Ich spoločná expedícia zistila už pred 45 rokmi priemyselné zásoby medi a molybdénu v severnej časti centrálneho Mongolska. Išlo svojho času o najväčšie ložisko v Ázii. Neskôr sa dostalo do prvej desiatky najbohatších ložísk medi na svete.
Medzitým tam vyrástlo druhé najväčšie mongolské mesto – Erdenet (90-tisíc obyvateľov) a na jeho okraji mamutí ťažobno-úpravárenský kombinát. Podľa aktuálnych štatistík ročne vyrobí z miestnej rudy 530-tisíc ton medeného a okolo 3-tisíc ton molybdénového koncentrátu.
Vlani dosiahol tento spoločný mongolsko-rusky podnik čistý zisk 76 miliónov dolárov. Väčšina produkcie ide na export, príjmy z neho tvoria takmer polovicu mongolského štátneho rozpočtu.
Najnovší prieskum ukázal, že zásoby rudy v okolí mesta vystačia ešte na 30 až 40 rokov povrchovej ťažby. A na ďalších 40 rokov prípadnej hlbinnej ťažby v šachtách.
Vo svetle týchto faktov ešte naliehavejšie znie otázka, prečo Československo nevyužilo svoje prednostné právo podieľať sa na ťažbe mongolských nerastov? Veď by z toho dodnes profitovali aj následnícke štáty – Česko a Slovensko.
„Čo som počul, tak československú stranu vyšachovali z účasti na ťažbe a spracovaní svetového ložiska kladením neprimeraných až nesplniteľných podmienok,“ spomína účastník expedície Vladimír Mikláš, ktorý v súčasnosti žije v Bratislave. „Napríklad nám ponúkali 20-percentný podiel na investičných nákladoch, išlo však o horibilnú sumu, ktorá bola vtedy nad sily štátu. Podmienky navonok diktovala mongolská strana, všetko sa však dialo v réžii sovietskych poradcov.“
Viac by sme sa mohli dozvedieť z ruských a mongolských archívov, ale azda aj z materiálov bývalej Štátnej plánovacej komisie v Prahe. Medzi vtedajšími politikmi, diplomatmi a národohospodármi sa povrávalo všeličo. Vraj Kremeľ tak trestal neposlušného spojenca za Pražskú jar. Chlieb sa totiž lámal na konci krízového obdobia a na začiatku normalizácie u nás.
Hovorilo sa tiež o tom, že Moskva vtedy ponúkla Prahe ťažbu medi na inom mieste s menej výnosným ložiskom, kdesi na Urale. „Budete to mať bližšie, s nižšími dopravnými nákladmi,“ dôvodili sovietski experti.
Či už tak alebo onak, zaprisahávanie sa „družbou na večné časy“ platilo spravidla len pre slávnostné príležitosti. Tam, kde boli v hre ekonomické záujmy jednotlivých štátov, a najmä mocností, platil aj v bývalom východnom bloku chladný kalkul.
Objav priniesli až diamantové korunky
Zásluhy českých a slovenských geológov na objavovaní nerastných zdrojov Mongolska sú nespochybniteľné. Otvorene ich priznáva mongolská strana, už menej ruská.
Ešte v roku 1962 vyrazila do Ulanbatáru skupina pracovníkov Ústredného úradu geologického, aby tam vybrala nádejné lokality pre predbežný vyhľadávací prieskum. O rok na to podpísali obe krajiny medzištátnu dohodu o spolupráci v geológii.
„Písal sa rok 1966, keď ma expres Moskva – Peking unášal do mongolských stepí,“ začína svoje rozprávanie Mikláš. „V lokalite Erdentiin – Ovoo, čo v preklade znamená Hora pokladov, som sa mal pripojiť k našej expedícii.“
Tá už tam pôsobila takmer celý rok pod vedením Mojmíra Krautera. Jej hlavným geológom bol ďalší Čech – Emanuel Komínek. Vo výprave však bolo od začiatku aj niekoľko Slovákov – Stanislav Polák, Bohuš Tomášek a Rudolf Gabčo.
Kým však oni terén mapovali, Mikláš prichádzal ako vrtný technológ a viezol v batožine drahocenný náklad – šesť vývojových diamantových koruniek, ktoré sám skonštruoval a ktoré mu zveril do osobnej opatery výskumný ústav. Aby ich overil v „horúcej“ prevádzke.
Prvé dojmy z Hory pokladov boli také silné, že sprevádzajú inžiniera Mikláša dodnes. „Hora sa vtedy týčila do výšky asi 1 500 metrov nad morom, nie ako dnes, keď po dlhoročnej ťažbe je tam už len veľký kráter,“ spomína geológ. „Vtedy sa dalo vystúpiť až na vrchol a celou cestou zbierať kamienky tyrkysu, známeho polodrahokamu. Čo je zaujímavé, na vrchole hory, okolo samotného Ovoo, obetného miesta starých Mongolov, rástli karmínovočervené pivónie. Pripadalo mi to ako malý zázrak, na Slovensku v takejto nadmorskej výške rastie nanajvýš kosodrevina.“
Kým sa k expedícii nepridal Mikláš so svojimi diamantovými korunkami, prieskumné vrty sa uskutočňovali takzvaným šrotovým vŕtaním, značne nešetrným spôsobom. Aj preto výsledky vrtov hovorili o nebilančnosti, a teda o neperspektívnosti ložiska na priemyselné spracovanie.
„Vrtmajstri si rýchlo osvojili prácu s dvojitými jadrovákmi a korunkami i vŕtanie v oxidačnej zóne so vzduchovým výplachom,“ pokračuje Mikláš. „Výsledky analýz získaného materiálu týmito vrtmi sa zásadne líšili od predchádzajúcich. Už v úvodnej fáze predbežného prieskumu vychádzali zásoby rudy ako bilančne v objeme nad jednu miliardu ton. A to znamenalo, že sa ich vyplatí ťažiť.“
Obsah medi v odobratých vzorkách dosiahol 1,17 percenta, molybdénu 0,05 percenta. Vzorky putovali do laboratórií, kde mali hlavné slovo sovietski odborníci. Na pokyn vedúceho expedície pripravil Mikláš koncept listu vedúceho expedície námestníkovi ministra geológie Mongolska, aby sa pokračovalo v prieskumných vrtoch aj v nasledujúcom roku. Ale už o to nebol záujem. „Podrobný prieskum s takzvaným zahusťovaním siete vrtov už uskutočňovali Sovieti a Mongoli,“ dodáva Mikláš. „Ide vcelku o rutinnú záležitosť, napokon, naše odborné skúsenosti sme im odovzdali.“
Mikláš sa vrátil domov, ale tým sa jeho misia v Mongolsku neskončila. Až po návrate sa dozvedel, že kufor s diamantovými korunkami a odbornou literatúrou zadržali mongolskí úradníci. Vraj je zakázané ich vyvážať. Nášmu výskumnému ústavu ho vrátili až po niekoľkých urgenciách a intervenciách na najvyšších miestach. „S odstupom času to beriem ako mladícku nerozvážnosť,“ smeje sa geológ vo výslužbe. „Až dodatočne som si uvedomil, že diamanty nie sú spodná bielizeň a do cestovného kufra nepatria.“
Slováci opustili územie pokladov
Zo Slovákov, účastníkov tejto pamätnej expedície, žije ešte Stanislav Magdolén v Kanade a Rudolf Gabčo na Slovensku. Zomrel už Tomáš Koráb i Benjamín Tinák, známy aj ako spisovateľ, ktorý bol jednu sezónu lekárom expedície.
Za tri sezóny sa tam vystriedalo vari 15 Slovákov, z toho najmenej desiati boli zo Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave
Doktor Gabčo odchádzal definitívne z Erdentiin – Ovoo až v marci 1968, keď dokončil svoju úlohu pri mapovaní lokality. „K ďalšiemu prieskumu a presnejším výpočtom zásob nás už Sovieti nepustili,“ dodáva. Potom sa už len sprostredkovane dozvedal, čo sa v ďalekej mongolskej stepi deje. V roku 1972 sa začalo s ťažbou rudy a výstavbou upravárenského kombinátu. Na mieste niekdajšej osady rýchlo vyrastalo panelákové mesto. Postupne sa otvorili dve školy – sovietske.
„Sami Mongoli by takúto výstavbu nikdy nezvládli, ľudia, materiál, energia a technika prichádzali z prihraničných oblasti Sovietskeho zväzu,“ pripomína geológ.
Už letmý pohľad na mapu prezrádza, že Erdenet leží blízko mongolsko-ruskej štátnej hranice a že cez mesto prechádza železnica z Moskvy do Pekingu. Pred 40 rokmi nebolo problémom preložiť sem trať i elektrické vedenie.
Niekedy v roku 1978, keď spúšťali prevádzku v časti kombinátu za účasti predsedu sovietskej vlády Alexeja Kosygina, pozvali Mongoli na slávnosť aj československú delegáciu vedenú šéfom geologického úradu Josefom Pravdom. Po prílete do Ulanbatáru mu však oznámili, že ďalší let do Erdenetu sa v dôsledku zlých poveternostných podmienok nemôže uskutočniť.
Nikto z pozvaných tomu neuveril. „Mongolsko nie náhodou nazývajú krajinou modrej oblohy,“ upozorňuje Mikláš. „Z 365 dní v roku je tam takmer 365 bezoblačných.“
Doktor Gabčo sa potom dostal do Erdenetu až pri 25. výročí podpisu československo-mongolskej zmluvy o spolupráci v geológii. To sa už písal rok 1988, okolie mesta aj s Horou pokladov sa zmenilo na nepoznanie. „Kopec, kam som kedysi chodil na koni, premenili na obrovský lom s mesačnou krajinou, po ktorej ustavične krúžili ťažkotonážne sovietske nákladiaky vrchovato naložené rudou.“
Onedlho prebehli revolúcie v Československu, Mongolsku i Sovietskom zväze. V decembri 1992 bol vedúcim zastupiteľského úradu ČSFR v Ulanbatáre Slovák Ján Dömök. A práve on na pokyn vlády zatváral deň pred Silvestrom našu ambasádu v Mongolsku. Okrem nedostatku vzájomných politických kontaktov bol ďalším dôvodom tohto rozhodnutia prechod Československa na princípy trhovej ekonomiky.
„Československo prestalo poskytovať Mongolsku takzvanú bratskú hospodársku pomoc a Mongolsko nám vtedy nebolo schopné ponúknuť žiadne významné tovary okrem kožušín,“ vysvetľuje doktor Dömök. „Tie však vždy mali niekoľko dier, lebo mongolskí poľovníci si na love radi vypili.“
Česi neskôr otvorili svoje veľvyslanectvo v Ulanbatáre a české firmy vrátane geologicko-prieskumných sú tam dnes ako doma. Slovensko naďalej pokrýva Mongolsko diplomaticky i konzulárne z Pekingu. Dôvodom je asi nepostačujúci rozpočet rezortu zahraničných vecí.
Dömök však ľutuje, že Slovensko nemôže nasledovať český príklad. „V Mongolsku vidím veľký potenciál na zintenzívnenie vzájomnej spolupráce v rôznych oblastiach už aj preto, že tam žije okolo 10-tisíc absolventov niekdajších československých škôl,“ dodáva diplomat.
Ak sa dnes dostane slovenský geológ do Mongolska, tak jedine v zostave medzinárodných tímov, najčastejšie na pozvanie českých firiem. Tak sa zúčastnil na niekoľkých geologických expedíciách aj profesor Martin Chovan z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. Jedna mierila do južnej Gobi, kde dnes prebieha výstavba najväčšej bane na svete na ťažbu medi a zlata (Oyu Tolgoi). Raz možno prevezme štafetu Erdenetu
„V mongolských odborných kruhoch nezabudli na účasť našich geológov pri objavovaní ich nerastných zdrojov pred vyše štyridsiatimi rokmi,“ hovorí Chovan. „A my môžeme len ľutovať, že sa v tejto spolupráci neskôr nepokračovalo aj ťažbou a spracovaním rúd.“
Nedalo sa pokračovať.