Poľnohospodárstvo už dávno nie je jednoduchým podnikaním na pôde. Čo ho najviac zmenilo?
Na začiatku dvadsiateho storočia traktory, potom nástup chémie, dnes biotechnológie a geneticky modifi kované organizmy. Zmeny prebiehajú permanentne. Niekedy si ich všímame viac, inokedy menej. Určite sme pred dvadsiatimi rokmi zaregistrovali obnovu vlastníckych vzťahov k pôde. Bez ohľadu na všetky zmeny je tu zrejmý nábeh na ešte silnejšiu koncentráciu výroby. V poslednom čase sme si viac ako kedykoľvek predtým začali všímať pôvod potravín, ich kvalitu a to, čoho sú potraviny hodné.
Posledná správa z Eurostatu nie je priaznivá. Za potraviny vydávame dva razy viac ako napríklad Rakúšania.
Aj mňa to prekvapilo. Máme vzhľadom na príjmy jedny z najdrahších potravín v Európe. A k tomu všetkému ešte aj draho pijeme. Takmer ako Luxemburčania, lenže tí majú päťkrát vyššie príjmy ako ľudia na Slovensku.
Prečo sú potraviny na Slovensku také drahé?
Je to paradoxná situácia. Na jednej strane máme všetky predpoklady na efektívnu výrobu, na druhej strane spotrebiteľ platí veľa. V obchode s potravinami sa presadili nadnárodné spoločnosti. Reťazce vo veľkom nakupujú potraviny na európskych trhoch za výhodné ceny. Potom majú na to, aby lákali ľudí na akcie, a ešte aj vytvárajú extra zisk. Ich marketing nemá chybu. Výsledkom však je, že po niekoľkých rokoch sa výrazne znížil podiel slovenských potravín.
Už len jedna tretina predávaných potravín pochádza zo Slovenska. Čo na to hovoríte?
Hnevá ma to. Je to sociálno– ekonomická otázka. Väčšina ľudí aj vzhľadom na to, koľko zarába, pozerá na cenu. A je to možno aj preto, že sme si nevypestovali vzťah k domácim potravinám ako Západoeurópania
Prečo bohatí Rakúšania, Nemci, či Francúzi tak lipnú na vlastných potravinách?
Nie je to len sentiment, za potravinovým vlastenectvom vidieť uvedomenie, že kúpou národných potravín prispievajú k blahobytu svojej krajiny. Za socializmu sa termín potravinová sebestačnosť dokonale sprofanoval, ale ona je politickým cieľom a princípom aj vyspelých západných ekonomík. Bez dosiahnutia sebestačnosti vo výrobe potravín by tieto štáty, ktoré obdivujeme, nefungovali tak, ako to poznáme.
Dnes sa význam poľnohospodárstva vyjadruje prostredníctvom jeho podielu na hrubom domácom produkte. A ten je minimálny, ani nie päťpercentný.
Túto argumentáciu naozaj často počuť spolu dôvetkom, že v poľnohospodárstve pracuje „päť aj pol“ človeka. Je to krátkozraký pohľad. Totiž keď sa zrátajú všetky ekonomické impulzy, ktoré poľnohospodárstvo vysiela pre ostatné odvetvia, skončíme pri 20 percentách HDP, a to je už iná hmotnostná kategória. Američania sú toho najlepším dôkazom.
Pokiaľ viem, americkí farmári tvoria len zanedbateľné dve percentá z pracovne činného obyvateľstva v USA.
Lenže v USA až 23 percent hrubého domáceho produktu závisí nejakým spôsobom od agropotravinárskeho sektora. Z jeho zákaziek žijú dodávateľské odvetvia od strojárov cez výrobcov agrochémie až po reštaurácie, hotely. A to nehovorím o výskumných ústavoch či rýchlo sa rozvíjajúcom odvetví biopalív.
Prečo Američania tak preferujú svoje poľnohospodárstvo?
Kto má dosť kvalitných potravín, má politickú a ekonomickú moc, a to nielen v rámci svojho štátu, ale presadzuje sa aj na globálnej úrovni. Američania to veľmi dobre vedia. Ostatne počas krízy to boli práve odvetvia napojené na agrobiznis, ktoré rýchlo rástli.
Jeden príklad za všetky?
Najväčší výrobca poľnohospodárskych strojov na svete John Deere nezažil krízu ako General Motors, kedysi jednotka vo výrobe automobilov, alebo výrobca lietadiel Boeing. V období najväčšej krízy dosiahol medziročne 13– percentný rast obratu, keď ho medzi rokmi 2008 až 2009 zväčšil z 23 na 26 miliárd dolárov. Za týmto číslom je jeden fakt – polovicu svetovej úrody obilia zberajú americké kombajny. Američania majú veľké plány, keď do roku 2018 chcú obrat zdvojnásobiť. Je to vskutku globálna firma.
Čo je za touto ambíciou?
Demografické a vedecké štúdie. V roku 2050 bude na planéte 9 miliárd ľudí. Kto ich bude kŕmiť, zarobí na tom. Američania stavajú závody na výrobu traktorov v Rusku, Číne, Indii, Južnej Amerike.
Prečo v USA tak veria poľnohospodárstvu?
Je to jednoduché, pretože jesť sa musí denne. Slovensko by nemalo prepásť šancu a malo by sa viac zapojiť do výroby potravín. Svet je totiž hladný, pribúda nielen počet vyložene hladujúcich ľudí, ale aj tých, ktorí chcú jesť kvalitne ako Európania, a to najmä v Číne a Indii.
Poľnohospodárstvo mladých ľudí však dnes neláka. Letia počítače.
Možno je to tým, že ľudia sa odtrhli od poľnohospodárstva a vidia ho len z diaľky. Traktory a kombajny sú plné elektroniky, automatických navádzacích systémov, ktoré pri sejbe či chemickej ochrane vedú traktory po poli s centimetrovou presnosťou. Kto sa dnes posadí do kabíny kombajnu, cíti sa ako v kokpite lietadla. Poľnohospodárstvo potrebuje mladých ľudí. Slovenské obzvlášť, pretože rýchlo starne.
Naozaj hrozí, že nebude mať kto vyrábať potraviny?
Poľnohospodárstvu chýba jedna generácia ľudí. Zdatní päťdesiatnici a šesťdesiatnici ešte nejaký čas vydržia, ale o päť až desať rokov bude mať slovenské poľnohospodárstvo veľké problémy s tým, kto v ňom bude vlastne pracovať. Dožíva nielen generácia manažérov, ale aj radových pracovníkov.
Nájde sa ešte jedna krajina, ktorá má podobné problémy?
Podobný úkaz vidno vo všetkých postkomunistických krajinách. Slovensko doplatilo na to, že ponovembrové vlády podcenili poľnohospodárstvo a pri ich striedaní chýbala kontinuita. Tá je v západných krajinách úplne zreteľná. Je najvyšší čas začať veci naprávať.