Archeológ: Všetko sa začalo o 100 rokov skôr

Stojíme blízko starého opevnenia. Už viete presnejšie určiť, z ktorého obdobia pochádzajú tieto valy i vzácne veci, ktoré ste pri nich našli – napríklad odlievané zvony či pozlátené plakety?
Plakety sú pravdepodobne z prenosného oltára. Jedna skupina nemeckých bádateľov si ho predsavzala zrekonštruovať. Nedávno sa ustálili na datovaní nášho nálezu medzi rokmi 780 až 820. To by presne zapadalo do pribinovského obdobia, do Nitrianskeho kniežatstva.

Na plaketách sú krátke texty. V akom písme?
Na jednej plakete v latinke, na druhej tiež, ale to už je latinka blízka gréckej alfabete s nábehmi na hlaholiku.

O čom sú tie texty?
Archeológovia nie sú lingvisti, ale tiež sa pokúšame lúštiť. Je tu však riziko, že nám to odborníci zmetú zo stola. Jeden nápis by mohol vyjadrovať krédo Verím v Boha, druhý sa dá čítať z jednej strany ako Michaelus Archangelus a naspäť ako Svätý M. Je dokonca možné, že ide o prvé slovanské slovo v písme. Ale to už je taká hypotéza, že sa jej až sám bojím.

Už viete, čo vlastne vtedy v Bojnej bolo?
Všetko významnejšie, čo sme zatiaľ našli, dokazuje prítomnosť kresťanskej misie. Súdiac podľa písma na plaketách, domnievame sa, že táto misia prišla zo severného Talianska. Existuje jeden písomný prameň, ktorý hovorí, že v roku 796 usporiadal patriarcha alivejský poradu o christianizácii Podunajska. Je možné, že ide o jednu z tých misií na sever. Sú na to, pravda, aj ďalšie podporné argumenty.

Cyril a Metod však prišli nie v roku 780 ani 796, ale v roku 864. Znamená to , že kresťanstvo i písmo sa dostali na naše územie takmer o 100 rokov skôr, ako sa dosiaľ predpokladalo?
O sedemdesiat alebo osemdesiat rokov. A čo by na tom bolo? Len v sploštenom národnom povedomí sa všetko začalo Cyrilom a Metodom. Pritom v Živote Metoda sa presne opisuje, ako Rastislav posiela posolstvo Michalovi II. A tam sa priamo hovorí, že už dávno k nám chodili kňazi z Nemiec, Vlách a z Grécka. Nikto si však akosi neuvedomoval tie slová, všetko sa sústredilo a sploštilo na cyrilo-metodskú misiu. Čo je dobré, ale zároveň i zlé.

Prečo dobré a prečo zlé?
Je dobré mať takúto legendu, ale vedcov nesmie žiadna legenda zaväzovať. Napokon Pribinov kostolík vysvätili v Nitre tridsať rokov pred príchodom oboch vierozvestov.

Neobávate sa popretia národnej legendy, ktorá má čestné miesto dokonca v preambule základného zákona tohto štátu, v jeho ústave?
Pravdaže nie. Veď šírenie kresťanstva nebolo na povel: tri, dva, jeden, teraz a ideme na to. Bol to proces.

Prečo si archeológovia Bojnú po celé stáročia nevšímali?
Myslíte, že nie? Mnohí bádatelia tie valy obdivovali ako teraz my s vami, ale z neznámych dôvodov nikto nedostal odvahu sa do tejto lokality pustiť. Prvý pokus o určenie doby vzniku hradiska však pochádza z roku 1912. Istý maďarský kňaz, ktorý v neďalekom mestečku Bojná trávil svoju starobu, začal sem chodiť, kopal tu s pomocníkmi a opísal to celkom dobre. Tvrdil, že tu máme nepochybne do činenia so slovanským osídlením predkov Slovákov, ktorí stavali takéto opevnenia. Pripomínam, že to napísal Maďar bez štipky nacionalizmu. Ani vo vede vtedy nebolo štandardné sa takto vyjadrovať.

Vy ste sem prišli prvý raz predvlani?
K prvým informáciám sme sa dostali už v roku 2004 . Zistili sme, že v minulosti sa tu už niečo našlo. Vždy koncom zimy niečo vyplavila voda a ocitlo sa to pri ochranných valoch. Miestni ľudia to nachádzali a odnášali domov. Napríklad medené plakety. Istému občanovi ich zanechal otec. Postupne sa nám s ním podarilo skontaktovať a plakety od neho získať.

Ako?
Legálnym spôsobom, za odmenu nálezcovi podľa zákona a vyhlášok. Na odmenu sa však museli poskladať sponzori, neodkúpil to štát, čo hovorím trochu trpko. U nás je to tak, že radi vyťahujeme, čo sa všetko našlo. Ale vtedy, keď som zúfalo behal po ministerstvách a prosil o peniaze na odmenu nálezcovi, bolo to nepriechodné alebo na také dlhé lakte, že poklad by dávno skončil v Mníchove. Čiže tam, kde, mimochodom, aj mieril.

Kto sa na odmenu poskladal?
Niekoľko nadšených, slušných a zámožných ľudí sa dalo dokopy, poskupovali tie veci a venovali štátu. Nechcú byť menovaní, môžem však prezradiť, že sú z Bratislavy, niektorí pracujú v zahraničí.

To sa často nestáva, bohatí Slováci radšej sponzorujú šport alebo súťaže krásy.
Vidíte, a títo majú úprimný záujem o slovenskú históriu. Nielen papierový alebo hejslovácky – úprimný. Niečo z nálezov však poskupovali aj múzeá. Slovenské národné, Ponitrianske či Múzeum mincí v Kremnici.

Zároveň ste tu začali kopať vy. Ako ste zistili, kde treba začať?
Vybrali sme sa za človekom, ktorý vedel ešte ako chlapec, kde sa čo našlo. Spoločne sme hľadali to správne miesto. Medzitým zarástlo vysokým lesom, ale podarilo sa nám ho nájsť s presnosťou nejakých 20 metrov. Začali sme kopať a našli väčšiu časť zvyškov plakiet. Lebo jednoduchí ľudia ich kedysi vytrhali zo zeme. Priestor vari 25 štvorcových metrov sme preosiali cez najjemnejšie sitká.

Túto operáciu sa vám podarilo dobre utajiť. Všetko vyšlo najavo až vlani.
Tajili sme to, lebo za archeológmi dnes tiahnu hyeny, vykrádači nálezísk, ktorí sú nezriedka vybavení najmodernejšími detektormi kovov. Nič sa nedá robiť, súčasná veda je aj o taktike, diplomacii, niekedy až na hranici investigatívno-kriminalistického príbehu, ale ten treba písať neskôr, keď sa všetko utrasie. Našťastie podarilo sa nám strhnúť na našu stranu záujem miestnych občanov, ktorí sa zapojili do strážnej služby. Veľké nájazdy detektoristov na Bojnú sa skončili. Opäť sa potvrdilo, že štátne opatrenia vrátane represií nie sú také účinné ako domáca kontrola. Starosta Bojnej rýchlo pochopil, že hradisko možno využiť na rozprúdenie cestovného ruchu, v kultúrnom dome sa našiel priestor na malú výstavku objavených vecí. Prečo by si to mali dať Bojňania rozkradnúť, keď im to môže prinášať úžitok a slávu?

Teraz začínate kopať podľa výsledkov geofyzikálneho prieskumu. Čo chcete nájsť?
Najviac nás zaujíma miesto medzi Západnou bránou a opevnením. Podľa geofyzikálnych údajov by tam mal byť obrovský železný depot, čiže hromadný nález predmetov. Mohla by to byť stavba, možno kostol, ktorý veľmi chceme nájsť. To vám poviem, bola by to bomba, keby sme našli kostol.

Už sa tu našli tri zvony, jeden celý a dva rozbité.
Na celom svete máte len päť takýchto zvonov, z toho dva v Taliansku vo Vatikáne a dva v Nemecku, z toho jeden je vlastne slovanský z Carihradu. Tento náš je piaty. Sú nenapodobiteľné, majú taký tvar, aký zvony ani predtým, ani potom nemali. Takže sa dá veľmi presne určiť obdobie, z ktorého pochádzajú. V tom čase už zvony jednoznačne súviseli s liturgiou. Platili už pápežské nariadenia, že každý kostol musí mať zvon. Bohoslužby a všetky významné udalosti v komunite sa oznamovali zvonením. Pre kresťanov sa zvon stal symbolom viery, pre pohanov opačne – varovným prstom, že sem preniká niečo cudzie.

A o čom svedčia rozbité zvony?
Rozbitý zvon môže byť práve prejavom fanatického odporu proti kresťanstvu. Nedá sa teda vylúčiť, že násilný zánik tohto hradiska mohol súvisieť s nejakými represiami proti novej viere, s pohanskými vzburami, ktoré načas potlačili, možno len lokálne. Je to, pravda, len myšlienka.

Kedy to budete vedieť s väčšou istotou?
Toto je také rozsiahle nálezisko, porovnateľné povedzme s Mikulčicami, kde sa už kope vyše 50 rokov, že je tu práce pre niekoľko generácií archeológov. Ale niektoré výsledky by sme chceli mať čo najskôr, aby sa ustálilo financovanie vykopávok. Po dlhých rokoch sme opäť dostali štátnu subvenciu. Už v auguste by sme sem preto chceli priviesť vládnych dobrodincov a ukázať im, že to neboli vyhodené peniaze. A posmeliť ich, aby sa nebáli ďalších investícií. Či dokonca zriadenia štátneho fondu na podporu archeologických výskumov, o ktorom sa už tak dlho hovorí. Niečo tie výskumy stoja, ale ako vidieť, oveľa viac prinášajú.