Štát plánuje zaviesť pravidlo, že v pohostinstvách alebo v krčmách môžu byť maximálne dva automaty. Za jeden výherný prístroj sa bude po novom platiť ročný poplatok 5 000 eur, v roku 2011 to bolo 3 000 eur. Predstavitelia Asociácie zábavy a hier sú presvedčení, že to viaceré spoločnosti môže ohroziť.
„Prevádzkovatelia výherných zariadení platili do štátnej pokladnice miliónové sumy a generujú asi 15-tisíc pracovných miest. A napriek tomu nám znovu zvyšujú odvodové zaťaženie, ktoré je už teraz jedno z najvyšších v Európe, čo môže byť pre mnohých likvidačné,“ uviedla hovorkyňa Beáta Obradovičová.
Podľa prevádzkovateľov sa síce obmedzia kamenné herne, no uvoľní sa priestor pre internetový hazard, ktorý je vraj omnoho nebezpečnejší. „Hazardovanie na internete sa vymyká akejkoľvek regulácii, či už ide o vekovú hranicu, alebo obmedzenie stávok. Preto je hrozbou. Nie kamenné herne, ktoré sú neustále pod kontrolou,“ dodala Obradovičová. Podľa nej sa obmedzenia kamenného hazardu prejavili presunom na internet v Maďarsku alebo v Poľsku. „Tu zakázali výherné prístroje a všade sa potom rozmohli internetové kiosky, ktoré plnia ten istý účel. A nie je možné ich obmedziť, lebo fungujú na princípe internetovej kaviarne.“
Špecialista na gamblerstvo psychológ Ján Záskalan zapochyboval o tom, žeby sa slovenskí patologickí hráči v dôsledku zákazu presúvali na internet. „Nič podobné som u klientov nezaznamenal. Nemám pocit, žeby sa dialo niečo ako masívny presun na internet. Tie stránky tu naplno fungujú už niekoľko rokov. Hlavným argumentom proti automatom v pohostinstvách, ktorý potvrdzujú liečiaci sa patologickí hráči, je fakt, že alkohol odstraňuje zábrany a hráči tak oveľa ľahšie prehrávajú viac peňazí, ako mali pôvodne v pláne…“
Ministerstvo financií sa predsa len pokúsi regulovať hazard aj na internete. Problém predstavujú najmä zahraničné firmy, ktoré nemajú na prevádzkovanie stránok povolenie a neodvádzajú tak štátu žiadne dane. „Presun časti hráčov na portály nelicencovaných subjektov vedie aj k negatívnym ekonomickým dopadom, ktorých výšku je vzhľadom na charakter virtuálneho prostredia problematické odhadnúť,“ uviedlo ministerstvo v odpovedi s tým, že pripravuje legislatívnu úpravu online hrania.
O obmedzenie neregistrovaných internetových stránok s hazardom sa pokúsil aj bývalý minister Ivan Mikloš. Neuspel, a to aj kvôli protestom proti cenzúre internetu. Niečo podobné sa udialo aj v Českej republike. Tam však médiá poukázali na to, že za protestmi za „slobodu internetu“ stáli ľudia, ktorí prevádzkovali výherné prístroje.
Podľa tajomníka IT Asociácie Slovenska Gustáva Budinského cenzúra internetu nie je prípustná, no štát má šancu upraviť zákony tak, aby prevádzkovatelia nemohli špekulovať a presúvať svoje servery do zahraničia a ukracovať tak príjmy Slovenska. „Prevádzkovatelia podobných serverov sú vždy o krok vpred, preto by mala byť legislatíva upravená v súlade s dobou a pokrokom v oblasti technológií.“ Budinský tiež upozornil, že kamenný hazard je pre masy dostupnejší ako internetový. V druhom prípade potrebujú hráči účet v banke, prístup k elektronickým peniazom, ktoré sú pre mladých alebo sociálne slabších ťažšie prístupné ako drobné, ktoré hádžu do automatov.
Za zníženie počtu hracích automatov je Slovenská katolícka charita, ktorá pracuje s bezdomovcami a sociálne najslabšími vrstvami obyvateľstva. Podľa jej štatistík sa tretina slovenských bezdomovcov ocitla na ulici práve kvôli automatom. „Najčastejšie je to kombinácia automat a alkohol. Sám som od roku 2005 robil v krízovom centre, kde sme robili analýzu medzi bezdomovcami. Traja z desiatich mali s automatmi problém,“ naznačil generálny sekretár charity Radovan Gumulák. Pozná prípady, keď bezdomovci niečo vyžobrali, niečo si zarobili a išli to hneď minúť do automatu. Hráčska závislosť podľa neho znamená nezastaviteľný kolotoč dlhov, úžery, exekúcií.
Podľa Gumuláka je neľudské, že štát vôbec zarába na niečom, čo ožobračuje rodiny. „Treba si tiež uvedomiť, že štát má veľké výdavky s riešením následkov.“ Náklady na sociálne služby pre jedného bezdomovca sa podľa charity pohybujú od 1 500 do 2 000 eur ročne.
Podľa psychológa Záskalana sú skutočné náklady a škody oveľa vyššie. Argumentoval na príklade nedávnej pacientky. „Jej syn hráva a je patologický hráč, no nechce si to pripustiť. Ona zaňho musí splácať dlhy, má z toho depresie a musí chodiť ku psychiatrovi. Otec z toho dostal infarkt, chodí ku kardiológovi a pohoršilo sa aj starej mame, ktorá navštevuje ďalších lekárov…“ Podľa neho preto patrí uznanie obciam, ktoré sa vzdali príjmov z automatov a rozhodli sa automaty zakázať.
V roku 2011 na to pristúpili asi dve desiatky obcí. Napríklad Sabinov, Likavka, tiež Čimhová. Tu starosta Ľubomír Števuliak argumentoval zvýšenou kriminalitou a zúfalými rodinami. „Hneď ako sa u nás objavili automaty, ľudia spisovali proti nim petície. Hrávali otcovia, ožobračovali rodiny, nechávali tam celé výplaty.“ Po zákaze sa situácia podľa neho zlepšila. „Či chodia do iných dedín, to je jedno, k nám už nechodia. Je to celospoločenský problém, že sa vôbec dovolilo takéto niečo prevádzkovať.“
Prečítajte si aj glosu Matina Krna Falošní filantropi. Ak si chcete prečítať tento článok, zaregistrujte sa v systéme plateného obsahu Piano.
Automaty zakázali aj v Hubovej. Starosta Stanislav Nechaj mienil, že je to pre obec takto oveľa lepšie. „Urobili sme maximum, čo sme mohli, aby tí ľudia viac v našej obci nemohli okrádať svoje rodiny. Mrzí ma, ak chodia hráči do iných obcí alebo sa presúvajú na internet. Na to však samotné obce nemajú páky.“