Myslí na školu číslo 1, ktorú aj s vyše tisícsto rukojemníkmi od 1. do 3. septembra 2004 držali v moci tri desiatky teroristov. Chaotickú oslobodzovaciu operáciu 334 zadržiavaných vrátane 186 detí neprežilo.
„Mala som dvoch synov a jeden tam zostal. Mal desať rokov. Volal sa Aslan,“ povie a hlas sa jej v telefóne zlomí. Starší syn Zaur, vtedy jedenásťročný, mal viac šťastia. Zasiahla ho črepina, mal rozsiahle popáleniny, ale prežil. A po sérii operácií sa už má lepšie. Aspoň telesne. Jeho dušu stále zožiera otázka, prečo on áno, a Aslan nie. Robí si výčitky, ako všetci, ktorí prežili. Chodil aj k psychológovi, ale len sa s ním vždy pohádal, lebo nechce, aby ho utešovali. S mŕtvym bratom pritom súperí o priazeň matky.
Ako rozdeliť lásku medzi synom, ktorý zomrel, a tým, ktorý zostal nažive? Emilia Bzarovová uznáva, že to nie je jednoduché. „Samozrejme, že som šťastná, že ešte mám syna. Ale toho, ktorého už nemám, mi nedokáže nahradiť. Aslan bol Aslan a Zaur je Zaur. Svoje neživé dieťa stále ľúbim tak, ako keď tu bolo, a možno ešte viac. Často bývam na cintoríne a môže to vyzerať, akoby som viac lásky venovala mŕtvemu. Aj na Nový rok najskôr kupujem darček Aslanovi, zanesiem mu ho na hrob a až potom zháňam niečo pre Zaura. Tak to je. Nemôžem si pomôcť, i keď toho, ktorý prežil, som neprestala ľúbiť,“ hovorí.
Dodnes ju zhrýza svedomie. Cíti sa vinná, že nespravila nič proti bezohľadnej operácii, ktorú ruské úrady nazvali oslobodzovacou. „Ako som sa mohla nečinne pozerať na to, keď sa k škole sťahovali tanky? Všetci sme bez slova stáli a hľadeli na to, ako nejaké živé mŕtvoly. Načo prišli? Veď vnútri boli deti! Mala som sa postaviť pred hlavne. Alebo som s holými rukami mohla vtrhnúť do obsadenej školy, a nie sledovať, ako tí, čo ju mali oslobodiť, do nej tri hodiny pália. Tú vinu zo mňa už nik nezmyje,“ bičuje sa výčitkami.
V tridsaťtisícovom Beslane je len málo rodín, ktorých sa tragédia nedotkla. V prvé tri septembrové dni tiahnu k ruinám školy a „mestu anjelov“, ako volajú cintorín s hrobmi obetí, nekonečné procesie. Nosia tam kvety a vodu. Fľašami minerálky sa symbolicky pokúšajú uhasiť smäd stoviek detí, ktorým teroristi odopierali vodu, aby si tak vynútili vyjednávania o nezávislosti Čečenska susediaceho so Severným Osetskom.
„Hovorí sa, že čas lieči, ale čas nelieči. Je to pre mňa rovnako čerstvé, ako to bolo pred piatimi rokmi,“ vyznáva sa Emilia Bzarovová. Pri Aslanovom hrobe prestojí tri dni, hoci nevie isto, či je tam skutočne pochovaný. „V truhle nám dali zopár uhlíkov. Neprijala som súdnomedicínsku expertízu, že to je môj syn. Niektorí rodičia ani nechodia na hrob, lebo vedia, že nepochovali svoje dieťa. Jednej kresťanke napríklad vydali znetvorené telíčko obrezaného moslimského chlapca,“ hovorí.
Devätnásťročná Alina Albegovová sa na pietne miesta na výročie nechystá. „Nanajvýš na cintorín. Mám tam pochovaných šesť spolužiakov a osem susedov z nášho domu,“ hovorí telefonicky pre Pravdu. Pri zrúcanej školskej telocvični bola za päť rokov iba raz. „Nepotrebujem, aby sa mi vrátili nočné mory,“ vysvetľuje. Z masakry vyviazla s popáleninami a zranenými nohami. Dlho ju po nociach trápil rovnaký sen: Neposlúchla teroristu a ten ju strelil do chrbta.
„Alina sa z toho nešťastia dlho nevedela spamätať,“ hovorí jej 83-ročná stará mama Aza Dudievová, ktorá ju vychovávala od jej ôsmich mesiacov, odkedy osirela. Mama jej zahynula pri havárii, otec sa k nej od narodenia nehlási. „Celé hodiny vysedávala sama v chodbe na schodoch. Alebo zrazu priskočila k otvorenému oknu a zakričala: Tam plačú deti, čo nepočujete? Bola ako hlúpučká,“ dodáva starká.
Posledný rok a pol Aza Dudievová s vnučkou nemá starosti. Alina sa ako prvá z beslanských detí rukojemníkov stala mamou. „Bola v desiatej triede, mala iba sedemnásť, keď mi ju ukradol o dva roky starší chlapec. Vzali sa a narodil sa im zdravý synček – Sarmat. Maturitu si dorobila na materskej a teraz od septembra ide na vysokú školu, malý pôjde do jaslí,“ chváli sa stará mama.
Rovnako ako Alina sa pokúsilo nájsť nový zmysel života už 47 bývalých rukojemníkov. „Je to zvláštne, ale platí zákonitosť, že komu zomrel chlapec, ten má syna a komu dievčatko, má dcéru. Mnohí rodičia veria, že sa im vrátilo stratené dieťa,“ hovorí Emilia Bzarovová. Sama však priviesť na svet druhého Aslana nechce: „Odkedy si naplno uvedomujem, že všetko, čo sa narodí, aj umrie, už sa bojím niekomu darovať život.“