Ste žiak profesora Jura Hronca, od jeho úmrtia uplynulo v týchto dňoch päťdesiat rokov. Čo by povedal váš učiteľ, spoluzakladateľ piatich vysokých škôl, na ich súčasný stav?
Starý pán by sa veľmi potešil, v akom stave sa nachádza slovenská matematika ako vedný odbor. Jeden príklad za všetky. V roku 2002 získal izraelský psychológ Kahnemann Nobelovu cenu za ekonómiu, pričom teoretickým modelom jeho práce je slovenský Šipošov integrál z roku 1979. Na druhej strane pri zakladaní vysokých škôl starý pán veľmi dbal na úroveň profesorského zboru. Zo súčasného stavu by bol v nejednom prípade smutný.
Prečo ho voláte starý pán?
Nezabúdajte, že v čase mojich štúdií mal Jur Hronec už vyše 70 rokov (ďalší v poradí profesor Štefan Schwarz iba 40). Ale do konca života bol svieži a plný elánu, nezotrvával strnule na starých názoroch a formách, pohotovo reagoval na vznikajúce potreby.
Aj slovenské školstvo sa ustavične reformuje, deklarujú to šéfovia rezortu. Čo je však v tejto sfére určujúce, systém alebo osobnosť?
Odpoviem otázkou: Prečo nemáme 30–ročných docentov? Tam niekde je systémová chyba. Kritériá na získanie titulu docenta alebo profesora sú kvantitatívne a často demotivujúce. Chýba hroncovská prajnosť. Hľadajú sa argumenty (číselné), prečo dotyčný nemôže byť profesorom, a nie také, ktoré by svedčili v prospech jeho profesúry. Chvalabohu sa ozývajú hlasy, že o docentúrach a profesúrach by mali rozhodovať odborné grémiá, a nie počítače.
Ako je možné, že slovenská matematika dosiahla svoj najväčší pokrok v „hlbokej totalite“ päťdesiatych rokov na vtedajšej Prírodovedeckej fakulte UK?
Päťdesiate roky boli zložité, nezmyselné kádrovanie neobišlo ani matematiku. Napríklad v roku 1958, keď som končil, niekoľko mojich spolužiakov nepripustili k štátniciam. Rok predtým jedného spolužiaka vylúčili z vysokej školy, lebo odmietol spoluprácu s ŠtB. Prvý víťaz československej matematickej olympiády a Hroncov asistent Juraj Bosák musel z kádrových príčin opustiť Univerzitu Komenského. Tomu nevedel zabrániť ani starý pán. Na druhej strane, na matematických katedrách (Hroncovej na univerzite, Schwarzovej na technike a Kotzigovej na ekonómii) panovala pracovná atmosféra, zakladali sa vedecké semináre s nádejnými výsledkami. Veľmi pomáhali českí matematici. Navyše bola tu hroncovská prajnosť, ktorú zdedila aj ďalšia generácia (Kolibiar, Mišík, Šalát, Greguš a ďalší). Títo profesori podľa vzoru starého pána vyhľadávali talenty v každej vekovej skupine, povzbudzovali ich a vytvárali im podmienky na tvorivú prácu.
Čo sa medzitým stalo, že slovenským univerzitám dnes chýbajú skutočné vedecké osobnosti a profesori?
Budem hovoriť o matematike. Hroncovskú prajnosť neprebrala moja generácia, preto máme v matematike málo profesorov a 30–ročných docentov nemáme vôbec. To, čo teraz poviem, sa stalo pred 20 rokmi. Kolega publikoval monografi u u Springera. Navyše zodpovedajúca komisia, v ktorej zasadali najlepší odborníci z celého Československa, sa vyjadrila jednoznačne, že tomu autorovi DrSc. patrí. Našiel sa však argument: dotyčný nemá dosť citácií, teda ani DrSc., ani profesúra. Iný kolega si počas komunistického režimu neurobil ani CSc., lebo nebol ochotný skladať skúšku z marxizmu. Mal však vynikajúce vedecké výsledky. Po novembri 1989 si urobil rovno veľký doktorát DrSc. Vynikajúci pedagóg, teda profesor ako vyšitý. Zámienka sa našla: nemal aspoň dvoch vyškolených doktorandov…
Čo hovoríte na súčasné aféry s udeľovaním vysokoškolských titulov, neoprávnené skracovanie štúdia a opisovanie diplomových prác? Kde to celé väzí?
V zložení profesorského zboru. Už vari 100 rokov sa v matematickej štatistike uvažujú dva druhy chýb. Chyba 1. druhu: dotyčnému patrí profesúra či docentúra a my mu ju nedáme. Chyba 2. druhu: titul mu nepatrí a my mu ho dáme. Štatistické testy preferujú chybu 1. druhu. Pripúšťajú obyčajne 5 percent omylu. Keby sme takto menovali profesorov, tak zo 100 by ich na svojom mieste bolo zhruba 95, a to tak po stránke odbornej, ako aj morálnej. Ako by sa mohli za takého zloženia profesorského zboru diať podobné nemravnosti?
Už pred desiatimi rokmi ste upozorňovali na problémy s Akreditačnou komisiou a Slovenskou komisiou pre vedecké hodnosti. Čo sa vlastne odvtedy zmenilo?
Akreditačná komisia je zrelá na zrušenie. To si oni naozaj myslia, že na základe niekoľkých ton papiera sú schopní niečo posúdiť? Mal som česť pôsobiť v komisii pre vedecké hodnosti pod predsedníctvom Viktora Bauera. Pri svojich rozhodnutiach vtedy vychádzala zo stanovísk odborných komisií. Nerozumiem však, prečo je dnes tak málo veľkých doktorátov (DrSc). Pre mňa by bol titul DrSc. vstupom k profesúre, takže by sme mohli mať plejádu profesorov štyridsiatnikov.
Čo by v tejto situácii asi poradil profesor Hronec a čo odporúčate vy?
Zhruba pred desiatimi rokmi som chcel napodobniť starého pána a sústrediť celé politické spektrum okolo vypracovania dlhodobej koncepcie rozvoja vzdelanosti na Slovensku: Čaplovič kamarát, Ftáčnik kamarát, Fronc kamarát a tak ďalej. Tak som chodil k Dušanovi na schôdze. Ale bola to strata času. Dnešné politické strany myslia viac na volebné víťazstvá a moc, menej na spoluprácu.
Čo tak zoskupiť aspoň matematikov?
Matematickú obec by sa azda dalo dať dohromady. V knihe Štefana Lubyho Moji intelektuáli som sa kedysi (v súvislosti so Štefanom Schwarzom) dočítal, že pre matematika je zhruba 2–krát ťažšie nájsť citáciu svojich prác ako pre fyzika, 4– až 5–krát ťažšie ako pre chemika či biológa. Ako môžu teda pôsobiť rovnaké kritériá pre všetky odbory? Žiadajú sa osobitné kritériá pre matematiku, a to skôr kvalitatívne ako kvantitatívne, garantované medzinárodnou matematickou komunitou. To je môj najbližší bojový plán.
Vráťme sa na chvíľu ešte do vašich mladých čias. Najlepší študenti matematiky a fyziky sa vtedy stretávali každý piatok na koncertoch Slovenskej filharmónie. Čo má hudba spoločné s matematikou?
Vzťah matematiky a hudby má dve polohy. Prvá je technická, druhá ideová. Príkladom tej prvej je temperované ladenie, ktoré pred 300 rokmi geniálne vystihol J. S. Bach a na ktorom je dnes založená všetka hudba. A pritom temperované ladenie – to je príklad geometrickej postupnosti. Takýchto príkladov existuje veľa a muzikológia sa nimi seriózne zaoberá. Príkladom druhej línie je náš seminár Matematika a hudba, to je však dlhá história.
Skúsme ju zostručniť pre potreby nášho rozhovoru.
Previerky a politické čistky začiatkom 70. rokov drasticky zasiahli generáciu hudobných skladateľov, mojich rovesníkov. Zo Zväzu skladateľov boli vylúčení Ilja Zeljenka, Jozef Malovec, Ivan Parík, Roman Berger, Juraj Hatrík a ďalší. Jednou z prvých príležitostí na ich stretávanie boli prednášky o matematike, ktoré v roku 1973 zorganizoval muzikológ Ivan Mačák. Z týchto zdrojov vznikol o desať rokov neskôr náš seminár, ktorý mám potešenie viesť spolu s Romanom Bergerom dodnes. Okrem toho, že sa tu vlastne zrodil nový vedný odbor (aplikácie matematiky v hudbe), okolo seminára sa sústredila československá intelektuálna špička, umelci, umenovedci, ale najmä matematici a prírodovedci. Matematika predstavovala vtedy ostrovček slobodného myslenia.
Môže súčasný úpadok kultúry a pokles úrovne tvorivosti súvisieť aj s tým, že sa vytráca živá interakcia umenia a vedy, a to už v škole?
S plnou vehemenciou by sme sa mali zasadiť o vyučovanie umeleckých predmetov, lebo v nich je základ citovej výchovy mládeže. Navyše, aj keď sa to môže zdať na prvý pohľad prekvapujúce, tie predmety majú pozitívny vplyv na úspešnosť vyučovania matematiky a prírodných vied, teda na profesionálne uplatnenie našich detí v budúcom živote.
Hlasuj za tento článok na -->
Beloslav Riečan (73)
Matematik a vysokoškolský pedagóg Prof. RNDr. Beloslav Riečan, DrSc., absolvoval v roku 1958 Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave. Na Univerzite Komenského potom pôsobil až do roku 1992, naposledy ako dekan jej matematicko– fyzikálnej fakulty. Potom viedol až do roku 2000 Matematický ústav SAV v Bratislave. V posledných rokoch pôsobí na Fakulte prírodných vied UMB v Banskej Bystrici, kde aj žije. Vedecky sa venoval teórii množín a kvantovej logike, kde aj dosiahol najvýznamnejšie výsledky. Je spoluautorom troch v zahraničí vydaných monografi í a vyše 200 časopiseckých publikácií. Spolu s Romanom Bergerom editoval knihu Matematika a hudba, ktorá pred siedmimi rokmi vyšla aj v anglickom preklade. Okrem iných ocenení je nositeľom Radu Ľudovíta Štúra 1. triedy a Zlatej plakety SAV J. Hronca za zásluhy v matematických vedách.