„Prítomnosť bobra vodného v Bratislave a jej okolí si všímame už pomerne dlho,“ hovorí prírodovedec Peter Krempaský z regionálneho centra Štátnej ochrany prírody SR. „Tento veľmi plachý živočích dnes obýva takmer všetky vhodné miesta na Dunaji aj Morave. Stopy po ňom sú zreteľné od Devína až po Čunovo. Na ramenách Karloveskom, Chorvátskom, Starohájskom…“ vymenúva. Počet chránených bobrov možno podľa neho v hlavnom meste rátať už prinajmenšom na desiatky.
Chýbalo málo – a vôbec to tak nemuselo byť. Veď, ako Krempaský pripomenie, „castor fiber“ bol v strednej Európe už prakticky vyhynutým druhom. Roky ho totiž bezohľadne lovili pre vzácnu kožušinu či pre žľazový výlučok kastoreum, ktorý podľa povier podporoval potenciu. Jeho výskyt na území Slovenska takmer po polstoročí opätovne zistili až v júli 1977. Pri Jakubovských rybníkoch na Záhorí našli vtedy mŕtveho jedinca, zrejme potomka škandinávskych bobrov, ktorých predtým v snahe obnoviť populáciu presídlili do voľnej prírody v Rakúsku. Vypchatý dnes patrí k vzácnostiam zoologickej zbierky Prírodovedeckej fakulty UK.
O milej bobrej rodinke s „mamou Ráchel“, ktorá sa neskôr usídlila na rieke Morave pri Devínskej Novej Vsi, nakrútil už povestný dokument Bratislavčan Tomáš Hulík. Bobry sa však podľa Krempaského odvtedy objavili už aj takmer v centre mesta, na ľavom brehu Dunaja počas výstavby Mosta Apollo. „Nasťahovali sa do už nefunkčnej mestskej stoky, ktorá tam vyúsťovala. Keďže pri vyššej hladine rieky sa potrubie zaplavovalo, čo mestu spôsobovalo nemalé problémy, bolo ho treba zaplombovať. "Pamätám sa, skoro ráno sme vystihli čas, keď sa bobry z kanalizačnej rúry vybrali k Dunaju. Vtedy ju pracovníci vodární prikryli liatinovým poklopom,“ spomenie Krempaský. V podstate tak zvieratá „vyhnali z domu“, no len v záujme ich bezpečnosti. Poľahky si určite našli iné útočisko.
Podobne sa podľa poznatkov prírodovedca bobrík usalašil aj trochu nižšie po rieke, v prívodnom kanáli technickej vody pre Slovnaft. Koryto umelého kanála je z betónu, žiť v ňom teda zviera nemohlo. Lenže chrúmal všetky naokolo vysadené stromy, preto ho odtiaľ tiež museli vypudiť.
V lužných lesoch metropoly na pravom brehu veľtoku si však tieto legendami opradené zvieratá so zvláštnym veslovitým chvostom a plávacími blanami na nohách našli priam bobrí raj. No známi prírodní inžinieri architekti si tu stromy váľajú skôr pre získanie potravy. Nemusia z nich stavať typické „bobrie hrady“, ktorými si zabezpečujú vyššiu hladinu vody. Tej v Dunaji a jeho ramenách zväčša býva dostatok. „Keď však pred časom bolo treba odstrániť hrádze vybudované bobrami pri záhorskej obci Kuchyňa, voda zaplavila aj tamojšie vojenské letisko!“ vyzdvihne Peter Krempaský schopnosť bobra výrazne meniť a ovplyvňovať okolité prostredie.
Bobor vodný (Castor fiber)
Je bylinožravý cicavec žijúci v rodinných skupinách. Dospelý dosahuje dĺžku jeden meter a hmotnosť 30 kilogramov. Má hustú kožušinu, napriek tomu však studenú zimu musí prečkať v nore. Jej vchod je vždy pod vodou, vnútri mu však umožňujú dýchať vzduchové bubliny či vetracie otvory. Do nory si na jeseň ukladá potravu – zväčša sú to jemné koncové konáre či kôra zo stromov, ktoré rúca nahlodaním kmeňa. V rámci celej Európskej únie má tento živočích najvyšší stupeň ochrany. Za škody ním spôsobené si preto možno od štátu nárokovať náhradu.
