Bubáci v železných maringotkách vzali deťom aj Vinnetoua

Karel Kryl vo svojej najznámejšej piesni "bratříčkovi" vysvetľoval, že v noci neprišli bubáci, ale vojáci. Deväťročnej Ľubke z nového bratislavského sídliska rodičia 21. augusta 1968 nemali čas nič vysvetľovať. Mama ju spoločne s jej iba trojročným bratom vyhnala z postele a ona pretierajúc si obrovské oči, ktoré na nej každý odmalička obdivoval, kráčala za hrozivým rachotom.

29.08.2012 06:00
Iveta Pustajovská Foto:
Iveta Pustajovská počula prechádzať tanky po tejto širokej ceste v bratislavskom Ružinove. Mala len päť rokov, a tak do nich nemohla ísť hádzať kamene ako jej jedenásťroční kamaráti.
debata (47)

Balkónové dvere boli otvorené dokorán. Jej otec len ticho stál a pozoroval nekonečnú kolónu. Čo to je? Ostrila Ľubka zrak. Keď zbadala delá, rozpoznala tanky. Tanky – to je vojna. Spočítala si rýchlo. A o tej od rodičov počula len hrôzostrašné príbehy. Lepšie sa zadívala na otca, ktorému po líci stekala slza, potom na mlčiacich susedov na iných balkónoch. Zle je. Vedela aj bez slov.

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bol pre deti v prvom momente stresom, pre niektoré i nebezpečím a pre iné zase dobrodružstvom. S odstupom času si však vtedajší detskí pamätníci uvedomujú, že zlaté šesťdesiate sa skončili aj im. Nastalo obdobie šepkania za zatvorenými dverami i ubíjajúcej schizofrénie medzi tým, čo sa hovorí doma a čo na verejnosti.

Hlaveň tanku videli cez čelné sklo

„Vždy som bola také okaté dievčatko. Ale mama mi vravela, že po tom 21. auguste som mala oči ešte väčšie. A neprestajne plné otázok,“ spomína na okupáciu Ľubica, ktorá sa vzhľadom na to, že v príbehu spomína aj rodičov, rozhodla nezverejniť priezvisko. Otázky v jej očiach nenachádzali však nijaké odpovede. Všetko sa dialo v chvate.

Jej rodičia, obaja novinári a straníci, okamžite naložili deti a pár základných vecí do svojej škodovky tisícky a vybrali sa na cestu smerom do Hlohovca. K Ľubkiným starým rodičom. Chvíľu sa im darilo vyhýbať sa okupantom, potom sa však zaradili do pomalej kolóny tankov. Tá napredovala s rachotom, ale pokojne vpred. Až na jednu výnimku.

„Všimli sme si jeden tank, ktorý jazdil, akoby bol šofér opitý. Zo strany na stranu,“ opisuje Ľubica. Tank s charakteristickou bielou čiarou napokon vystúpil z radu a otočil sa do protismeru. Ľubka zo zadného sedadla sledovala, ako prešiel tesne popri nich. Jej o šesť rokov mladší brat si jej ľahol na kolená a plakal. Staršia sestra ho utešovala len chvíľu. Keď sa obzrela dozadu, zbledla.

Opitý tankista sa totiž zvrtol, zaradil sa za ich škodovku a zrýchľoval. „Pozrite, doteraz mám zimomriavky… Neviete si predstaviť ten pohľad a hluk, keď sa na vás rúti také monštrum. Pozerala som raz na spoteného otca, raz na tank. Keď v tom mama spredu zvýskla a ja som zbadala prečo. Hlaveň tanku sme videli cez predné okno! Delo bolo celé nad nami.“

Keď tank narazil do auta, Ľubkin otec strhol volant do poľa. Tank išiel ďalej za nimi. „Deti dole hlavy,“ opakovala mama. „Bože, to je hrozné, veď prvé pôjdu deti,“ zúfal celkom spotený otec. V tom sa však na konci role zjavila akási „nebeská brána“. Dva mohutné stromy, medzi ktorými auto preletelo, a len tak-tak si neodrazilo spätné zrkadlá. Tank už ďalej neprešiel a vrátil sa do kolóny.

„Možno sme tam stáli pár minút, ale mne sa to zdalo ako celé hodiny. Ja ani rodičia sme nepovedali jediné slovo, akurát brat vzlykal,“ pokračuje Ľubka, ktorá si vtedy myslela, že je znova tá vojna, o ktorej toľko počula. Spomenula si, ako jej mama rozprávala, že videla zaživa zhorieť nemeckého vojaka, či ako jej dedko unikol o vlások smrti, keď na jeho dom spadla bomba.

Z pomsty medzi zradcami národa

Hrôzostrašné predstavy prerušil až ďalší šok. Už tesne pred cieľom v dedine Šulekovo ich mama opäť náhle okríkla. „Hlavy dole deti, nepozerajte sa von!“ V tom sa na okná auta zo všetkých strán začali lepiť ruky. „Zoberte ju do nemocnice! Pomôžte! Prešiel ju opitý tankista!“ Počula Ľubka hlasy zo všetkých strán. Ale bála sa pozrieť.

„Máme tu malé deti, hneď sme v Hlohovci a pošleme pomoc,“ odpovedali stále šokovaní rodičia z auta. „Nerozumela som, prečo nechcú zobrať nejakú tetu do nemocnice. Zazlievala som im to. Rodičia videli pani, ktorá bola od pol pása takmer celá zvalcovaná, mala odtrhnutú nohu. A rozhodli sa, ako sa rozhodli. Asi kvôli nám,“ hovorila aj po rokoch v značných rozpakoch pani Ľubica.

Na ceste vtedy ležala 67-ročná Viktória Rybárová, jedna zo 108 českosloven­ských obetí okupácie. Po prevoze do nemocnice už pre ňu lekári nemohli nič spraviť, zomrela na druhý deň doma. Podľa všetkého ju prešiel rovnaký tank, ktorý naháňal Ľubkinu rodinu. Tankista zostal nepotrestaný. Verejná bezpečnosť v novembri zastavila vyšetrovanie, keďže nezistila jeho totožnosť.

Pokoj však Ľubka nenašla ani v Hlohovci. Keď jej otec odišiel po staršieho syna do Trenčianskej Teplej, v miestnom rozhlase začali čítať štátne poznávacie značky áut, v ktorých sedia zradcovia spolupracujúci s Rusmi. „Bola medzi nimi aj tá naša. Išlo to stále dokola, zoznam značiek, potom pesnička a zase tie značky. Aj preto si ju dodnes pamätám.“

Ako sa napokon ukázalo, značku zaradil do zoznamu neprajník Ľubkinej rodiny, čo sa onedlho vysvetlilo. Strach o otca však trval, až kým sa nevrátil z Teplej. Pre Ľubku sa vôbec celý zvyšok roku 1968 niesol v znamení strachu. Detská bezstarostnosť sa pominula. Rodičia ju prvé týždne školy nechali v Hlohovci. Keď prišli na návštevu, utešovali ju, ale nikdy nepovedali, že už je dobre.

„Rodičia mi ani potom nehovorili, čo sa stalo. Asi ma chceli uchrániť. A ja som sa zdráhala pýtať, pretože som nechcela dostať odpoveď, ktorej by som sa bála. Až v škole niektoré deti dobiedzali do učiteliek. Tie im povedali, že vojaci nám prišli na pomoc. Ja som tomu však neverila a mužov v uniforme som sa ešte dlho, dlho bála,“ uzatvára pani Ľubica.

Na nákup s taškou od vysávača

Kým Ľubku zobudili 21. augusta rodičia, len päťročná Ivetka Pustajovská, rodená Valentovičová, sa prebrala ako prvá. Spávala ešte v jednej izbe s rodičmi a v strachu z obrovského hurhaja zobudila mamu. „Upokojila ma, že si mám znova ľahnúť, že to sú isto len kombajny alebo nejaké poľnohospodárske stroje. Myslím, že tomu vtedy verila aj ona sama, napokon, bolo obdobie žatvy,“ spomínala na deň presne po 44 rokoch Iveta.

Ráno sa prebudila do neobvyklého zhonu. Hluk neprestával. Keďže bývali na 9. poschodí vtedy nového bratislavského sídliska Štrkovec v Ružinove, presne nad ich hlavami prelietavalo nespočetne veľa lietadiel. Malú Ivetku to prirodzene ťahalo k oknu. Mama aj teta (zhodou okolností rehoľná sestra, ktorá u nich trávila pár dní voľna) ju však zakaždým upozorňovali, aby od neho išla čo najďalej. Dievčatko nevedelo, čo sa to deje.

Otec nebol doma, odišiel do práce. Čo Ivetka vtedy netušila, on mohol mať najväčšie starosti. Keďže sa Augustín Valentovič v roku 1948 netajil tým, že nástup komunistov mu nie je po chuti, v 50. rokoch za údajnú velezradu mukloval 10 rokov, 7 mesiacov a 21 dní v jáchymovských táboroch. Rozmýšľal, čo sa stane, keď amnestovaných politických opäť zavrú. Čo bude s jeho ženou a jedinou dcérkou…

Malá Ivetka si zatiaľ doma lámala hlavu nad iným. Prečo berie mamina na nákup tú obrovskú tašku od vysávača? Ďalšie otázky sa vynorili, keď sa mama o nejaký čas vrátila s nákupom väčším, než aký sa robí pred sviatkami. „Keď som sa ako 20-ročná vydávala, ešte sme v skrini našli nejaké pozostatky z týchto zásob, toľko sme toho vtedy nakúpili,“ spomína po rokoch.

Hoci sa mama aj teta snažili pôsobiť pokojne, dieťa na mamičke vycítilo nervozitu a nebývalý strach. Odvtedy sa aj Ivetky zmocňoval nepokoj. V takejto napätej atmosfére strávila niekoľko dní zavretá doma. „Mala som starších kamarátov, niektorí z nich tanky aj videli, dokonca po nich hádzali kamene. Ja som sa často pýtala von, chcela som tiež vidieť, ču tu vlastne tie tanky robia… Samozrejme, že ma nikam nepustili.“

Neskôr zazrela aspoň stopy po tankových pásoch. A napriek nízkemu veku si začala počas ďalších mesiacov a rokov uvedomovať aj iné stopy, ktoré tu okupanti zanechali. Iveta pochádza z veriacej rodiny a pred i po augustových udalostiach chodievala pravidelne do kostola. Po príchode vojsk však malá Ivetka začala dostávať od rodičov špeciálne inštrukcie.

„Hovorili mi, že keby sme po ceste niekoho stretli, aby som nepovedala, že ideme do kostola, ale že ideme na prechádzku. Samozrejme, že to dopadlo tak, že keď sa párkrát stalo, že sme na niekoho narazili, tak som na nich už zďaleka kričala – my ideme len na prechádzku,“ opisuje onú absurdnú dobu pani Iveta.

Z tých veselších je aj príhoda, keď sa Ivetka prvýkrát vrátila domov v pionierskej uniforme so šatkou. „Samozrejme sa mi rovnošata veľmi páčila a rodičov som presviedčala, aby som si ju mohla vziať v nedeľu do kostola,“ smeje sa. Obdobie normalizácie totiž prinieslo aj dvojakú výchovu – iné sa hovorilo v škole a iné doma. Rodičom však Ivetka dôverovala nadovšetko.

A tí jej pomaličky s pribúdajúcim vekom a schopnosťou chápať život dávkovali skutočné informácie o „bratskej“ pomoci. Raz, už veľa mesiacov po príchode okupantov, bola Ivetka na prechádzke s otcom po večernom Ružinove, keď jej napadlo opýtať sa, prečo sú viaceré názvy ulíc zamaľované bielou farbou. Otec, ktorý nikdy nehovoril veľa, a predtým, než niečo povedal, zvažoval svoje slová, len stručne a so zvláštnym smútkom v očiach skonštatoval: „Vieš, asi tu budú nejaké zmeny.“

Na Oldřicha Filipíka mieril počas okupácie... Foto: Andrej Barát
Oldřich Filipík Na Oldřicha Filipíka mieril počas okupácie samopal. Mal peknú novú košeľu, a tak na neho ruskí vojaci kričali - buržuj, buržuj!

Šesťročný „buržuj“ pred samopalom

Na rovnakom sídlisku ako pani Pustajovskú, len v inej časti, zastihol 21. august aj Oldřicha Filipíka. Na rozdiel od mnohých iných, jeho rodinu hluk neprebudil. Otec nebol doma (zhodou okolností bol ako vodohospodár na služobnej ceste na vtedajšej československo-sovietskej hranici v Čiernej nad Tisou) a rodinka si dlhšie pospala.

Keď sa šesťročný Oldřich prebudil, zamieril na balkón porozprávať sa s kamoškou. Tá na neho z vedľajšieho balkóna hneď kričala, že v Prahe sa strieľa. Mama ho však odbila, že to sú nejaké hlúposti a deň pokračoval lenivo ďalej. „Akurát mama, ktorá robila na letisku a poznala podľa zvuku každé lietadlo, prehodila pomedzi rečou, že čo dnes vojaci blbnú s tými stíhačkami,“ spomína Filipík.

Stále bez zapnutého rádia či televízora sa rodina vybrala na nákup. O tom, čo sa stalo, sa dozvedeli, až keď na ulici stretli uplakanú susedu. „Viem, že som sa celý deň ničoho nebál, nemal som strach ani nič podobné. Ale bolo mi ľúto pani susedy, že plače,“ vybavuje si dnes 21. august 1968 pán Filipík, ktorý si na tanky prvý deň na sídlisku nepamätá, videl ich až neskôr v meste.

Strach, a poriadny, však zažila jeho mama, keď vzala syna na prechádzku po centre Bratislavy. Malého Oldřicha vyparádila a obliekla mu i bielu dederónovú košeľu. „Pod Michalskou bránou sme vtedy stretli patrolu. Jeden z ruských vojakov na mňa namieril samopal a začal kričať buržuj, buržuj! Mama hneď spustila krik, nahrnuli sa ľudia z okolia a Rusi išli ďalej.“

To, že sa príchodom okupantov niečo zmenilo, si však Oldřich začal uvedomovať aj v škole. „Spočiatku nám v školskej jedálni robili kino a púšťali filmy s Vinnetouom. To časom úplne prestalo. Neviem, či to bolo zo strachu alebo z niekoho prehnanej aktivity, ale toto nám deťom následná normalizácia vzala.“

Oldřich, ktorého rodina mala protikomunistické zmýšľanie, musel neskôr rovnako ako pani Pustajovská žiť dvojakým životom. „To mi asi najviac prekážalo, že som niečo hovoril doma a čosi celkom iné som musel vravieť na verejnosti. Ja som už netrpel tak ako moja mama, ktorá nemohla ani vyštudovať, ale tú dvojtvárnosť som nenávidel,“ pokračuje pán Filipík.

Za príznačný pre tú dobu označil aj „úlovok“, ktorý našiel niekoľko rokov po šesťdesiatomôsmom. „Bol to odkaz, ktorý napísal môj otec ceruzkou na spodok postele – 21. august – deň zrady. A ešte pár zúfalých viet, ktorými otec vyjadril sklamanie a nesúhlas s okupáciou. Nevedel som, ako sa k tomu mám postaviť. Že môj otec a vlastne jeho generácia vtedy takpovediac zaliezli pod posteľ?“ usmieva sa pán Filipík. Potom zvážnie a uzatvára: „Nie, tá vojenská sila bola ohromná, tej sa nedalo čeliť!“

Boj o letáky z vrtuľníkov

Strach z okupantov nemal ani Kamil Paulík z Rišňoviec. So svojimi siedmimi súrodencami (najstarší ôsmy bol u tety v Trenčíne) sa v noci zobudil na veľký hluk. Keď bratia s vtedy osemročným Kamilom videli, ako cez križovatku pred ich domom prechádza kolóna tankov, neváhali ani chvíľu – okamžite sa začali hrať na vojakov.

To ich mama sa o svoje ratolesti bála. Keď videla, že dvaja regulovčíci sa pred dažďom idú skryť práve na ich dvor, rozhodla sa, že im navarí čaj, nech im nič neurobia. Keď im cez malé okno podávala dve šálky, z ktorých stúpala para, vojaci zostali zaskočení. Následne poďakovali – po maďarsky.

Keďže Kamilova mamička bola Maďarka, dali sa do reči. Zistila, že sú to chlapci, ktorí si práve odkrúcajú vojenčinu a netušia ani len to, kde sa nachádzajú. A už vôbec nie, prečo prišli. Rad vojenských vozidiel a tankov dedinou onedlho prešiel, no Kamilovi a ostatným deťom na dedine sa čas dobrodružstiev ešte nekončil.

Kamil Paulík pred svojím rodným domom v... Foto: Andrej Barát
Kamil Paulík Kamil Paulík pred svojím rodným domom v Rišňovciach. V auguste 1968 sledoval z okna, ako jeho mama podáva okupantom horúci čaj. V októbri 1968 z dvora pred domom videl, ako mu jeden z okupantov zrazil staršieho brata Milana.  

„Len čo nás rodičia pustili von, zhŕkli sme sa všetky deti z dediny a rozprávali si – videl si to? počul si to? Tí, ktorí bývali ďalej od hlavnej cesty, sa len smutne pozerali, keďže oni na tanky nedovideli, a teda neboli frajeri,“ opisuje Paulík. Už zakrátko však dostali šancu napraviť si v partii renomé. Aj nad Rišňovcami prelietavali helikoptéry, ktoré zhadzovali propagačné materiály.

„Okamžite sa spustila súťaž o to, kto ich nazbiera najviac. S bratmi sme ich pozhŕňali dosť, ale keď sme prišli domov, otec nám letáky okamžite vzal a spálil v peci. Pamätám si, že nikto z dospelých nebol veľmi rád, že došli vojaci,“ pokračuje Paulík. Po dedine sa začalo hovoriť, že bude vojna a miestny obchod okamžite vykúpili do poslednej konzervy.

Dedina sa menila aj vizuálne. Na stenách v noci pribúdali protiruské nápisy, aby sa druhý deň spustilo na MNV neúspešné vyšetrovanie, kto to mal na svedomí. Deti však v okupantoch nevideli nepriateľov. Tí najodvážnejší zašli niekoľko kilometrov za dedinu, kde mala stanovisko jedna ruská posádka, a pýtali od nich cigarety. Kamil bol na to však ešte primalý.

Čo mal otec robiť? Zabiť ho?

Rišňovce sa v októbri už-už dostávali do starých koľají, keď maďarskí vojaci dostali rozkaz na návrat domov. Bol už koniec októbra a na križovatke pred domom Paulíkovcov bolo nevídane rušno. Odchod vojakov nebol plynulý, niektorí po rozlúčke nestihli ani vytriezvieť. Vrave sa prizerali aj Kamil s 13-ročným bratom Milanom.

Práve Milana oslovila jedna babka z dediny, ktorej už bolo ťažko na nohy, či by jej do obchodu nezašiel po chleba. Chlapec ochotne prikývol. Keďže išiel len po jednu vec, predbehol sa v dlhom rade a o chvíľu už spokojnej babke odovzdával mäkký bochník. „Keby stál v rade, mohlo byť všetko inak,“ povzdychne si pri spomienke na udalosť, ktorá nasledovala, pán Kamil.

Maďarský vojak s nákladiakom s vlečkou totiž vo vysokej rýchlosti preletel križovatkou a nabúral priamo do chlapca a vedľa stojaceho regulovčíka. Kým regulovčík vyviazol „len“ s početnými zlomeninami, 13-ročný Milan bol namieste mŕtvy. Dedinou sa spustil veľký plač. Mama, ktorá stála na druhej strane cesty a všetko videla, chlapcovi už len zatvorila oči.

„Nechýbalo veľa a auto mohlo zachytiť aj mňa. Mama ma v poslednej chvíli stiahla do jarku,“ pokračuje Paulík. „Ťažko sa na to spomína. Mali sme dobrý vzťah. On bol obľúbený aj v škole, bol to dobrý športovec. Otec bol na neho pyšný.“ V danej situácii však medzi ľuďmi panovala len bezmocnosť. „A čo mal otec robiť? Ísť ho zabiť?“ rozmýšľa po rokoch o otcovej reakcii pán Kamil.

Paradoxne, najostrejšie zareagoval veliteľ maďarskej posádky. Okamžite sa rozbehol so samopalom k vodičovi a keby ho nespacifikovali ďalší vojaci, asi by ho na mieste zastrelil. „Inak sa to neriešilo. Akurát o niekoľko mesiacov prišli na MNV nejakí Maďari a zaplatili odškodné vo výške nákladov na pohreb. A povedali nám, že ten vojak išiel sedieť,“ uzatvára Paulík.

Podľa informácií Ústavu pre štúdium totalitných režimov však Paulíkovu rodinu oklamali. „Vodič auta, vojak maďarskej armády Lászlo Horváth bol zbavený obvinenia, pretože údajnou príčinou tragickej nehody bolo zlyhanie bŕzd.“

Očami detí

Pravda vám tento rok prinesie sériu reportáží – Očami detí. Pokúsime sa v nich zachytiť, ako kľúčové udalosti československej histórie prežívali tí najmenší. V prvom diele, ktorý vyšiel v apríli, sme spomínali na politické procesy z 50. rokov, v druhom sme si zobrali na mušku druhú svetovú vojnu, konkrétne jej posledné mesiace. Dnes sa vraciame k invázii z roku 1968 a v novembri vám prinesieme príbehy z nežnej revolúcie z roku 1989. Vždy pohľadom pamätníkov, ktorí v čase udalostí boli ešte deťmi.

© Autorské práva vyhradené

47 debata chyba