Určitý náznak toho, kam by sa mohla uberať budúcnosť Gruzínska, ukázalo vyjadrenie Sergeja Lavrova, šéfa ruskej diplomacie. Podľa neho Moskva síce nemá záujem zvrhnúť gruzínskeho prezidenta, ale vraj ak by sám odišiel, veci by to pomohlo. V jednom určite. Gruzínci by v budúcnosti nemuseli byť rukojemníkmi dobrodružných vízií niektorých svojich, aj keď demokraticky zvolených politických lídrov.
Získanie dôvery voliča totiž ešte neznamená, že víťaz hlasovania môže ignorovať určité písané i nepísané zákonitosti v politike. Podľahnúť naivnej predstave, že má patent na rozum. Ak sa tak predsa len stane, tak urobí to, čo Saakašvili v prípade miliónov Gruzíncov – zmenil svojich voličov na vazalov vlastných dobrodružných predstáv o riadení krajiny, o jej budúcnosti.
A pritom napríklad stačilo tak málo. Poslúchnuť Washington, ktorý by ako spojenec Tbilisi s vojenským dobrodružstvom Saakašviliho od začiatku nesúhlasil. Nik nehovorí, že prezident mal sedieť so založenými rukami a čakať, čo sa bude diať so separatistickými oblasťami Južné Osetsko a Abcházsko. Ibaže dnes už vlastne urobiť iné, ako čakať, ani nemôže.
„Víkendová vojna“ jemu a predovšetkým Gruzíncom na roky zmrazila úsilie o naplnenie suverénneho práva na integritu svojho územia.