„Cirkevnú daň by sa jednoznačne patrilo zaviesť. Za úkony, ktoré si žiadajú len niektorí, teraz platíme všetci – čo nie je správne. Spravodlivé by bolo, keby nie štát, ale sami veriaci prispievali svojej náboženskej obci,“ mieni historička Katarína Zavacká. Podľa nej jestvujú dve zásadné prekážky, ktoré zavedeniu dane bránia.
Prvou je nezáujem politikov o tému. „Parlamentná ľavica ani pravica nič také nechce. Všetci sa obávajú straty voličov. Pritom sú možno ich obavy zbytočné, verejná mienka sa oproti minulosti posúva, no politici to stále vidia rovnako,“ hodnotí Zavacká.
A druhou, ešte oveľa vážnejšou, prekážkou je platnosť kontroverznej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Vatikánom, ktorá najsilnejšej rímskokatolíckej cirkvi priznáva mimoriadne privilégiá.
„Na Slovensku je situácia úplne iná ako v Nemecku. Pre našu krajinu nie je nemecký model žiaduci a touto cestou nepôjdeme,“ konštatuje hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik. Podľa neho by si Slovenská republika mala predovšetkým splniť medzinárodné záväzky a prijať zvyšné dve zmluvy so Svätou stolicou a v rámci jednej z nich doriešiť aj otázky financovania. „A tie sú témou na odbornú diskusiu. Expertná skupina už pre tento účel vznikla,“ dodáva.
Vatikánska zmluva sa síce začala pripravovať už v roku 1997 za vlády Vladimíra Mečiara, no za Slovensko ju až v novembri 2000 podpísal premiér Mikuláš Dzurinda. Základný dokument podmienil zároveň prijatie ďalších štyroch vykonávacích zmlúv, no z nich dve najspornejšie, o výhrade vo svedomí a o financovaní cirkvi dodnes prijaté neboli.
Pre polemiky okolo prvej predčasne skončila druhá Dzurindova vláda. Pri druhej zase dosiaľ štát a rímskokatolícka cirkev márne hľadajú spoločnú reč. Cirkevní predstavitelia návrhy štátnych neustále odmietajú, čím konzervujú súčasný stav.
„Cirkvi však toto status quo nesmierne vyhovuje. Štát ju štedro financuje a ona si zachováva silný vplyv, nedá si nazerať do hospodárenia a voči štátu ani nie je lojálna, čo sa prejavilo aj v tom, ako tvrdošijne odmieta rušenie sviatku Sedembolestnej Panny Márie,“ tvrdí Zavacká a pripomína, že za Mečiara bol Vatikán prakticky jediným štátom, ktorý bol ochotný s vtedajším premiérom komunikovať. A dôsledkom hroziacej medzinárodnej izolácie bola práve zmluva, pre Slovensko veľmi nevýhodná, ba dokonca jednostranne nevypovedateľná. Štát, hoci rímskokatolíkom po politických zmenách v roku 1989 odovzdal podstatnú časť cirkevných majetkov, musí im na základe tejto zmluvy naďalej každoročne platiť miliónové sumy bez nároku na kontrolu, ako s nimi cirkev narába.
Ani výkonný riaditeľ združenia Via Iuris teológ Miro Kocúr nepovažuje zavedenie cirkevnej dane na Slovensku za reálne. „Tunajšie podmienky sú historicky celkom iné ako v Nemecku. U nás štát po komunistickom puči v roku 1948 tvrdo vstúpil do fungovania cirkvi za cenu ich financovania a platí jej dodnes, aj keď ústava deklaruje, že štát je ideologicky aj nábožensky neutrálny,“ hovorí.
Aj podľa Kocúra by však sprehľadnenie finančných tokov a cirkevná odluka od štátu nielen de iure, ale aj de facto, prospela v konečnom dôsledku „obom stranám“. Podmienkou je len konsenzus medzi parlamentom, ktorý prijíma zákony, a cirkvou, ktorá by sa musela prispôsobiť novým pravidlám.
Význam Vatikánskej zmluvy však Kocúr nepreceňuje. „Každá zmluva je vypovedateľná. Na zavedenie cirkevnej dane netreba dokonca ani ústavný zákon, terajšia parlamentná väčšina Smeru by ju mohla pohodlne presadiť – keby k tomu existovala vôľa,“ myslí si.
Hovorca KBS tiež tvrdí, že zavedenie cirkevnej dane by oveľa viac ako veľkej rímskokatolíckej cirkvi ublížilo malým cirkevným spoločenstvám. S tým súhlasí Jaroslav Franek z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí.
„Odluke by sme sa síce nebránili, no záležalo by od jej nastavenia. Na rozdiel od rímskokatolíkov, ku ktorým sa hlási najmenej 60 percent obyvateľov Slovenska, máme my len okolo dvetisíc členov. A keby aj každý z nich platil ročne daň sto eur, z vyzbieraných peňazí by sme neutiahli ani jediný náš domov pre prestarnutých,“ hovorí Franek. Podľa neho by v prípade zavedenia dane bolo treba riešiť aj ďalšie podmienky. „Napríklad vrátiť nám pôdu nezistených vlastníkov, pretože je zrejmé, že nimi väčšinou boli Židia,“ zdôrazňuje.
Kým bývalá Radičovej vláda mala naštartovanie odluky zakotvené v programovom vyhlásení, súčasný kabinet zatiaľ hovorí len o širokej diskusii na túto tému. Chce hovoriť o prospešnom pôsobení cirkvi v školstve, zdravotníctve, armáde či charite. Na druhej strane priznáva, že v súčasnosti nevie ani len kvantifikovať hodnotu majetku, ktorý štát cirkvi odovzdal.
Prečítajte si aj komentár Petra Javůrka Kto za koho hovorí.Ak si chcete prečítať tento článok, zaregistrujte sa v systéme plateného obsahu Piano.
Financovanie cirkví štátom
*Slovenská republika v súčasnosti finančne podporuje činnosť 18 cirkví a ďalších siedmich náboženských zoskupení, rozhodujúca časť rozpočtovaných peňazí plynie cirkvi rímskokatolíckej.
*Na činnosť cirkví tohto roku išlo asi 37 miliónov eur, z ktorých rímskokatolíci dostali asi 21 miliónov.
*Financovanie tejto cirkvi štátom sa traduje od čias Rímskeho cisárstva, na Slovensku aj v Česku je to historický pozostatok Rakúsko-uhorskej monarchie.
*Komunistický režim na finančnej odluke nemal záujem, vyhovoval mu stav, že cirkevníkom platí a oni sú za to „poslušní“, prakticky všetok majetok patril v tom období štátu.
*Po páde komunizmu už štát od cirkvi poslušnosť nežiada, financovanie však zostalo, plány o finančnej odluke rímskokatolíckej cirkvi od štátu dnes narážajú na ustanovenia Základnej zmluvy s Vatikánom a na fakt, že sa jej ešte nevrátila časť majetku, na ktorý si robí nárok.
*Cirkvi sú dnes oslobodené od platenia daní z majetku, keďže sa odvolávajú na to, že sa im vrátil „spustnutý“, niektoré majetky však už predali, iné zhodnocujú prenajímaním, rekonštrukcie mnohých vzácnych cirkevných pamiatok hradí štát.
*Štát nefinancuje len platy farárov či činnosť biskupstiev, ale napríklad aj výučbu náboženstva na školách všetkých typov, pričom nemá dosah na jej obsah, financuje pôsobenie cirkvi v armáde a ďalších sférach verejného života.
Možné spôsoby financovania cirkvi
***cirkevná daň** – funguje napríklad v Rakúsku, Nemecku („kirchensteuer“), vo Švajčiarsku a v Škandinávii, výška dane je rôzna, zväčša okolo deväť percent, v Rakúsku sa ráta z ročného príjmu, priemerne sa tam platí asi 250 eur. V Rakúsku už pri nahlasovaní trvalého pobytu občan vyplní formulár, kde uvedie vierovyznanie. Ak je napr. katolík, cirkev si ho zaregistruje a vyrubí mu daň, veriaci do 19 rokov a študenti platiť nemusia. V Nemecku daň tvorí asi deväť percent dane z príjmu.
***daňová asignácia** – daňový poplatník môže časť odvedenej dane previesť na isté subjekty, medzi ktoré patrí aj cirkev, systém sa používa napríklad v Taliansku, Španielsku či Maďarsku
***samofinancovanie** – vo Francúzsku, v USA či Brazílii sa cirkvi financujú samy, štát však môže prispievať na cirkevné inštitúcie vo verejnom záujme (cirkevné školy, sociálne zariadenia, duchovných vo väzniciach alebo v nemocniciach, na charitu)
***podnikanie** – na Západe bežný spôsob, s pozemkami alebo nehnuteľnosťami, ale aj prevádzkou vydavateľstiev, nemocníc, či dokonca bánk.