„Nie som bezdomovkyňa a v Bruseli sa uskutočnilo trojdňové stretnutie ľudí z celej Európy, ktorí majú skúsenosti s chudobou,“ odpovedá doktorka Viera Drotovánová, ktorá kedysi vyštudovala matematiku na Univerzite Komenského a niekoľko rokov pracovala v istom výpočtovom stredisku. Potom však prišli deti, rýchlo jedno po druhom, spolu sedem, a bolo sa treba o ne starať.
Bola s nimi doma vyše sedemnásť rokov. Neskôr ochorel manžel a dostal sa do plnej invalidity. Trvalo roky, kým mu ju úrady priznali. Bývalá matematička sa zrazu stala živiteľkou početnej rodiny, ale aj opatrovateľkou.
Hľadala si prácu čo najbližšie k domovu. Nie vždy sa to darilo. „Preto mám bohaté skúsenosti s chudobou i uskromňovaním sa,“ zhŕňa bez toho, aby zachádzala do podrobností.
Príbehy tých, čo opatrujú najbližších
Áno, na stretnutí v Bruseli boli aj bezdomovci, lebo každá krajina mohla vybrať a poslať predstaviteľov tej sociálnej skupiny, ktorú uznala za vhodnú a najviac postihnutú biedou. Vyberali ich zástupcovia národnej siete boja proti chudobe, ktorá je súčasťou európskej siete.
Na Slovensku bola koordinátorkou Slavomíra Mareková z Košíc a rozhodla sa sústrediť na rodiny, kde žena opatruje zdravotne postihnutého príbuzného. Do užšieho výberu sa ich dostalo päť.
„Ide o desaťtisíce rodín, ktoré sú v situácii hmotnej núdze, tie ženy sa nemôžu zamestnať, lebo sa starajú o blízkeho človeka, najčastejšie postihnuté dieťa, ale za svoje opatrovateľstvo nič nedostávajú,“ vysvetľuje Mareková. Východiskom je podľa nej uzákonenie inštitútu rodinného opatrovateľa, ako je to už bežné v iných štátoch.
„Aj v Bruseli na workshope sme sa pýtali, prečo u nás nie je možné, aby sa o invalidného príbuzného postaral rodinný príslušník a mal za to zaplatené,“ pridáva sa Drotovánová. Vypočuli si to mnohí vrátane Vladimíra Špidlu, eurokomisára pre zamestnanosť a sociálne otázky. Odpovedal, že únia môže len odporučiť takéto riešenie, rozhodnutie je vec členských štátov. „Ale nebolo to potom len podujatie pre podujatie?“
Pre Drotovánovú bolo stretnutie v Bruseli životnou udalosťou už len preto, že prvýkrát v živote cestovala lietadlom. Ubytovali ich vo štvorhviezdičkovom hoteli, semináre a workshopy prebiehali v priestoroch na úrovni, hoci by ich nenazvala honosnými. Mrzeli ju však iné veci, za ktoré hostitelia zrejme nemohli. „Na zozname pozvaných krajín sa Slovensko nenachádzalo a podujatie nenavštívil nikto zo slovenských europoslancov.“
Nikto nezabezpečil ani preklad do slovenčiny. Podľa Marekovej nie je vylúčené, že organizátori si Slovensko opäť pomýlili so Slovinskom. Ešte šťastie, že bol preklad do češtiny.
Nie je chudoba ako chudoba
Niekoľko štátov poslalo na stretnutie bezdomovcov, ale napríklad Česko reprezentovala skupina ľudí, ktorí sa ožobráčili po tom, čo cestovali „načierno“ prostriedkami pražského dopravného podniku. Nezaplatili pokuty a po desiatich rokoch ich zadlženosť vzrástla natoľko, že po exekúcii prišli o všetok majetok.
Dvadsaťjeden zúčastnených delegácií rozdelili do štyroch skupín. Slovensko sa ocitlo v skupine spolu s Veľkou Britániou. Na záver workshopu sa prijímali riešenia. Slovenky navrhli rodinného opatrovateľa, Briti ponúkli už na ich ostrovoch odskúšaný projekt banky, ktorá pomáha ľuďom v hmotnej núdzi.
„To ma zaujalo, poskytnutie pôžičky nie je tak limitované výškou príjmu ako u nás, môže ju dostať i nezamestnaný a sú tam minimálne úroky,“ dodáva Drotovánová.
Chudoba má podľa nej rôzne podoby. Niekedy nekričí tak ako povedzme bezdomovectvo, neupozorňuje na seba, ale možno práve preto sa s ňou ťažšie zápasí. „Najhoršie však je, že na Slovensku rieši štát len jej dôsledky, nie príčiny,“ uzatvára matka siedmich detí.