Deficit klesne, treba však ďalšie úsilie

Je však možné, že vláda bude musieť prijať ešte ďalšie opatrenia, aby sa neprimerane nezadlžovali budúce generácie. Potrebu ďalšieho úsilia na zníženie verejného deficitu si uvedomuje aj šéf Inštitútu finančnej politiky Martin Filko. Akou cestou okrem úspor vládnych výdavkov sa pôjde ďalej, je zatiaľ otázne.

Ako vnímate hodnotenie úsporného balíčka zo strany Fiškálnej rady?
Prvýkrát sme v situácii, keď prácu ministerstva financií hodnotí nezávislý orgán, ktorý má k dispozícii podobné údaje a úroveň technickej kompetentnosti a je bez politického zafarbenia. Našu prácu to komplikuje, no z hľadiska jej zlepšovania a informovania verejnosti to veľmi vítam. Budem zdržanlivý, no osobne ma v správe potešili tri veci. Rada považuje budúcoročný návrh rozpočtu za transparentnejší a informatívnejší ako všetky predošlé, obsahuje najviac čísel aj analytických ukazovateľov. Cieľ stlačiť na budúci rok deficit pod tri percentá HDP je podľa správy správny a realistický, hoci to nepôjde bez ďalšieho úsilia. A potvrdila, že rozpočet a s ním spojená legislatíva zlepšujú dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Čo je ešte dôležitejšie ako zníženie deficitu v budúcom roku.

Je tu však napríklad riziko, že firmy pristúpia po zavedení vyššej korporátnej dane k väčšej optimalizácii.
Riziká existujú. Najväčšie vidím v zhoršení ekonomického vývoja v eurozóne. Pri odhade výnosu daní sme sa snažili čo najviac rozmýšľať o dynamických efektoch, teda o reakciách podnikateľských subjektov a občanov na zvyšovanie sadzieb daní. Napríklad pri korporátnych daniach by bol statický výpočet o niekoľko desiatok percent vyšší. Práve preto, že sme počítali s tým, že dôjde k rôznym spôsobom ovplyvňovania hospodárskeho výsledku. Odhady sú vždy neisté, no na obe strany – nižšieho aj vyššieho výberu. Preto všetci členovia daňového výboru pokladali našu prognózu za realistickú.

V čom ešte vidíte riziká konsolidácie?
To je skôr otázka na ľudí mimo ministerstva. Z môjho pohľadu je to najmä makroekonomické riziko, o ktorom som hovoril. Druhé riziko, ktoré je náročné vyčísliť, spočíva v odhade počtu ľudí, ktorí sa rozhodnú vystúpiť z druhého dôchodkového piliera. Na ne sú vytvorené rezervy. Okrem toho existuje možnosť negatívneho vývoja v niektorých výdavkových kapitolách, napríklad v zdravotníctve.

Je rezerva dostačujúca na to, ak by napríklad Grécko vystúpilo z eurozóny?
Robili sme simulácie, akú veľkú makroekonomickú rezervu potrebujeme. V prípade hlbokej recesie v eurozóne, ktorá by mohla vzniknúť tým, ak by odišla jedna krajina alebo viacero krajín z eurozóny, by rezerva nestačila. Tento scenár je stále nepravdepodobný. V prípade spomalenia európskej ekonomiky, ktoré by však neviedlo k recesii na Slovensku, by mohla rezerva postačovať.

Bude rezerva štátu postačovať napríklad aj na 10– percentné zvýšenie miezd učiteľom?
Rezerva by možno mohla pokryť rozumné zvýšenie platov učiteľov. Jej úlohou je však v prvom rade vytvoriť nárazník pre negatívny vývoj verejných financií, najmä pre makroekonomické riziká. Ak sa časť použije na nejaké výdavky, budeme menej chránení proti nepríjemnostiam, ktoré môžu nastať v budúcom roku. Bol by som veľmi opatrný pri jej zmenšovaní už dnes. Na jar budeme múdrejší.

Ak budete musieť hľadať ďalšie opatrenia na splnenie plánu znížiť deficit v roku 2013 pod tri percentá výkonu ekonomiky, je priestor viac v škrtení výdavkov či vo zvyšovaní daní?
O tom, aké služby má štát poskytovať a koľko sa na to musíme poskladať, rozhodujú ľudia vo voľbách. Z hľadiska efektívneho daňového systému sa však dá pýtať, či by sme napríklad nemohli vyberať viac na majetkových daniach ako na daniach z príjmu alebo spotreby. Momentálne sú na nízkych úrovniach.

Vy ste sa pred časom vyjadrovali, že z hľadiska čistého prímu je úplne jedno, či vláda zavedie druhú sadzbu dane z príjmu, alebo pre isté skupiny bohatých domácností degresívnym spôsobom zavedie pokles sociálnych dávok. Nebolo teda lepšie pozrieť sa na adresnosť týchto dávok predtým, ako ste zvyšovali dane?
Sú argumenty, prečo je lepšie robiť sociálnu politiku, teda vyrovnávať príjmové rozdiely, cez sociálny ako cez daňový systém. Z tohto pohľadu je určite namieste otázka adresnosti dávok, príjmového testovania sociálneho systému. Kľúčové pre to, aby sme to vedeli zrealizovať, je zjednotenie údajov z troch verejných inštitúcií. Z Finančnej správy, úradu práce a Sociálnej poisťovne. Potom budeme vedieť zistiť, aké sú príjmy konkrétnych rodín. A môžeme diskutovať o tom, či chceme rozumným spôsobom znižovať sociálne dávky bohatým. Intenzívne sa tomu venujeme, no zatiaľ by som nechcel sľubovať výsledok. Čo je však dôležité povedať, je to, že v medzinárodnom porovnaní máme jeden z menej štedrých sociálnych systémov. Podiel výdavkov na sociálne dávky na ekonomike je v medzinárodnom porovnaní nízky a o tretinu nižší ako ten spred desiatich rokov. Priestor v dávkach teda existuje, ale nemajme predstavu, že to je prebujnený systém, kde sa dá veľmi ľahko sekať. Ak tam majú byť úspory, tak musia byť veľmi cielené, aby nepoškodili situáciu tých ľudí, ktorí sociálnu pomoc a podporu naozaj potrebujú.

Hovorili ste, že je pre vás dôležité, aké dosahy bude mať balíček na rok 2013 v krátkodobom a strednodobom horizonte. Zasiahne ľudí menej ako doterajšie úsporné balíčky vlád?
Vláda konsoliduje o tri percentá hrubého domáceho produktu, matematicky ide jedno z väčších medziročných šetrení. Prichádza v ťažkých časoch a len dva roky po inom veľkom priškrtení. Nepochybne to na občanov, firmy aj na verejnú správu ťažšie dopadne. Zaujímavá je z tohto pohľadu nedávno schválená dôchodková reforma. Jedno z odporúčaní Medzinárodného menového fondu je tzv. backloading opatrení. Odporúčajú sa už dnes dôveryhodne, napríklad zákonom, zaviazať k ozdravovaniu verejných financií v budúcnosti, ktoré však výrazne nepoškodí momentálne podchladenú ekonomiku. Zmeny v penziách – zmenšenie druhého piliera, zmeny vo valorizácii či nadviazanie veku odchodu do dôchodku na demografiu – sú voči rastu neutrálne. Ale už dnes znižujú náš strednodobý deficit a aj v dlhodobom horizonte spoločne zlepšujú pozíciu verejných financií. Z tohto pohľadu je to jedno z mojich obľúbenejších opatrení. Strednodobo aj dlhodobo pomáha rozpočtu a nespomaľuje rast ekonomiky.

A čo argument, že vláda na sebe nešetrí dostatočne a viac sa zamerala na zvyšovanie daní?
Každé znižovanie deficitu je bolestivé a nepopulárne. Dnes sa presný pomer medzi príjmami a výdavkami vyčísliť nedá. Je to preto, lebo sa nachádzame v období veľkej neistoty. Nevieme, nakoľko sa budú niektoré príjmy v budúcom roku materializovať a nakoľko im budú priradené výdavky. Budúcoročný konsolidačný balíček má opatrenia na strane príjmov vo výške 1,8 miliardy eur, na strane výdavkov je to približne jedna miliarda eur. Opatrení je viac, ako je odhad potreby konsolidovať, rezerva je asi pol miliardy. V závislosti od jej využitia sa na príjmoch získa 60 až 80 percent celej konsolidácie. No najmä – optimálny pomer príjmov a výdavkov neexistuje. Neexistuje ani len zhoda medzi svetovými ekonómami v tom, či sa má dnes šetriť viac na strane príjmov, alebo výdavkov. Závisí to od špecifík krajiny. Napríklad na Slovensku, ktoré ma jeden z najmenších podielov verejných príjmov a výdavkov na ekonomike vo vyspelom svete, dáva zmysel využívať obe možnosti konsolidácie. Teda zvýšiť dane aj šetriť. Na IFP nás skôr zaujíma, aký vplyv bude mať úsporný balík na ekonomiku v krátkodobom a strednodobom horizonte. A samotný pomer medzi príjmami a výdavkami nám o tom takmer nič nepovie.

Napríklad Estónsko dokázalo tvrdým šetrením spojeným so znižovaním platov štátnych zamestnancov naštartovať ekonomiku. Nie je teda podobné šetrenie vhodné aj pre rast Slovenska?
Pre korektnosť, estónska konsolidácia tvrdo dopadla na ekonomický rast a zamestnanosť. Názory na optimálnu štruktúru ozdravovania sa rôznia. Vplyvná séria štúdií ekonómov Alesina a Ardagnovej zistila menej negatívny vplyv výdavkových opatrení. Naopak, Medzinárodný menový fond nedávno vydal dve štúdie, v ktorých tvrdí, že vplyv znižovania deficitu na ekonomiku je v čase hospodárskej krízy výraznejší, najmä čo sa týka výdavkových škrtov. No úprimne, o tom, ako namiešať konsolidáciu aj v ideálnom svete bez technických a politických obmedzení, vieme stále málo. A v istom bode začne byť debata akademicky zaujímavá, no menej prínosná. Pričom, samozrejme, realistické alternatívy existujú, najmä v budúcnosti. IFP má ako jednu z dvoch hlavných priorít na rok 2013 analýzu efektívnosti verejných výdavkov.

Ekonómovia pri zvyšovaní daní z príjmu poukazujú aj na to, že napríklad Nemci či Švédi na to idú opačne. Chcú znížiť dane pre firmy. Švédi si od zníženia daní sľubujú prilákanie nových investícií do krajiny a podporu tvorby nových pracovných miest…
Švédi majú štrukturálny prebytok rozpočtu, Nemci sú mu blízko. Bolo by vynikajúce robiť daňovú politiku z ich pozície, no sme na tom bohužiaľ významne horšie. Švédsko znižuje korporátnu daň zo štrukturálnych dôvodov. Švédi predpokladajú, že z hľadiska dlhodobého rastu je pre nich lepšie, ak ju z relatívne vysokej úrovne, ktorú momentálne majú, o čosi znížia. No Švédi majú zdravé verejné financie, ich ekonomika sa neprepadla počas krízy ako tá naša, podiel štátu na ekonomike je výrazne vyšší. Preto majú odlišnú rozpočtovú politiku. Uvádzať ich príklad v časoch, keď musíme na rozdiel od nich výrazne znižovať deficit, je irelevantné.

Teória, ale aj prax delia dane na „menej škodlivé“ pre rast, ako sú dane na spotrebu, teda nepriame dane ako daň z pridanej hodnoty, spotrebné dane, dane na majetok a viac škodlivé príjmy sú dane na aktivitu, priame dane. Ako sa na to pozeráte ako ekonóm? Nepoškodia práve vyššie priame dane slovenskú ekonomiku?
Z krátkodobého hľadiska má zvyšovanie priamych aj nepriamych daní podľa odhadov OECD (Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj, pozn. red.) podobný a oproti sekaniu výdavkov nižší dosah na hospodársky rast. Z dlhodobého hľadiska je vplyv daní z majetku na hospodársky rast nižší ako vplyv daní zo spotreby a z príjmu. No hovoriť, že jeden typ daní je a¤priori lepší alebo horší, nemá zmysel bez toho, aby ste povedali, čo je pre vás dôležité. Krátkodobý rast, dlhodobý rast, zamestnanosť, rozdiely v príjmoch, spoločenská mobilita? Ide skôr o to, akým spôsobom daňový mix spĺňa krátkodobé a dlhodobé ciele spoločnosti a jej predstavy o ekonomickej spravodlivosti. To je aj dôvod, prečo žiadna krajina nepoužíva len jeden typ daní, ale daňový mix.

Pri nepriamych daniach, najmä pri majetkovej dani, sa však dá hovoriť o istejšom príjme pre štátnu kasu…
V prípade majetkových daní je ich výber ľahšie kontrolovateľný. Napríklad registračná daň sa bude platiť pri registrácii auta priamo na polícii, takže výber je takmer istý. Podobne má zmysel, aby kataster požadoval pri každej zmene vlastníctva nehnuteľnosti potvrdenie o zaplatených daniach. Aby sa niektoré dane doslova vyberali samy. Pri daniach z príjmov je to ťažšie, vždy sa budú musieť využívať daňové priznania a kontroly. Vývoj od roku 2011 ukázal, že najmä daň z príjmu právnických osôb a daň z pridanej hodnoty sú rizikové a musíme pracovať na systéme, ako to čím skôr zlepšiť.

Vláda nateraz ustúpila z plánov zaviesť daň z luxusnejších nehnuteľností. V čom je problém pri jej zavedení?
Chýba nám dátová infraštruktúra. Ukázalo sa, že ak sa chceme zamerať na lukratívnejšie nehnuteľnosti, dnešné cenové mapy sú problém. Momentálne sa naše úsilie sústreďuje na vytvorenie mechanizmu, ktorý nám umožní určiť hodnotu nehnuteľnosti.

Máte už rozpracované návrhy, ako by ten mechanizmus mal fungovať?
Možno budeme musieť pri zápisoch v katastri zbierať viac údajov o nehnuteľnostiach, napríklad ich predajné ceny. Nevýhodou je, že vybudovanie databázy bude chvíľu trvať. Druhou možnosťou je, aby ľudia podávali daňové priznanie k nehnuteľnosti, kde budú zaznamenané jej charakteristiky. Využijeme pravdepodobne kombináciu obidvoch prístupov.