Čo ak to Fico a Mikloš nemyslia vážne a len sa prekárajú?
Obávam sa, že nie. Ináč by detektor lži nenašiel na súčasnom Slovensku také široké použitie. Má ho aj Národný bezpečnostný úrad a policajti podstupujú testy na tomto prístroji povinne. Vlani o tom hovoril ich prezident. Vraj pre veľký nával treba čakať v poradovníku aj niekoľko mesiacov…
Ste proti detektorom lži. Prečo?
Detektor lži sme kedysi volali menej hrozivo – polygraf. A keď som s ním pred takmer polstoročím prišiel prvýkrát do styku, ocenil som aj jeho nesporné kvality. Zaznamenáva ukazovatele takzvaného aktivačného stavu vyšetrovaného, hovorí o sile emócií a o vlastnostiach nervového systému. Vedecký prístup mi však v žiadnom prípade nedovoľuje dodať, že sú to zároveň ukazovatele pravdovravnosti či luhania.
Prečo nie?
Stúpenci polygrafu ako odhaľovača lži predpokladajú, že psychické operácie majú svoj odraz vo fyziologických či elektrofyziologických ukazovateľoch – ako je dýchanie, tepová frekvencia, krvný tlak, zmeny kožnej vodivosti alebo dokonca zmeny v elektrickej aktivite mozgu (známe EEG). Inými slovami, že jemné myšlienkové pochody majú až takéto „hrubé“ prejavy. Nerešpektuje sa vedecký poznatok o takzvanej disociácii fyziologických a psychických procesov. Ide o súbežné javy, ktoré síce v mnohých prípadoch môžu súvisieť, za určitých podmienok sú však od seba oddelené až nezávislé. Okrem toho sa nedostatočne berie do úvahy poznatok o nelineárnej závislosti medzi podnetom a reakciou, čo je situácia pri vyšetrovaní detektorom lži.
Upozornili ste na to príslušné inštitúcie?
Áno. Diskutoval som s poradcami ministra vnútra a dostal som písomné vyjadrenie z Prezídia Policajného zboru. Pripomenuli mi, že už prestali používať pojem „detektor lži“ a nahradili ho „psychofyziologickým overovaním pravdovravnosti“, z čoho ma ako psychofyziológa ide rozhodiť. Tvrdím, že pseudoveda nemá čo hľadať v štátnej sfére. Namietajú, že je to vedecké a spoľahlivé, lebo vyšetrenie vykonáva osoba, ktorá bola riadne, podľa platných štandardov vyškolená, tieto štandardy dodržuje a pristupuje k svojej práci veľmi zodpovedne. Odpovedám, že v niektorých krajinách je už štandardizované aj čítanie z krištáľovej gule, astrológia a kúzelníctvo.
Nestačí vám, že výsledok „psychofyziologického overovania pravdovravnosti“ slovenské súdy nepovažujú za znalecký dôkaz?
Nestačí, lebo orgány činné v trestnom konaní a súdy naň prihliadajú v súvislosti s inými informáciami a dôkazmi. To už priznali aj ich predstavitelia. Dôvodia, že takáto prax je aj v niektorých iných krajinách, ale odvolávajú sa najmä na Spojené štáty, kde sa detektor lži kedysi zrodil. Iste. Ale prečo zamlčovať, že detektor sa tam postupne vyvinul aj na pekný biznis. A za pol storočia sa tak rozmohol, že federálny zákon roku 1988 zakázal používať polygraf súkromným podnikateľom a firmám ako skríningový nástroj pri výbere uchádzačov o zamestnanie alebo pri testovaní zamestnancov. Napokon kým v USA sa dnes detektor lži už nachádza v útlmovej fáze, na Slovensku sa, naopak, vzmáha.
Načo vlastne slúži skúška na detektore lži, ak výsledok vyšetrenia nemôže byť dôkazným prostriedkom?
Na vytvorenie potrebnej situácie, ktorá zastraší potenciálneho páchateľa, až sa prizná. Alebo neprizná, ale aj tak to z hľadiska vyšetrovateľov pozitívne ovplyvní priebeh vyšetrovania. Je však absurdné a nevedecké, ak na základe fyziologických či elektrofyziologických reakcií chceme robiť ďalekosiahle závery o pravdovravnosti vyšetrovaného, o jeho vine a nevine. Je to nehorázne chcenie, chcenie nemožného.
Internet poskytuje rozsiahle poradenstvo na tému, ako detektor lži oklamať. Dá sa to?
Existujú spôsoby, ako prinajmenšom dezorientovať vyšetrujúcich. Zoberte si nedávny prípad atletickej hviezdy USA Marion Jonesovej, trojnásobnej olympijskej víťazky. Podozrivá z dopingu sa dožadovala detektora lži, ktorý „ukázal“, že neklame, že je nevinná. Súd ju však usvedčil z klamstva a sama sa pod ťarchou dôkazov nakoniec priznala, že celé roky súdy klamala, a teda že naozaj dopovala.
To je silný argument. Ako ho prijali slovenské inštitúcie, s ktorými si dopisujete? Veď tam pracujú aj vzdelaní a múdri ľudia.
Vzdelaní áno, ale či aj múdri, o tom často pochybujem. Na možnosti použitia detektora majú vraj iný názor. Ale tu predsa niet o čom diskutovať, exaktné vedecké poznatky nepustia. Má význam diskutovať o tom, či slnko vychádza ráno a zapadá večer, alebo naopak? Nezmysel. Nechcime čítať myšlienky prostredníctvom krvného obrazu alebo zmeny kožného odporu. Skrátka, je to katastrofa.
Ale politici by mohli pravidelne chodiť na detektor lži. Verejnosť by sa aspoň dozvedela, kedy klamú – čo poviete?
Vy zrejme žartujete alebo ste ma doteraz nepočúvali. Aj keby sa dávali testovať, nedozvedeli by sme sa nič spoľahlivé. Pre niektorých je klamstvo priam pracovná metóda. Klamú tak, že ani brvou nepohnú. Máme politikov, ktorí klamú tak presvedčivo, že vás ani nenapadne, že klamú.
Ako teda overovať pravdovravnosť politikov?
Nie som politológ, ale asi jedine porovnávaním ich slov a skutkov.
Prečo u nás politici tak klamú?
Nielen u nás, politika je predsa panské huncútstvo.
Prečo klamú a radšej nepomlčia alebo nepovedia – no comment?
Je ešte iné východisko, radšej z politiky odísť, ako sa takto deformovať a uchyľovať ku klamstvu.
Hovorí sa, že niektorí politici trpia chorobou jazyka a nedokážu si doň v pravej chvíli zahryznúť .
Možno je to tak, ale v politike je ťažké byť zdržanlivý. Niekedy je základnou podmienku prežitia tárať, tárať a ešte raz tárať.
Nakoniec však ľudia aj tak zistia, že kráľ je nahý.
Iste, ibaže niekedy to trvá roky. A inokedy odhalia notorického luhára len preto, aby ho zase zvolili. Na Slovensku netreba chodiť ďaleko po exemplárny príklad takéhoto človeka v politike. Jeho voliči mu akoby prepáčili aj najväčšie klamstvá. Prečo? Lebo je jedným z nich a oni zrejme chcú mať vo vrcholnej politike profesionálneho luhára. „Veď sme ľudia a klamať je normálne,“ hovoria si. Máme v štáte takú moc, akú sme si zaslúžili.
PhDr. Anton Uherík, DrSc. (77) – psychofyziológ . Takmer 40 rokov pôsobil v Slovenskej akadémii vied, v jej Ústave experimentálnej psychológie, kde viedol oddelenie psychofyziológie. Napísal okolo 200 pôvodných vedeckých štúdií a štyri monografie, medzi nimi zásadné dielo Psychofyziologické vlastnosti človeka (1980). Ako hosťujúci profesor pôsobil jeden rok na kanadskej univerzite Waterloo. V posledných rokoch vystupuje ako expert Svetovej federácie nepočujúcich pre psychológiu a vzdelávanie. Je spoluautorom originálnej audiometrickej metódy vyšetrovania sluchu.