Deti treba učiť cez zážitky

Od septembra platí nový školský zákon, bol začiatok školského roku iný ako v minulých rokoch?
Začiatok školského roku je vždy hektický. Zatiaľ sa reforma nedá hodnotiť, platí len krátko. Dobré je, že sa zoškrtalo učivo. Najradšej učím vlastivedu. Aj tam bolo veľa zbytočností. V minulosti sme napríklad učili štvrtákov, ako sa vyrába porcelán. To som ani ja sama nevedela, najprv som si to musela naštudovať.

Ako by sa mali deti učiť, aby ich škola bavila?
Lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť. Do škôl sa dostáva zážitkové učenie, my ho poznáme už dlhšie. V treťom ročníku sa deti majú učiť o meste, v ktorom žijú. Využívam pritom projekt Biele divadlo pre bratislavské školy. Žiaci spolu so študentmi herectva si pripravia vlastné hodiny, hrajú napríklad o Bratislavskom hrade. Históriu Dúbravky sa zase učili tak, že dostali slepú mapu a pešo hľadali dominanty svojho okolia. Informácie si vyhľadali cez internet.

Prečo je zážitkové učenie lepšie ako klasická hodina?
Deti to baví a ľahšie si zapamätajú informácie. Nielenže si prečítajú a predstavia, čo sa majú naučiť, ale zažijú to vlastnou skúsenosťou. Vzdelávací proces nie je len výchova a vyučovanie, ale aj hra. Pre deti sa snažíme vytvoriť v triede klímu, aby rady chodili školy. Často ju premeníme na veľké ihrisko. Vlani som si s tretiakmi vymenila úlohy, dve žiačky učili o mačke domácej, zvieratko si priniesli z domu a pripravili si hodinu.

Dá sa podobne osvojiť aj matematika, ktorú veľa detí neznáša?
Určite áno. Počty treba preniesť do života. Máme naplánovaný Deň eura, keď si v triede urobíme trhovisko. Deti sa cez to, ako budú „predávať a kupovať“, naučia prepočítavať ceny na eurá.

Prečo takto neučia všetky školy?
Dôležitý je spokojný a tvorivý učiteľ. Čo chýba, je finančné krytie reformy. Ministerstvo sa spolieha na nadšenie učiteľov, ale nechce ich dobre zaplatiť. Zmeny boli preto prijaté s menším nadšením. Učitelia cítia, že vláda nám zase niečo len sľubuje a spolieha sa na školy, že urobia, čo majú. Väčšina aj spraví, lebo sme tu pre deti, ale vyžiada si to čas. Mňa by to nudilo, keby som každý deň iba odučila a odišla s knihami preč.

Súčasťou zmien bol zákaz mobilov v škole. Ste za?
Môj osobný názor je, že mobily patria k životu. Odmietam, že by sa nemali vôbec nosiť do školy. Rodič potrebuje byť s dieťaťom v kontakte. Stalo sa mi, že aj malým deťom zvonili počas vyučovania telefóny, ale keď sa určia hranice, je to v poriadku. Ja s tým problém nemám, deti pravidlá rešpektovali a mobily si vypli, alebo dali na tichý režim. U nás sme sa s vyhláškou ministerstva školstva vyrovnali tak, že mobily žiaci môžu mať, ale telefonujú s dovolením učiteľa.

A čo domáce úlohy? Diskutovalo sa veľa o ich zrušení, nakoniec zostalo na učiteľoch, ako si ich upravia.
Nedávam nijaké domáce úlohy. Len vtedy, keď si deti potrebujú niečo precvičiť, lebo im učivo nejde. Domáca príprava je dôležitá. Žiak si musí sám určiť, čo si potrebuje preopakovať aj hodinu, kedy sa doma venuje škole. Je to vzťah medzi učiteľom a žiakom. Odmalička sa ich snažím učiť zodpovednosti.

Nezneužívajú slobodu?
Nie. Samostatnosť pri domácej príprave sa dá u detí docieliť trpezlivosťou, neustálym pripomínaním. Vyplatilo sa mi to. Rodičia často doma naučili deti podľa toho, ako sa oni učili v škole. Pritom napríklad výučba násobilky prešla modernizáciou, učíme ju skrátením spôsobom. Výnimkou sú len prváci, ktorí domáce úlohy potrebujú. Musia si precvičiť ruku na písanie.

Je dobré, že zostali známky?
Známky sú v spoločnosti dlhoročná tradícia. Už prváčikovia, keď prídu do školy, čakajú na jednotku. Keď ich hodnotíte slovne, nič im to nehovorí, ale keď im dáte jednotku, vyskakujú. Môj osobný názor je, že treba známkovať, ale aj ústne hodnotiť. Ak by sme to chceli zmeniť úplne, vyžiadalo by si to dlhý čas. Známky deti motivujú, vedie ich to k učeniu.

Učitelia majú asi tretinu z vyučovania, ktorú si môžu vyplniť sami. Je to vôbec zmena? Podobnú voľnosť mali aj doteraz.
Málo sa využívala, učebné osnovy boli preplnené. Myslím si, že je to veľký prínos. A nesúhlasím s tým, že voľnosti je málo. Treba si uvedomiť, že je dosť veľká migrácia ľudí. Deti odídu, iné zas prídu z rôznych lokalít. Predstavme si, že by sa všade učilo inak. Neviem si to predstaviť, základ musí byť rovnaký.

Čím by ste doplnili povinné vyučovanie?
Na prvé miesto kladiem cudzie jazyky. Ďalej mi chýba v školách, že všetko je zamerané technicky, chýba mi citovejšia výchova k vlastenectvu. Deti málo poznajú svoju vlasť a predkov. Rozšírila by som aj hodiny čítania o dramatickú výchovu.

Ako?
Veľmi sa mi dramatizácia vyplatila pri vybraných slovách, čo je ťažké učivo. Deti znázorňovali „býka, obydlie“ a ostatné hádali, čo je to. Rýchlo si slovíčka zapamätali.

Keď hovoríte o citovej výchove, nie je to skôr úloha rodiny?
Ak sa rodičia rozhodnú mať deti, tie by mali byť stredobodom ich pozornosti a mali by sa im čo najviac venovať. Viem, že v tejto hektickej dobe chodia do práce a pracovný čas sa im predlžuje, ale každý deň si musia nájsť aspoň päť minút a s deťmi sa rozprávať. Najviac času deti aj tak trávia v školách. Niektoré ma vidia viac ako mamu. Chýba im, že sa nemajú kedy vyrozprávať. Vidím to na tom, že keď zazvoní na prestávku, stále sa dožadujú prítomnosti učiteľa a chcú sa podeliť o zážitky.

Aké sú dnes deti?
Deti sa vždy chceli aj nechceli učiť. Keď sa ich spýtate, na čo sa tešia, všetky povedia, že na prázdniny. Pribúda detí, ktoré sú hĺbavejšie a pátrajú po riešení zložitých problémov. Kedysi nemali také možnosti, teraz viac cestujú, majú viac televíznych staníc, internet a zovšadiaľ získavajú informácie. Učiteľ sa musí celý život vzdelávať, aby im stačil.

Slovenskí žiaci prepadli v testoch OECD. Ukázalo sa, že nevedia čítať s porozumením a riešiť praktické úlohy. Zmení to reforma?
Dobré je, že sú nové formy skúšania. Naši žiaci totiž neboli zvyknutí na testy, len na skúšanie pred tabuľou a písomky. Preto zadaniam v testoch nerozumeli. Od prvej triedy tiež treba začať s nácvikom čítania, deťom príliš text vysvetľujeme, treba, aby ho pochopili samy.

Mnohé školy nevedia, ako si vytvoriť vlastné školské programy. Kde je chyba?
Zrejme sú to podmienky a opäť peniaze. Ak je škola malá, s príspevkami na žiaka si nevystačí. Zbytočne vymyslí projekty, keď nie sú finančne pokryté. V tom majú výhodu väčšie mestské školy pred vidieckymi.

Ministerstvo tvrdí, že školy málo využívajú iné zdroje, ako napríklad eurofondy.
Nedá sa všetko skrývať za eurofondy. Finančne nevychádza ani zníženie počtu žiakov v triedach. Ako vytvoriť skupiny, keď je hranica 25 detí v triede a hlási sa 27? Na dve malé triedy nie sú prostriedky. Ak poviete rodičom, aby išli inam, stratíte dôveru, ktorú prejavili záujmom o školu. Je to práca so živým materiálom. Dieťa nie je stolička, ktorú možno presunúť inam. Vláda má naplniť, čo sľúbila a dať do školstva viac peňazí.