Slovensko sa už zaručilo stámiliónmi eur za dlhy Portugalska a Írska a diskutuje sa aj o pomoci Grécku. Premietne sa to do dlhov Slovenska?
Závisí od metodiky výpočtu dlhu. Ak Eurostat (Európsky štatistický úrad) povie, že tieto náklady si musia štáty prevziať do dlhu, tak sa tým, pochopiteľne, aj náš dlh posunie vyššie.
Je tento spôsob riešenia krízy, ktorý možno nafúkne aj dlhy bezproblémových krajín, podľa vás správny?
Čo je to spôsob riešenia? Ak by som mohol byť trochu ironický, zatiaľ nevidím žiadne riešenie, iba chaos.
Tak povedzme určité nástroje, ktoré by podľa politikov mali situáciu stabilizovať, aj keď ich časť ekonómov kritizuje.
Keď vznikla prvá banková kríza, eurozóna nemala nijaký záchranný mechanizmus. Prijímali sa preto ad¤hoc riešenia. Myslím si preto, že nejaký záchranný mechanizmus by mal existovať na záchranu systémovo dôležitých bánk alebo niektorých nelikviditných krajín. Nemám problém s týmito nástrojmi, len je potrebné, aby sa nastavili tak, že ich súčasťou bude riadený bankrot krajiny, čím by sa otázka morálneho hazardu do budúcnosti obmedzila. Myslím si, že je dobré, že sa už skôr hovorí o bankovom sektore a nie o štátoch. Keď sa krajiny stanú nesolventnými, najlepším riešením je riadený bankrot.
Je to aj prípad Grécka?
Neviem, čo sa tam stane, ale Grécko je jasný prípad nesolventnosti a nie nelikvidity.
V súčasnosti má Slovensko 45-percentný dlh. Podľa návrhu zákona o rozpočtovej zodpovednosti ho vláda môže navýšiť až na 60 percent. Prečo sa ponecháva, napriek dlhovej kríze, takýto priestor na ďalšie zadlžovanie?
Horný limit dlhu netreba chápať ako cieľ, teda že niekto sa teraz bude snažiť dostať k 60 percentám. Je to skôr na odstrašenie, že tam sa už nemôžeme dostať, lebo nastupujú tvrdé sankcie. Treba vnímať aj to, že sankcie sa začínajú od 50 percent, takže voľný priestor je v skutočnosti len pár percentuálnych bodov, čo podľa mňa nie je prehnane veľa. Preto tých 60 percent, ktoré sú uvedené aj v Pakte rastu a stability, považujem za dobrý kompromis.
Sú však aj krajiny, ktorých dlhy sú minimálne. Ako vzor pri zavádzaní rovnej dane bolo dávané Estónsko. Prečo nemôžeme mať okrem daní aj dlh ako Estónci, teda pod desať percent?
Môžeme.
A ako?
Závisí to od politikov. Rozdiel medzi Estónskom a Slovenskom je v tom, že oni mali veľmi tvrdý kurzový režim a boli prinútení správať sa zodpovedne, až prebytkovo. Na Slovensku však vládol prístup, že kým sme pod 60 percentami, tak je dobre. Dlhová brzda však bude nútiť politikov nájsť medzi príjmami a výdavkami nejakú zhodu. Nedá sa stále s nízkym daňovým zaťažením financovať cez dlhy štát s rozsiahlymi službami. Musíme nájsť spoločenský kompromis.
Jedným z dôvodov, prečo bude dlhový strop prechodne vyšší, je aj prevencia pred možnou krízou, ak by došlo k stimulácii ekonomiky. Prečo takáto rezerva, keď práve pumpovanie ekonomiky je podľa niektorých ekonómov príčina dlhovej krízy?
Keď všetko dobre pôjde, tak dlh bude nad 45 percentami. No ak všetko dobre nepôjde, čo sa môže stať, tak recesia dlh nafúkne. V súčasnej situácii sa nerodí ľahko kompromis, keď na jednej strane politici musia nájsť hornú hranicu dlhu a na druhej strane vedia, že je tu neistota pre možnú recesiu či náklady na záchranu iných krajín.
Nemali by sa napríklad aj pre odstrašujúci príklad z Grécka zaviazať okrem dlhu aj výdavky? Politikom by to zabránilo nekontrolovateľne plytvať.
Presne to robíme. Samotný návrh ústavného zákona spomína výdavkové limity. Niektorí členovia expertnej skupiny, ktorá zákon pripravovala, mali pocit, že limity výdavkov sú pre ústavný zákon príliš technické. Aj v samostatnom zákone však budú patriť medzi fiškálne pravidlá Slovenska a ich dodržiavanie bude monitorovať fiškálna rada. Osobne považujem výdavkové limity za kľúčový prvok v novom fiškálnom rámci Slovenska.
Ak by politici prekročili limit, mali by dostávať rôzne sankcie, poslednou spomedzi nich je hlasovanie o dôvere vláde. Ak by však vláda dôveru parlamentu získala, mohla by napriek ústavnému zákonu zadlžovať krajinu aj naďalej?
Ak vláda prekročí 57-percentný dlh, dostane povinnosť hospodáriť s vyrovnanými rozpočtami. Ak aj taká vláda získa dôveru parlamentu, jej úloha bude ťažká, keďže bude musieť prichádzať každý rok s vyrovnaným rozpočtom. Tento zákon nechce prepísať pravidlá parlamentnej demokracie, preto ak parlament dáva dôveru vláde, bude pokračovať, ale s vyrovnaným hospodárením, ktoré povedie k poklesu dlhu.
Trestať sa však vláda nebude v prípade živelných pohrôm či záchrany bánk. Ale je práve záchrana bánk hodná výnimky, keď pre sanáciu bankového sektora skrachovalo Írsko?
Videli sme, že ak ide o systémové banky, ich problémy dokážu zastaviť krvný obeh ekonomiky. Štáty preto zasahujú. Teraz je otázka, prečo ak vláda, ktorá práve prišla k moci a zdedí bankový sektor v horšom stave, by mala ihneď dostať sankcie za jeho záchranu. Je tam tiež časové obmedzenie. Vláda má tri roky na to, aby prostriedky získala späť a vyhla sa najtvrdším sankciám.
Systém sankcií bol aj v permanentne porušovanom Pakte rastu a stability, nikdy sa však nevyužili. Do akej miery sa dá teda zaručiť dodržiavanie týchto pravidiel?
Pri Pakte stability a rastu politici rozhodovali, či udelia sankcie politikom, čo asi nie je najlepší mechanizmus. V tomto prípade je však proces štartovaný číslom, teda vtedy, keď Eurostat vykáže vysoký dlh za Slovensko. Vláda síce môže sankcie ignorovať, ale poruší tým ústavný zákon. To asi nie je úplne príjemné a jednoduché, keďže sa to môže dostať pred Ústavný súd. Samozrejme, môže nastať situácia, že príde strana, ktorá získa ústavnú väčšinu a všetko môže ľahko zmeniť.
Hovorí sa, že Slovensko je už v súčasnosti na hrane medzi krajinami, ktoré požičiavajú a ktoré potrebujú pomoc. Ale dlh je pod priemerom eurozóny.
Pre malé otvorené krajiny je nemysliteľné, aby mali dlh 100 percent výkonu ekonomiky. Vidieť to na príklade Maďarska, ktoré malo už pri 80 percentách obrovské problémy a muselo ich riešiť pôžičkou z Medzinárodného menového fondu. Pre malé krajiny sa považuje za rozumnú hranica 40 percent.
Čo by sa muselo stať, aby sme sa preklopili do pásma krajín čerpajúcich pomoc?
Niekedy stačí málo, možno ešte jedna väčšia recesia, ktorá sa nedá vylúčiť, či dlhšia vládna kríza, ktorá sa tiež nedá vylúčiť.
Zatiaľ sa hovorí o sankciách pre politikov, o nedôvere trhov. Malo by nadmerné zadlžovanie nejaké praktické dosahy aj na život bežných ľudí?
Stačí sa pozrieť na súčasnú situáciu. Krajiny po prekročení určitých limitov začnú trhy považovať za nebezpečné. Následne musia prijímať veľmi ťažké opatrenia s negatívnym dosahom na životnú úroveň ľudí. Znižovanie dôchodkov či platov je bežnou súčasťou napríklad aj v Grécku. Keď presúvame príliš veľa dlhov do budúcnosti, tak pri kríze sú následky najtvrdšie práve pre najzraniteľnejšie skupiny ľudí. Koho firmy najskôr prepustia v kríze? Najmä ľudí s najnižším vzdelaním. Kto nemá uložené úspory v bankách? Najmä ľudia s nízkymi príjmami. Ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti by tomu mohol zabrániť.