Na českých univerzitách študuje vyše 22-tisíc študentov zo Slovenska. Štyrikrát viac ako pred ôsmimi rokmi a záujem stále rastie. Čo si o tom myslíte?
Pre mňa je to smutná správa. Keby na Slovensku skončili aspoň bakalárske štúdium a tam si ho išli doplniť, pokračovať, tak nič nepoviem. Som samozrejme za mobilitu, za to, aby si ľudia vyskúšali svoje schopnosti v inom kultúrnom prostredí, získali tam nové poznatky i skúsenosti a vrátili sa domov. V tomto prípade sa však dá predpokladať, že strácame množstvo tvorivého potenciálu a talentov, ktoré by mali na Slovensku zostať.
Ste o tom presvedčený?
Áno, lebo odchádzajú spravidla najschopnejší. A keď strávia osem rokov – spolu s doktorandským štúdiom – v Prahe či inom českom meste, vytvoria si k nemu puto, oženia sa tam či vydajú a v tom prípade sú pre Slovensko stratení.
Je taký veľký záujem o české univerzity potvrdením nižšej úrovne slovenského vysokého školstva?
Dá sa brať ako jeden z indikátorov toho, že naše univerzity sú menej atraktívne ako české. A čímkoľvek už to je zapríčinené, mali by sme sa tým veľmi vážne zaoberať. Musíme sa usilovať o to, aby sme tvorivé špičky a talenty aj citovo pripútali k Slovensku. Nech si absolvujú postdoktorandské štúdium v Česku, vo Veľkej Británii či v Spojených štátoch, ale nech si zároveň zachovajú emočný vzťah k vlasti a domovu. Zvyknem hovoriť, že v opačnom prípade utrpí znalostný ekosystém Slovenska, jeho tvorivý potenciál.
Kde sa nachádza Slovensko v rámci Európy, pokiaľ ide o vytváranie podmienok na rozvoj tvorivosti?
V máji sme mali o tom celú konferenciu. Diskutovalo sa na nej aj o indexe kreativity, o možnostiach jej presného merania. Priamo merať sa asi nedá, ale dá sa zistiť, či konkrétne prostredie tvorivosť podporuje, alebo nie. Zatiaľ si musíme pomáhať nepriamymi ukazovateľmi, kvantitatívnymi, ktoré tiež netreba zatracovať, lebo dávajú určitý prehľad. Koľko kto má výskumníkov, koľko doktorandov, koľko finančných prostriedkov ide do výskumu a do vzdelávania.
V počte výskumníkov sme na slušnej európskej úrovni, iné je to už s ich výkonnosťou. Má potom význam také vysoké počty udržiavať?
Určite nie za každú cenu. Udržiavať neproduktívnych nemá význam, treba sa však pozrieť na ich potenciál. Výchova profesora, docenta, výskumníka je dlhodobý proces. Ak pri znižovanie stavov odplašíme aj talenty, môže trvať desiatky rokov, kým tie počty obnovíme. Alebo vari nakúpime chýbajúcich vedcov zahraničí? Máme na to?
Nemyslíte si, že skutočný talent sa napokon presadí, nehľadiac na všetky prekážky?
Presadí sa časť talentov, ďalší sa však nepresadia tu a v tom, na čo majú najväčšie vlohy. A my ani nezistíme, o čo sme prišli. Zoberme si talentované deti. Treba s nimi špeciálne pracovať, vytvárať pre ne osobitné podmienky. Ak ich však nepodchytíme, presadia sa iba tie, čo majú lepšiu motiváciu. Cieľavedomým a systematickým vytváraním podmienok motivujeme aj ostatných.
Ako z tohto pohľadu vnímate prehodnocovanie slovenského vysokého školstva a takpovediac triedenie univerzít?
Každý krok, ktorý povedie k zvyšovaniu kvality, je správny. A je to jedna z našich slabých stránok, že sme zameraní skôr na priemernosť. Len špička však vie pritiahnuť ďalšiu špičku.
Hovorí sa, že len talent dokáže uznať talent.
A len špičkoví pedagógovia a výskumníci môžu vychovať ďalších špičkových tvorivých ľudí. Pritom univerzitné štúdium je špecifické. Nestáva sa často, ako na tuzemských univerzitách, aby ho nesprevádzal kvalitný vedecký výskum. Veda a štúdium sú tu spojené nádoby.
Na Slovensku je však univerzita pomaly v každom väčšom meste a vznikajú ďalšie vysoké školy, aby mohli prijať nezamestnaných mladých ľudí. Mnohí však nemôže zvládnuť náročné univerzitné štúdium. Nevedie to len k ďalšiemu znižovanie jeho úrovne?
Som za to, aby na univerzitu mal prístup každý záujemca, ktorý má na to predpoklady. Nemusí mať však univerzitu čo najbližšie k svojmu bydlisku. Vybudovať univerzitu, to predsa nie je také jednoduché ako postaviť montážnu halu. Trvá roky, kým vychováte nových profesorov. Aj výskumníkom sa človek stáva až po ôsmich či desiatich rokoch.
Slovenskému výskumu vraj chýbajú skôr ruky ako hlavy – doktorandi a postdoktorandi. Súhlasíte?
Postdoktorandi, takzvaní postdokovia, sú najvýkonnejšie sily výskumu. Dôležité sú nielen ich ruky, ale i hlavy. Bol som na jednom medzinárodnom stretnutí, kde predstaviteľ americkej vlády pre vedu a výskum priznal, že zosilnenie imigračných zákonov USA po 11. septembri pre doktorandov a „postdokov“ môže vážne ohroziť ekonomiku Spojených štátov a celkom iste ich vedeckú produkciu. V USA majú totiž viac zahraničných postdoktorandov ako domácich.
OT> V slovenskej vede sú podľa známeho fyzika Vladimíra Bužeka počty ťahúňov a tých, čo sa len vezú, približne rovnaké. Čo s tým?
Nechcem to kvantifikovať, ale nesporne tu máme vnútorne rezervy – aj na univerzitách, aj v Akadémii vied. Mnohí z tých, čo neprodukujú toľko, ako by si to niekto predstavoval, majú však istý tvorivý potenciál, len sa zatiaľ nevyužíva. Možno im chýba trojjedinosť, ktorá sa vyžaduje na univerzitách. Byť dobrým pedagógom, vedcom i manažérom zároveň. Možno sú len dobrí pedagógovia. Umením je potom zostaviť kolektív, kde sa ľudia v tomto ohľade navzájom dopĺňajú. Boli by sme prekvapení, koľkí z tých, čo dnes málo produkujú alebo sa len vezú, by si tam našli miesto na prejavenie svojich špecifických schopnosti. A boli by prospešnejší.
Ďalším problémom je výskumná infraštruktúra – pomocný personál a technické vybavenie. Na mnohých pracoviskách je nedostatočné alebo beznádejne zaostalo za potrebami.
Je zrejmé, že malý štát, malá univerzita, malý výskumný ústav nemôžu mať veľa takých rôznorodých tvorivých kolektívov, o ktorých sme práve hovorili, s perfektnou infraštruktúrou.
Dostávame sa tým k otázke priorít v slovenskej vede a výskume. Stále je ich priveľa, ale prečo?
Pre Slovensko by malo byť v tomto ohľade príkladom predovšetkým Fínsko. Povedalo si – ideme týmto smerom a tieto dve, nanajvýš tri priority sú pre nás najdôležitejšie. Samozrejme, to ostatné nemá zaniknúť, ale nebude mať až takú podporu. V nadväznosti na vytýčené priority vznikli centrá excelentnosti, napríklad centrum mobilných technológií. Zainteresovaná je v tom Nokia, ktorá dáva obrovské peniaze do výskumu a do vývoja nových technológií.
Na Slovensku sa znehodnotil samotný pojem excelentnosti. Jej centrá sa objavujú ako huby po daždi. Kto rozhodol o takej koncentrácii tvorivých síl vo Fínsku – tamojšia vláda?
Bez centrálneho rozhodnutia a prepojenia na víziu rozvoja fínskej ekonomiky to nešlo. Podľa toho sa nastavili legislatívne podmienky a financovanie. Dvoma tretinami sa na ňom podieľa súkromný sektor, zvyšok ide z verejných zdrojov vrátane štrukturálnych fondov. Výsledky činnosti takého centra musia byť zaujímavé aj z európskeho pohľadu. Napokon aj sú, dnes celá Európa vie, že centrom excelentnosti pre mobilné technológie je Fínsko.
Slovensko sa stáva takpovediac automobilovou mocnosťou, môže to však predurčiť zameranie tunajšieho výskumu, keď nadnárodné korporácie majú vlastné vedecko-technické zázemie v materských krajinách?
Táto okolnosť značne sťažuje situáciu, zároveň však otvára priestor na vznik konkurencie, napríklad v oblasti výskumu materiálov alebo elektrotechnického výskumu pre automobilový priemysel. Ten je dnes významným hráčom slovenskej ekonomiky a to nabáda na vytvorenie podobného centra. Montážne haly možno raz odtiaľ odídu, ale dôsledky nebudú také hrozivé, ako sa opisujú, ak po nich zostane výskum a vývoj napríklad pre individualizovanú produkciu tohto priemyslu.
Vladimír Šucha je od roku 2006 riaditeľom direktoriátu Európskej komisie. V rokoch 2005 až 2006 viedol Agentúru na podporu výskumu a vývoja v Bratislave. V rokoch 2000 až 2004 pôsobil ako tajomník Misie Slovenskej republiky pri Európskej únii a bol zodpovedný za vedu, vzdelávanie a kultúru. Ako profesor Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave má v súčasnosti neplatené voľno. Výskumne sa dlhodobo zaoberal prírodnými nanomateriálmi ako indikátormi geologických procesov a vplyvom aktivít ťažobného priemyslu na životné prostredie. Šesť rokov viedol spoločné laboratórium univerzity Komenského a SAV pre výskum vrstevnatých silikátov. Publikoval 85 vedeckých prác.