Vo štvrtok sa rozniesla zvesť o jeho skone. „Musel zomrieť niekedy nadránom, lebo o druhej v noci ho bola pozrieť mama, a to ešte žil,“ povedala jeho nevesta. Pri rozhovore pre Pravdu pred mesiacom Rašla neskrýval, že život, ktorý je viac-menej živorením, ho už nebaví.
Nechtiac si však protirečil, lebo priam dychtivo sa zaujímal o všetky politické novinky. Zároveň si zachoval dobrú pamäť, napríklad pri poslednom rozhovore si spomenul na Mníchov a zradu spojencov. „Môj život by sa bol uberal inými cestami, nebyť mníchovskej dohody v septembri 1938,“ tvrdil. V tom čase už mal mladý Rašla za sebou štúdium práv a bol na vojenčine. Po nej sa chcel uplatniť v slobodnom povolaní, buď ako advokát, alebo novinár.
Po vzniku slovenského štátu sa však rozhodol zakotviť v armáde. „Lebo to bola vtedy jediná možnosť, ako sa zamestnať v štátnej službe a zároveň nevstupovať do ľudáckej strany,“ vysvetľoval. Povstanie zastihlo Rašlu vo funkcii vysokého dôstojníka justičnej služby, zároveň sa však aktívne podieľal na jeho príprave. Brzdil pritom horlivosť rôznych dobrodruhov.
Po vypuknutí Povstania sa Rašla stal poľným prokurátorom povstaleckej armády a členom Slovenskej národnej rady. „Počas Povstania sa vyskytlo nemálo rôznych excesov, niektorí partizánski velitelia videli v každom nepriateľa. Národná rada to však opakovane odsúdila,“ pripomínal generál. A jedným dychom dodával, že nehľadiac na všetky prechmaty, Povstanie splnilo historickú úlohu a zaradilo Slovensko medzi krajiny protihitlerovskej koalície.
O Rašlovi sa všeobecne vie, že bol jedným z troch žalobcov v procese s Jozefom Tisom. Už menej sa pripomína, že na sklonku vojny rokoval za Slovenskú národnú radu v oslobodenej Budapešti s maršalom Malinovským. Aj vďaka tejto misii jednotky Červenej armády šetrili Bratislavu, ktorú Nemci premenili na svoju pevnosť. Málo sa tiež vie o Rašlovej kalvárii v päťdesiatych rokoch. V zinscenovanom procese ho odsúdili na doživotie.
Úplnej rehabilitácie sa dočkal až počas Pražskej jari. Takmer všetkých rovesníkov Rašla prežil. S úctou si však naňho dnes spomínajú stovky slovenských právnikov, ktorých vychoval na katedrách trestného práva v Bratislave a Košiciach, kde pôsobil ešte dlho po odchode do dôchodku.