V Spojených štátoch ste boli tri a pol roka. Aj s manželom, však?
S celou rodinou, teda aj s malou Kristinkou. Vlani, krátko po návrate z USA, sa nám narodil Jakubko.
Nemali ste ponuky zostať?
Spojené štáty nám vo veľkej miere zmenili život. A zostať sme tam mohli, veď obaja s manželom sme mali veľmi dobré miesta. Trvalo niekoľko mesiacov, kým sme sa rozhodli definitívne.
Čo zavážilo najviac pri rozhodnutí vrátiť sa?
Rodinné dôvody, človeka to veľmi ťahá domov. Amerika je síce pracovným rajom, no životný štýl a do určitej miery aj poradie hodnôt sú tam iné ako u nás.
Mnohí tvrdia, že je tam dobre pobudnúť, ale žiť celý život – to sa vraj nedá.
Po prvom roku som hovorila to isté, na konci pobytu som si však už vedela predstaviť aj celý život v Amerike. Už som sa aklimatizovala. Voľba však nakoniec dopadla tak, ako dopadla.
Boli ste na špičkovom svetovom pracovisku. Nie je vám za ním ľúto?
Ide o Pennigton Biomedical Research Center v Baton Rouge v štáte Louisiana. Je to stále sa rozrastajúce a vynikajúco vybavené výskumné pracovisko. Veľmi dobre tam funguje „sieťovanie“, čiže prepojenie medzi výskumnými skupinami. A vládnu tam veľmi prijemné medziľudské vzťahy. Dobre sa nám tam pracovalo. Návratom domov sa však kontakty neprerušili, aj na diaľku som sa podieľala na riešení niektorých projektov. Profesor Steven R. Smith je mojím externým školiteľom.
Nezažili ste šok po návrate na Slovensko?
Nie, našla som tu dokonca viac, ako som očakávala. Medzitým sa totiž situácia u nás zlepšila. Vidieť to najmä na materiálno-technickom vybavení tohto pracoviska, Laboratória diabetu, kde sa práve nachádzame. Navyše tu mám možnosť uplatniť sa v sfére, ktorá má zaujíma.
Vo finančnom ohodnotení však musíte cítiť veľký rozdiel…
Je to neporovnateľné.
Preto toľkí talentovaní mladí ľudia zo slovenskej vedy odchádzajú?
Presne tak. A to aj do susedných krajín. Veľa mojich spolužiakov z lekárskej fakulty odišlo do Česka, kde majú lepšie pracovné podmienky a venujú sa buď klinickej, alebo výskumnej práci. Najmä ak obaja partneri pracujú vo výskume, majú na Slovensku problém uživiť rodinu.
Vy ste s manželom tiež taký pár, pracujete dokonca v jednom laboratóriu. Čo vám to dáva?
Má to svoje výhody aj nevýhody, vďačím manželovi za veľa. Som rada, že ho mám. Veľmi ma podržal aj v Spojených štátoch, predsa len je niekoľko krokov predo mnou, bol už v podstate hotový výskumník, kým ja som prišla z kliniky. Dopĺňame sa však navzájom.
Bavíte sa o práci aj doma?
Samozrejme, na druhej strane máme aj dve skvelé deti, venujeme sa bežným problémom. Vieme však aj vypnúť, zabaviť sa spolu. Prepojenie práca-rodina u nás, myslím, funguje veľmi dobre. Vyhovuje nám to.
Skúmate mechanizmy vzniku cukrovky na úrovni kostrového svalu a tukového tkaniva. Ako ste sa k tomu dostali?
Výskumne som sa začala tejto problematike venovať až v Spojených štátoch. Náš tím zistil, že kostrový sval u potomkov cukrovkárov menej spaľuje tuky ako kostrový sval ľudí, ktorí majú rodičov necukrovkárov. Takí ľudia sa horšie prispôsobujú vysokotukovej diéte, teda majú zníženú schopnosť spaľovať tuky pri ich zvýšenom obsahu v strave. Znížená schopnosť spaľovať tuky sa teda podieľa na vzniku obezity. Pracovali sme s bunkovými kultúrami kostrového svalu, ktorý sa odobral dobrovoľníkom, a zistili sme, že dokonca aj na úrovni bunky sa zachovali zmeny v schopnosti metabolizovať tuk. Obe štúdie podporili význam genetickej predispozície kostrového svalu pri vzniku obezity.
Čo znamená, že s tým nejde nič robiť?
Vôbec nie. Ak budete pravidelne cvičiť, tak aj váš kostrový sval bude lepšie spaľovať tuky.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Do čoho môže tento výskum vyústiť?
Môže odhaliť nové ciele terapie. Ďalej pokračujeme v skúmaní molekulárno-biologických mechanizmov, ktoré sa podieľajú na rozdielnej schopnosti spaľovať tuky. Bunkové kultúry predstavujú ideálny systém, na ktorom sa dajú tieto mechanizmy sledovať, bližšie skúmať, ale aj ovplyvňovať.
Čo je váš sen výskumníčky?
Každý vedec sníva o tom, že jeho poznatky sa nejakým spôsobom uplatnia v praxi. Na našom pracovisku máme aj iné projekty, ktoré sa zaoberajú genetikou cukrovky. Vďaka najnovším výskumom už pacienti s určitým špecifickým, relatívne zriedkavým typom diabetu, ktorí boli doteraz na inzulíne, prechádzajú postupne na tabletky. Azda aj náš výskum raz vyústi do čohosi podobného.
Čo hovoríte na občasné správy typu, že napríklad čierna káva chráni pred cukrovkou?
Nedá sa to zovšeobecniť alebo chápať tak, že odteraz sa budem nalievať kávou a nedostanem cukrovku. Sú však epidemiologické štúdie, podľa ktorých dlhodobé pitie kávy môže mať určitý ochraňujúci účinok. Presnejšie, v skupine, ktorá pije kávu, sa cukrovka 2. typu vyskytuje v menšej miere ako u ľudí, ktorí tento akiste lahodný nápoj nepijú.
Čo vlastne už veda vie o príčinách vzniku cukrovky?
Na jednej strane sú to naše gény, na druhej strane faktory vonkajšieho prostredia – najmä vysoký kalorický príjem v spojení s nízkou fyzickou aktivitou, typický životný štýl modernej spoločnosti. K ochoreniu vedie spravidla kombinácia porúch: porucha regulácie príjmu potravy na úrovni nášho mozgu, poruchy kostrového svalu alebo tukového tkaniva. V tomto poslednom prípade tukové bunky nie sú schopné uskladňovať prijímaný tuk tak, ako by mali. Tuk sa potom ukladá inde, napríklad v pečeni či vo svale, samozrejme s nepriaznivými dôsledkami pre ich funkciu. Preto môžeme zjednodušene povedať, že tuk býva dobrý a zlý.
Ktorý je dobrý?
Keď tukové tkanivo funguje správne a má dostatočnú kapacitu uskladniť tuk, je to ten „dobrý“ tuk, lebo nás ochraňuje pred negatívnymi dôsledkami ukladania tuku do iných orgánov.
Čiže cukrovka má množstvo príčin. Možno ich odstrániť?
Viaceré poruchy sa dajú ovplyvniť. Existujú lieky, ktoré zlepšujú kapacitu tukového tkaniva pri uskladňovaní tuku alebo zvyšujú spaľovanie tukov v kostrovom svale.´
Zatiaľ však nie je liek na vyliečenie cukrovky?
To nie, aj keď existuje množstvo farmák, ktoré sa pri liečbe bežne používajú, ako som už spomínala. Tu by som však podotkla, že veľmi pomáha zmena životného štýlu. Keď sa začnete inač stravovať, schudnete a zvýšite svoju fyzickú aktivitu, dokážete zvrátiť vývoj cukrovky v jej počiatočnom štádiu dokonca bez farmák. Úprava životosprávy býva často prvým krokom pri liečbe cukrovky.
Je pravda, že cukrovka skracuje život v priemere o 8 až 10 rokov?
Áno, cukrovka skracuje život. Aj preto, lebo sa spája aj s ďalšími civilizačnými chorobami. Zvyšuje sa pri nej riziko vzniku srdcovo-cievnych ochorení, keďže zrýchľuje proces kôrnatenia ciev, čo zase zvyšuje hrozbu infarktu myokardu a náhlych mozgových príhod. Zároveň rastie riziko obličkových, infekčných a ďalších ochorení.
A posledná otázka – pamätáte aj doma na zákernosť „tichého zabijaka“ a upravujete podľa toho životosprávu rodiny?
Áno, niekedy to však ide pomerne ťažko. Napríklad naša Kristína má radšej cukríky ako zeleninu. Rovnako ako diéta je však dôležitá fyzická aktivita. Snažíme sa aspoň viac hýbať. Každému odporúčam športovať, alebo aspoň čo najviac chodiť, nevoziť sa všade autom. Nedostatok pohybu má zhubný vplyv.
MUDr. Barbara Ukropcová – V roku 1998 skončila štúdium na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a o štyri roky neskôr špecializačnú prípravu v odbore vnútorné lekárstvo. V roku 2002 nastúpila dlhodobý pobyt v Endokrinologickom laboratóriu v Baton Rouge (USA). Tri a pol roka tam študovala základné patofyziologické mechanizmy vzniku cukrovky 2. typu a obezity. V súčasnosti je doktorandkou v Laboratóriu diabetu Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV. Je autorka a spoluautorka piatich publikácií v prestížnych vedeckých časopisoch Journal of Clinical Investiganiton a Diabetes. Stala sa laureátkou výročnej ceny Junior Chamber International pre mladých vedcov.