O čom sa píše ľahšie, o súčasnosti alebo o dejinách?
O dejinách. V dejinách sú postavy hotové, skončené. Autor vie, na čom je. Aj príbehy sú zhruba dané. Súčasnosť je neznáma pevnina, všetko sa hýbe. Postavy sa vynárajú a miznú, ľudia sú v pohybe, neviete, čo vyvedú. Príbehy sú nedokončené. Všetko je vo vzduchu. A najhoršie je písať o sebe.
Píšete o sebe aj v historických románoch?
Samozrejme, že si v románoch pomáham vlastným vnútrom. Skúmam, čo by som robil na mieste opisovanej postavy.
Vy ste sa do histórie "ušli“ po roku 1968 – vrátili ste sa až do stredoveku…
V strane som nebol, takže vylúčiť ma nemohli. Postupne ma však vylúčili zo všetkého, čo len bolo možné – zo zväzu spisovateľov, zo zväzu novinárov, musel som odísť z rozhlasu, zdravotne som sa zosypal a nemohol som roky publikovať. V rodnej Banskej Štiavnici som natrafil na postavu tajomného gotického maliara Majstra M. S. Celé roky som študoval neskorý stredovek a po uvoľnení som vyrukoval s dvojdielnym historickým románom Čas majstrov. Myslel som si, že pre vtedajšiu vrchnosť historický román nebude taký podozrivý, ako román súčasný.
Čo sa ukázalo? Je história naozaj taká „neškodná“?
Je aj nie je. Na počiatku 16. storočia zanikal stredoveký teocentrický ideál, prichádzal humanizmus, renesancia, reformácia, turecké nebezpečenstvo. Búrlivé obdobie. Sedliacka vojna v Nemecku, vzbury baníkov na strednom Slovensku. Dúfal som, že triedne boje prekryjú náboženskú tvorbu môjho hrdinu. Zdá sa, že sa to podarilo. Na konci 2. zväzku povstalcovi pred popravou zaviažu tvár šatkou. Pomyslí si: „Škoda. V šatke vás ani opľuť nemôžem.“ Je to posledná veta môjho románu po porážke ideí roku 1968.
Román Čas majstrov práve vychádza v nemčine. Je to vlastne európska téma.
Je o umelcovi, ktorý na objednávku bohatých sponzorov tvorí nádherný oltár pre nový kostol v Banskej Štiavnici. Musí vyhovieť kánonu. Zároveň však kánon poruší, keď namiesto biblických postáv namaľuje živých ľudí vrátane rebelov. To bola predsa naša situácia za socializmu. Navyše som načrtol búrlivé udalosti naokolo. Banícke povstanie, reformácia, osmanskí Turci za bránami. Dokonalá kucapaca…
Čo má umelec robiť, keď sa okolo neho strhne takáto kucapaca, spoločenská kríza, revolúcia?
Majster v mojom románe sa zapojí do rebélie. Stojí na strane utláčaných, pomáha spravodlivej veci. Aj za cenu, že preruší svoje umelecké dielo. Oltár zostane nedokončený. Umelec by nemal byť ľahostajný ku krivdám okolo seba.
Držíte sa tohto posolstva aj v živote?
Môj historický román je metaforou roku 1968. Mnohí umelci zanechali svoje oltáre a podporili vtedajší demokratizačný proces. Na čele tohto pohybu stáli viacerí spisovatelia. Vtedy sa nám to zdalo absolútne správne. Aj mne. K roku 1968 sa dostávam pri písaní generačného románu. Lenže dnes na niektoré veci hľadím inak. Napríklad, po toľkých rokoch, aj po vlastnej skúsenosti z politiky po roku 1989, nie som si tak stopercentne istý, že tvorivý človek by sa mal zamotávať do politiky. Pravdaže, je veľmi ťažko rozoznať, kedy ide o „veľké“ veci, o blaho celého štátu, občanov a kedy sú to iba zápasy o moc medzi súperiacimi skupinami.
Existuje vôbec historická pravda? Má nejaký význam pre každodenný život?
Dejiny sú sledom udalostí, ktoré sme väčšinou nechceli. Dejiny robia ľudia, milióny ľudí spolu s odvážnymi jednotlivcami. Sú však zovretí v klietke svojej doby, svojej konkrétnej krajiny, geopolitickej situácie. Zvyčajne všetko vypáli inak, ako si pôvodne želali. To je aj prípad roku 1968. A pre niektorých aj vývoj po roku 1989. Hocijaké sú však výsledné dejiny, robia ich ľudia. Každý človek má slobodnú vôľu a je morálne zodpovedný za svoje rozhodnutia. Dopátrať sa pravdy je zložité.
A čo fakty? Tie môžu osvetliť historickú pravdu.
Existuje sled faktov. História sa skladá z faktov. Veľa však závisí od toho, aké fakty si vyberáme a ako ich poskladáme. Ako ich vysvetľujeme. Keď sa Dubček po návrate z Moskvy pri prejave v rozhlase rozvzlykal, alebo keď sa predtým nervovo zrútil pri rokovaniach, možno to interpretovať dvojako. Buď ako dôkaz slabosti a zlyhania štátnika v rozhodujúcich chvíľach. Alebo opačne: ako dôkaz hrdinstva a mučeníctva. Historický fakt sám osebe nehovorí nič. Niekto ho musí rozkryť, objasniť. Dať faktu zmysel. Morálne zhodnotiť. Dejiny si treba vydolovať. Osobne. Nezvaľovať prácu na iných. Pri našich sporoch o Slovenskej republike za vojny, o Povstaní, o Tisovi sa nemôžem ubrániť úsmevu, ak niektorý politik hovorí, že tieto spory ponechajme historikom. Predsa historici už svoju mienku jasne povedali. Jedni, že Tiso bol Hitlerov vazal a vojnový zločinec. Druhí, že Tiso bol Hitlerovým odporcom, mučeníkom a je hodný svätorečenia. Politik sa musí jasne osvedčiť, ktoré tvrdenie pokladá za pravdu. A kde je ozajstná pravda? Možno kdesi uprostred.
Zdá sa, že ľudia po historickej pravde ani veľmi netúžia. Chcú čítať o nečakaných veciach, o tajomstvách, chcú byť šokovaní. Vo svete sú autori, ktorí narábajú s historickými faktami veľmi voľne. Ich romány sú komerčne úspešné. Napríklad Da Vinciho kód.
V tomto uponáhľanom digitalizovanom svete sa ľuďom nechce hrabať v histórii. Ak história, tak v nenáročnom zrozumiteľnom balení. Chcú pravdy, ale jednoduché. Privítajú, ak ich tieto dávne fakty šokujú. Adrenalínu nikdy nie je dosť. Potom má úspech kniha napísaná úsporne, krátke kapitolky, šikovné filmové strihy. Každý zručnejší slovenský autor by dokázal napísať takú knihu.
Prečo ju teda nenapíšu?
Nuž, viacerí také knihy už aj píšu. Je to spotrebná lektúra. Iste vyhovuje mnohým čitateľom a čitateľkám. Podľa mňa by však knihy mali byť pre človeka osožné. Azda to znie vznešene a hlúpo, ale knihy by mali človeka povzniesť. Citovo, rozumovo. Keď sa dnes odhodlám zaplatiť za nejaký román vyše tristo korún, mal by som mať istotu, že sa tam nehlásajú „bludy“. Napríklad nepredstierať, že príbeh o svätom gráli je historický fakt, hoci je to iba legenda. Podobne Ježišovo manželstvo. Konštrukcie o tom, že francúzsky kráľovský rod Merovejovcov sa odvodzuje od potomkov Ježiša Krista, sú absurdné. To je ako keby niekto z nás napísal, že rodokmeň Roberta Fica možno odvodiť od franského kupca Sama. Literatúra by mala ľudí dvíhať vyššie, nie ich ohlupovať. Napriek tomu, že si to časť ľudí želá. Literatúra nepodlieha zákonom demokracie. Väčšina nerozhoduje. Rozhoduje úprimnosť výpovede, pravda, kvalita.
Vstupujeme do roku zaujímavých výročí. Hovorí sa, že roky končiace sa na osmičku sú pre Slovákov osudové. Je literatúra niečo dlžná histórii? Napríklad roku 1968?
Určite je. Pred dvoma rokmi som sa túlal večernou Budapešťou. Vošiel som do akéhosi domu knihy. V centre haly bol pult s velikánskou pyramídou kníh o roku 1956. Romány, poviedky, memoáre, historické diela, fotoknižky, scenáre filmov. Rôzne pohľady, rôzne názory. Domácich aj zahraničných autorov. Maďari majú celovečerný film o Imre Nagyovi v réžii Marty Mészárosovej. Čo máme my o Dubčekovi? Pravdaže, my sme nebojovali. Naši politici, odvlečení KGB, podpísali v Moskve pod nátlakom niečo ako druhý Mníchov. My starší sa na všetko dobre pamätáme. Na vpád vojsk, ale aj na mesiace predtým a desaťročia potom.
Nepíšete teda o tom?
Trápim sa s knižkou o svojej mladosti. Spomienky na potlačenie Povstania, prechod frontu, bol som vtedy štrnásťročný gymnazista. Roky po vojne, pokus o útek, päťdesiate roky. Čo robili rodičia, známi. Akési záblesky. Inak by to bola kniha na tisíc strán. Môj otec, dávno mŕtvy, si odkladal výstrižky z novín. Našiel som Lidové noviny z jesene 1938. Ako Beneš abdikoval, ako zvolili Háchu. Potom v druhej škatuli od topánok bola Pravda z novembra 1952, celý proces so Slánskym a spol. Vtedy sme boli vysokoškoláci. Potom v ďalšej škatuli Kultúrny život a Predvoj z roku 1968. Dobrá kartotéka, však? List Tomáša Frejku predsedovi Štátneho súdu v Prahe, kde žiada smrť pre svojho otca. Listy niektorých vtedajších spisovateľov (Mňačko, ale aj ďalší), kde žiadajú smrť pre Slánskeho a jeho „bandu arcizlosynov“…
Aký je podiel strachu na vtedajšom správaní sa aj nadaných a rozhľadených ľudí?
Strach je jedným z najmocnejších pocitov človeka. Možno taký silný ako láska. Možno silnejší. Človek, ktorý nezažil ozajstný strach – a neprizná sa k tomu – nie je naozaj človekom. Do smrti sa nezbavím pocitu strachu, keď koncom júna roku 1949 sme traja vystúpili z posledného večerného vláčika kdesi pri Mariánskych Lázňach. Zamierili sme k temnému lesíku a vtom sa vynorili pohraničníci. Museli sme zdvihnúť ruky a na chrbte som zacítil hlaveň samopalu. Ako v zlých detektívkach. Potom vyšetrovanie, mlátenie, rev, na zemi bez ľudskej dôstojnosti. Na také veci sa nezabúda. Strach, že sa môžete dostať znova do rúk takýchto ľudí, paralyzuje človeka. Preto dnes už veľmi opatrne vynášam úsudky o iných ľuďoch, ako sa správali v dávnych dobách.
Mnohí hovoria, že verili ideálom. Podľahli „démonovi súhlasu“. Dlho nevedeli plnú pravdu. Mali právo na omyl?
Ako veriaci človek som povinný odpúšťať, pochopiť. Pochopiť však neznamená poprieť fakty. Niektorí z tých, čo sa po roku 1956 obrátili, priznali, že podľahli „démonovi súhlasu“. Verejnosť im odpustila. Stali sa bojovníkmi za demokratizáciu. Ibaže… Naši rodičia, bratia, súčasníci vedeli mnohé veci aj pred rokom 1956. Nepotrebovali súdruha Chruščova, aby pochopili, že posluhujú zločincom. Predvojnoví členovia komunistickej strany predsa vedeli o moskovských procesoch 1936 – 1938. Po prechode frontu vtedajšia NKVD odvliekla z obcí východného a stredného Slovenska tisíce ľudí do sibírskych gulagov. Pred očami ich susedov. Zo „Sojuzu“ cez Slovensko utekali na západ ozbrojení protikomunistickí banderovci. Akože nikto nevedel o stalinských metódach? V rokoch 1945 – 1947 bola u nás slobodná tlač. Dovážali sa západné noviny a knihy. Existoval rozhlas. Všetky svetové veľmoci mali vysielanie v českom a slovenskom jazyku. Počas celej éry socializmu bolo možné počúvať aj iné správy. Povedal by som, kto chcel, ten vedel. Nevedeli iba ľudia jednoduchí. Alebo vyslovení hlupáci. Vtedajší novinár, spisovateľ nebol Jano z búdy. Pamätám sa, vyrastal som v malom meste. Nebola televízia. Ľudia po večeroch posedávali v krčme a potom doma počúvali zahraničný rozhlas, v horách rušičky vysielania neboli také účinné. Opakujem, kto chcel, vedel. Zvaľovať všetko na mýtický „kult osobnosti“ nezodpovedá faktom a nie je to ani čestné. Žiaľ, naša literatúra sa neveľmi zapodievala týmito ťažkými otázkami. Výročie 1948 a 1968 môže byť príležitosťou strhnúť si z tváre šatku, ktorá nám bráni vidieť pravdu.
Sme už dnes ďalej?
Určite. Mladá generácia premýšľa v celkom iných kategóriách. Žijeme v európskom dome, všetko je otvorené. Pravda, s rizikom otvorených dverí. Naše problémy s rokom 1956 alebo 1968 pripadajú mladým také vzdialené ako nám boje na Piave. Žiaľ, mladá generácia si neuvedomuje, akou cennou valutou je sloboda. V tom je história ako „magistra vitae“ nenahraditeľná. Napríklad udalosti vo februári 1948 dokazujú, aká krehká je sloboda a demokracia. Stačilo zopár dní vládnej krízy, dávka strachu, niekoľko demonštrácií v Prahe a štrnásťmiliónová republika sa stala korisťou diktátorskej strany. Premýšľam o dnešku: Súčasný nárast extrémizmu je pre mňa signálom, že naša západná spoločnosť nejde celkom správnym smerom a neuspokojuje časť mladých ľudí. To je však už téma na iný rozhovor.