Tuzex prinášal závany západnej civilizácie

Spomienky Slovákov strednej a staršej generácie na Tuzex sú stále živé. Nekúpite si bony? - pýtali sa okoloidúcich mladí muži na Gorkého ulici v Bratislave. Za bony, čiže tuzexové koruny sa dali zaobstarať skutočne kvalitné veci - Made in U. S. A, nie Made in China.

17.05.2009 14:49
Predajňa Tuzexu Foto:
Predajňa Tuzexu na Gorkého ulici v Bratislave.
debata

Odberné poukážky do tejto špecializovanej siete predajní sa však nezháňali ľahko. Niekedy bolo treba aj zariskovať. Kto mal príbuzných v Amerike alebo pracoval niekde na stavbe sovietskeho plynovodu, ten vyhral. Ostatní museli k vekslákom.
„Mal som pocit, že celé mesto je jeden veľký Tuzex,“ spomína džezmen Peter Lipa na svoju prvú cestu do západnej Európy. Tak sa mu v máji 1968 javil západonemecký Tübbingen. Všade ležal exkluzívny, v bežných slovenských obchodoch nedostupný tovar.

Najviac Tuzexov bolo na východe
Ako všetko na svete, aj Tuzex (skratka „tuzemského exportu“) mal svoju predohru. Peňažná reforma v máji 1953 a rastúce problémy centrálne riadenej ekonomiky spôsobili akútny nedostatok voľne zmeniteľnej meny. Postupne jej bolo tak málo, že vtedajšie Československo nedokázalo včas uhrádzať ani platby svojich zastupiteľských úradov v západných štátoch.
„Koruna sa už neviazala na americký dolár, ktorý politická moc označila za krízovú valutu, ale na sovietsky rubeľ, údajne najstabilnejšiu menu na svete,“ vysvetľuje situáciu po výmene peňazí historička Mária Kačkovičová.

Oficiálny kurz dolára oproti korune sa stanovil umelo v pomere 1 : 7,2. Podľa odborných odhadov  by sa však musel pohybovať aspoň na úrovni 14 až 15 korún, ak sa mala zachovať rovnováha v obchode s kapitalistickými krajinami.

„V týchto podmienkach bolo nevýhodné vymieňať cudziu valutu na koruny a príbuzní Slovákov v Amerike či inde na Západe začali do starej vlasti posielať namiesto peňazí darčekové balíčky s nedostatkovým tovarom,“ pripomína  Zbyšek Šustek zo Slovenskej numizmatickej spoločnosti. Podobne sa správali československí diplomati či odborníci v službách OSN, ktorí pracovali v zahraničí. Domov privážali radšej tovar ako zarobenú valutu.

V zime 1957 sa problémom niekoľkokrát zaoberali politbyro i vláda. Výsledkom bolo rozhodnutie o 100-percentnej prirážke k oficiálnemu kurzu pri predaji alebo kúpe voľne zmeniteľnej meny za peňažnú hotovosť. Zároveň dostal politické požehnanie zvláštny podnik zahraničného obchodu Tuzex.

Kým na začiatku, pred polstoročím, mal Tuzex iba dve predajne v celom štáte, neskôr ich fungovalo trinásť iba na Slovensku, z toho až 6 vo Východoslovenskom kraji. Zo Šariša a Zemplína totiž odišli ešte pred vojnou do Ameriky desaťtisíce ľudí. Mnohí tam zostali a príbuzní v starej vlasti od nich dostávali peňažné dary a neskôr dôchodky.

Veksláci pýtali päť korún za bon

Štátna banka menila na bony spočiatku len voľne zmeniteľne meny. Od roku 1959 však už aj ušetrené ruble. Toto právo získali občania, ktorí v ZSSR študovali alebo cestovali tam na služobné cesty. A neskôr aj pracovali v spoločných podnikoch RVHP, najmä na stavbách produktovodov.

„Koncom sedemdesiatych rokov som si takto kúpil za ušetrené ruble novú škodovku, stála okolo 10-tisíc bonov,“ spomína stavbár plynovodu Orenburg – západná hranica ZSSR, ktorý si neželá byť menovaný.

Kanoista Attila Szabó získal za titul majstra sveta koncom 80. rokov od predsedu vlády do daru automobil žiguli. „Veksláci ho odo mňa chceli už pred Tuzexom, kde som ho preberal,“ zaspomínal si Szabó v rozhovore pre Pravdu. Lebo aj na žiguláky boli vtedy v sieti Mototechny dlhé poradovníky čakateľov. Predať nové auto načierno, na tom sa dalo dobre zarobiť.

Kým do polovice 60. rokov tuzex ponúkal za výhodnejšie ceny takmer výhradne kvalitný a nedostatkový domáci tovar, neskôr začal v jeho ponuke prevládať dovážaný tovar. Vrátane potravín, textilu, elektroniky a v menšom počte i osobných automobilov, predovšetkým fiatov.

Veksláci predávali bony najčastejšie po 5 korún, ak išlo o väčšie sumy, poskytovali zľavy. Podniky podobné Tuzexu pôsobili aj v okolitých štátoch východného bloku: Pewex v Poľsku, Intershop v NDR, Berjozka v ZSSR. Všetky zanikli krátko po roku 1989, len čo sa legalizoval obchod s cudzími menami a odstránili sa najväčšie disproporcie na vnútornom trhu.

Tuzex však potom začal žiť virtuálnym životom. „Prirovnanie Tuzexu k niečomu lepšiemu a ťažko dosiahnuteľnému inšpiruje tvorcov reklamy,“ upozorňuje Šustek. A tak Carrefour ponúkol pred časom rum značky Tuzex a jedna slovenská firma kúpila po likvidácii Tuzexu jeho obchodnú značku…

debata chyba