„Zabil som vyše stopäťdesiat Nemcov,“ zdôveril sa Smetana v slabej chvíli svojmu známemu Andrejovi Tokošovi. Ten o tom neskôr vypovedal pred vojenským vyšetrovateľom. Zabiť Nemca v boji bolo vtedy hrdinstvo. Smetana však vraždil bezbranných zajatcov a civilistov.
Peklo v zbernom tábore
Písal sa marec 1947 a v Bratislave zisťovali okolnosti pol druha roka starej vraždy Ervína Bacúšana, bývalého pracovníka finančných úradov. Jeho telesné pozostatky našli zahrabané v zákope na pravom brehu Dunaja, na konci Petržalky.
Našli tam spolu takmer 60 kostier. Všetci zavraždení dostali guľku do tyla. Vyšetrovanie ukázalo, že Bacúšana zastrelili ako posledného. Predtým ho niekoľko dní mučili. A potom o všetko olúpili.
Bacúšan bol však iba jeden z mnohých. Postupne vychádzali na svetlo sveta ďalšie strašidelné príbehy z prvého povojnového leta v Petržalke.
Po Viedenskej arbitráži na jeseň 1938 pripadla Petržalka takmer na sedem rokov Hitlerovej ríši. „Po vojne sa tu diali strašné veci, tí, čo museli odísť pred okupáciou Petržalky Nemcami, sa vrátili a vybíjali si zlosť na tých, čo tu zostali,“ povedal Jaroslav Gustafík. „Darmo už bolo po vojne, v noci sme stále počúvali streľbu. Hovorilo sa o jednom dôstojníkovi, ktorý s niekoľkými vojakmi okrádal zadržaných v zbernom tábore a v noci ich vodil bližšie k rakúskej hranici, kde ich postrieľali,“ pokračoval starý Petržalčan.
Miznúci civilisti
Od konca júna 1945 existoval v Petržalke na Kopčianskej ulici zberný tábor pre „nespoľahlivých“ Nemcov a Maďarov. Podľa zistení historika Milana Olejníka v ňom bolo v auguste 1945 sústredených približne 2 300 osôb. Vládli tam otrasné hygienické, zdravotné i stravovacie podmienky. Každú chvíľu prepukol týfus, črevný a žalúdočný katar.
Tábor mal dve časti, jednu strážili vojaci 17. pešieho pluku, jeho 1. práporu. Strážnym velili dôstojníci obranného spravodajstva, teda kontrarozviedky. Okrem 25-ročného Smetanu tam boli Jozef Jančo a Eduard Kosmel. Ten už bol nadporučík, hodnostne z nich najvyššie.
O Jančovi už koncom októbra 1945 poľný súd armádneho zboru zistil, že okrádal zadržaných v tábore a znásilňoval ženy. Preto ho v júni 1946 prepustili do zálohy. Od Janča viedli nitky k ostatným.
O Kosmelovi vypovedal lekár 1. práporu Bronislav Bukva. „Kto zo zadržaných nevedel dobre slovensky alebo česky, stával sa pre Kosmela automaticky Nemcom alebo Maďarom, a teda nespoľahlivým,“ uviedol. Tak sa obeťami svojvôle stávali aj antifašisti. Bukva na vlastné oči videl, ako šaty po civilistoch pálili v peci v Kosmelovej kancelárii.
Vojak Juraj Mráz vypovedal, ako Smetana a jeho „pucák“ Alexander Maskal odvádzali skupiny zadržaných smerom k rakúskej hranici. „Asi o hodinu bolo počuť krátke dávky zo samopalu od Janíkovho Dvora,“ uviedol. Do tábora sa odvedení civilisti už nikdy nevrátili.
Strieľali aj malé deti
Proces so Smetanom, Jančom a Kosmelom sa konal v máji 1947 pred senátom vojenského súdu v Bratislave. Dokázali im len lúpežnú vraždu Bacúšana a ešte dvoch civilistov, hoci podľa svedectva veliteľa roty Jána Majera obžalovaní dali zastreliť pri rakúskej hranici najmenej 60 zadržaných.
Výpoveď vojaka tejto roty Petra Vattu pôsobila až nehodnoverne. Svedčila skôr o vyčíňaní gestapákov ako príslušníkov československej armády. Vatta rozprával o transporte asi 80 osôb, medzi ktorými boli okrem dvoch mužov samé ženy, väčšinou zo Svätého Jura. Asi dvanásť z nich nieslo v náručí malé deti.
„Vedúci čatár im odoberal veci a dvaja pucáci ich strieľali – vždy po dve, tri. Do tyla. Deti vyzdvihovali do výšky, a tak ich strieľali,“ vypovedal Vatta. Ďalších 30 osôb mali povraždiť inokedy. Buď jednotlivo, alebo v menších skupinkách.
O procese podrobne informoval najmä denník Čas, ktorý patril Demokratickej strane.
Obhajoba sa odvolávala na Benešov dekrét o amnestii činov vykonaných v rámci protifašistického odboja od 30. septembra 1938 do 28. októbra 1945.
Smetana tvrdil, že Bacúšan pomáhal nacistom a prenasledoval Židov. Zastrelili ho vraj na úteku. Ale prizvaný svedok senát nepresvedčil. Neskôr sa obžalovaní začali obviňovať navzájom: vraždil ten druhý a nie ja.
Pod ochranou KSČ
Koncom mája 1947 si trojica vypočula rozsudky. Smetana dostal 12, Jančo 9 a Kosmel 7 rokov žalára. Všetci sa však odvolali a súčasne začali intervencie v ich prospech na najvyšších miestach.
Zvláštnu aktivitu prejavili najmä dvaja poslanci za komunistickú stranu. Ferdinand Dvorin – Hoffmann, ktorý bol v príbuzenskom vzťahu so Smetanom, navštívil vtedajšieho ministra obrany Ludvíka Svobodu. Žiadal synovcovo oslobodenie.
Ďalší poslanec za KSČ Gustáv Kliment vystúpil už v máji 1946 s interpeláciou v parlamente. „Prečo je vo vyšetrovacej väzbe podporučík Smetana, ktorý sa ako príslušník Jegorovovej partizánskej skupiny zúčastnil na národnom povstaní, a rôzni kolaboranti si žijú na slobode?“ pýtal sa Kliment.
Najvyšší vojenský súd v Prahe zrušil v októbri 1947 rozsudok nižšieho bratislavského súdu a vec odovzdal vojenským justičným orgánom v Brne. Tie o rok neskôr zbavili odsúdených obžaloby.
Smetana, Jančo a Kosmel sa však ocitli na slobode už skôr. Prvý z nich využil príležitosť a odišiel do zahraničia, odkiaľ sa nikdy nevrátil.
Foto: archív
Vraždenie po vojenskej prehliadke
Medzitým sa na Generálnej prokuratúre objavila správa o otvorení ďalšieho masového hrobu pri rakúskych hraniciach. Našli sa v ňom telesné pozostatky 90 maďarských mladíkov vo veku 16 až 20 rokov. Cestou z nútených prác v Nemecku sa začiatkom leta 1945 dostali do tábora v Petržalke. Prípad sa nikdy poriadne nevyšetril.
O niečo neskôr sa však začalo vyšetrovanie tragédie pri Přerove. Ukázalo sa, že Smetana spolu s Karlom Pazúrom tam 18. júna 1945 riadili masaker karpatských Nemcov, ktorí sa vlakom vracali z evakuácie v severných Čechách do rodnej Dobšinej. Zhodou okolností sa v tom istom čase vracali vojaci 17. pešieho pluku z vojenskej prehliadky v Prahe do kasární v Petržalke.
Na přerovskej stanici sa oba transporty stretli. Smetana počul, ako sa vo vozňoch na susednej koľaji ľudia rozprávajú po nemecky. To stačilo. Nasledujúcu noc na mieste zvanom Švédske šance zastrelilo 20 samopalníkov pod velením Pazúra a Smetanu 265 civilistov. Z toho bolo 71 mužov, 120 žien a 74 detí.
Tento prípad je v historickej literatúre a publicistike dostatočne opísaný. Dosiaľ sa však nespájal s vraždením v Petržalke, o ktorom sa zachovalo podstatne menej archívnych materiálov.
Nedotknuteľný
Dnes už nebohý advokát Aristid Jamnický spomínal, že vyšetrovací spis s bohatou dokumentáciou videl ešte začiatkom 60. rokov.
„Rozdiel medzi masovými vraždami v Přerove a v Petržalke spočíval iba v tom, že v druhom prípade bol počet obetí dvojnásobný,“ tvrdil Jamnický. Obnovené vyšetrovanie sa definitívne zastavilo, keď to jeden z aktérov petržalského vraždenia Kosmel dotiahol až na generála a poslanca parlamentu.
Neskôr sa Kosmel stal dokonca zástupcom náčelníka štábu spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy. Bol nedotknuteľný.
Smetana bol Schmitzer
Českým a slovenským historikom sa v posledných rokoch podarilo odhaliť identitu Smetanu. Podľa zistení Miloslava Čaploviča z Vojenského historického ústavu v Bratislave sa pôvodne volal Friedrich Schmitzer. Bedřich Smetana je teda doslovný preklad. Narodil sa síce v Ostrave roku 1920, ale vyrastal na Slovensku.
„V priebehu vojnovej Slovenskej republiky konvertoval na evanjelické náboženstvo,“ dodal historik.
Stredoškolák s maturitou, občianskym povolaním úradník. Jeho najbližší príbuzní žili v Bratislave na vtedajšej Holubičkovej ulici. Podľa záznamov v osobnom spise bol Smetana počnúc 1. septembrom 1944 príslušníkom partizánskej brigády Alexeja Jegorova, komisárom jej tretieho oddielu.
O tri týždne neskôr zavraždili partizáni tejto brigády takmer 180 obyvateľov obce Sklené. Všetkých mužov vrátane chlapcov, ktorých našli doma. Vyviezli ich za dedinu, akože kopať zákopy, a postrieľali.
Dôvod? Lebo to boli Nemci. Že vraj domáci, karpatskí – no a čo? Všetci sú rovnakí, presviedčal ostatných ruský dôstojník Leonid Slavkin, ktorý viedol vraždiace komando. Nepodarilo sa zistiť, či bol v ňom aj Smetana. Je však nesporné, že sa mal kde podučiť.
Prečo Smetana vraždil
Prečo však Bedřich Smetana vraždil v Přerove a Petržalke? Historici zatiaľ nepoznajú jednoznačnú odpoveď.
„Možno sa len domnievať, že k takémuto neľudskému zaobchádzaniu s bezbrannými civilistami viedla Smetanu nejaká tragédia v jeho rodine počas vojny,“ uvažoval Miloslav Čaplovič.
Pred niekoľkými rokmi dal riaditeľ Přerovského múzea František Hübl podnet na pátranie po Smetanovi – Schmitzerovi. Hľadal ho Interpol, ale márne.