Ešte pred pár dňami boli peniaze za jej zabitého manžela v Bani Nováky v nedohľadne. Úrady totiž podmieňovali vyplatenie odškodnenia uzavretím vyšetrovania júnového smrteľného úrazu. Po dvoch mesiacoch vdova Repková nabrala odvahu a požiadala listom premiéra o pomoc. Bez manžela bude musieť na jeseň vyžiť spolu s dcérami zo 410 eur mesačne. Zamestnať sa nemôže, pretože sa stará o postihnutú dcéru.
„Nie som taká povaha, že by som sa za niečo bila. K listu premiérovi ma dlho prehovárali známi. Ale vidím, že inak to nejde,“ dodáva Repková. Najmä kvôli postihnutej dcére Slávke (23) sa doteraz bála ukazovať a prosiť o pomoc.
Po tragickej smrti manžela zostali vo veľkom dome bez príjmu tri ženy. Mladšia dcéra Eliška (21) síce pracuje, ale na jeseň o prácu príde v rámci hromadného prepúšťania vo fabrike. „Najviac sa bojím, že sa mi budú smiať ľudia z obce, veď viete, akí sú ľudia,“ dodáva skromne.
Po minulotýždňovom mimoriadnom odškodňovaní rodín baníkov z Handlovej zo strany vlády, mesta či cirkvi sa denník Pravda zaujímal aj o prípad vdovy Repkovej z júna tohto roka. Či odvtedy dostala aspoň zákonné odškodnenie.
Čo sa dlho nedalo, zrazu išlo. „Povedal som dievčatám, aby preverili spis pani Repkovej. Nenašli žiadne prekážky, takže zákonné odškodné jej príde na účet v priebehu týždňa,“ povedal riaditeľ prievidzskej pobočky Sociálnej poisťovne Norbert Turanovič.
Dovtedy Repkovú na úradoch odbíjali s tým, že zákonné odškodné vo výške dvoch ročných platov manžela dostane až po skončení vyšetrovania. To však bolo v nedohľadne.
„Nikomu nezávidím stratu manžela, veď viem najlepšie, čo to je, ale keď iným rodinám pomohli, prečo nie aj nám, čo to ozaj potrebujeme? V čom bol môj poctivý muž iný ako títo baníci? Iba v tom, že mal smolu a zomrel v bani iba sám?“ pýta sa Repková.
Rovnako zasiahnuté ženy, ktorým dvadsať chlapov zahynulo v Handlovej pred vyše týždňom, dostali väčší priestor na vyriešenie zúfalej situácie. Okrem zákonného odškodnenia, ako dostane pani Repková, rodiny baníkov dostali navyše 33-tisíc eur na manželku alebo každé dieťa od vlády.
K tomu sa im mimoriadne poskladalo ministerstvo práce, mesto, cirkev dovedna po 2 300 eur na rodinu. Štát ich pritom odškodnil niekoľkonásobne vyššou sumou ako súkromný podnik, v ktorom baníci zomreli.
Z listu Lýdie Repkovej premiérovi:
"..Môj manžel Pavol Repka tiež nešťastne zahynul v bani Nováky, keď mal 12. júna 2009 pracovný úraz, ktorého následkom 13. júna 2009 podľahol. Môj život a život našich deti sa behom pár hodín zmenil na nepoznanie a musíme sa pomaly učiť žiť bez neho…bez milovaného človeka, manžela a otca, ktorého sme tak milovali a ktorý miloval nás.
Práve 10. augusta, v deň nešťastia v bani Handlová, by sa môj manžel dožil 46 rokov. Bol plný síl a zo dňa na deň tu zrazu nie je. Je strašné vyrovnať sa s tým…
Problém je totiž v tom, že on bol živiteľom rodiny. Máme 2 dcéry, jedna z nich je mentálne postihnutá a ja sa o ňu starám, čo znamená, že 23 rokov nepracujem, pretože moja dcéra potrebuje celodennú opateru. Druhá dcéra (21-ročná, pozn. red) síce začala pracovať, ale už čoskoro, na jeseň tohto roku, firma, kde je zamestnaná, zatvára prevádzku z dôvodu, že nemajú kvôli hospodárskej kríze odbyt pre svoje výrobky. Ostali sme samé tri ženy v dome, ktorý nie je nový a stále potrebuje niečo opraviť, vymeniť a pod…
Ja mám 46 rokov a poberám len príspevok na opatrovanie mojej postihnutej dcéry. Po manželovi budem dostávať vdovský dôchodok po dobu 1 roka. Jeho úraz sa v súčasnosti vyšetruje a vyšetrovanie zatiaľ nie je ukončené…
Chcela by som sa vás spýtať, či by bolo možné zvážiť pomoc aj mojej rodine. Prosím o citlivé posúdenie môjho prípadu, pretože môj manžel bol dlhoročný a skúsený baník, aj keď zahynul sám… Môjho manžela nám to síce nevráti, ale v každom prípade by nám prípadná pomoc umožnila slušnejšie žiť aspoň po materiálnej stránke…
Moja situácia ako matky postihnutého dieťaťa je úplne bezvýchodisková, pretože sa nemôžem zamestnať a som odkázaná len na dávky, ktoré dostanem od štátu a verte mi, že je to tak málo (270 € dôchodok pre dcéru a 140 € príspevok za opatrovanie, pozn. red.), že neviem, čo bude ďalej o rok, o dva…"