Rodičom prekážal najmä ezoterický charakter školy

Zuzana Piussi a ďalšia matka tiež z waldorfskej školy svoje deti vzali, vo štvrtom ročníku.

03.09.2009 00:47
debata

„Žila som istý čas v Londýne a moje dieťa chodilo do waldorfskej škôlky,“ hovorí pani B. L. „Učitelia boli  veľmi otvorení, kozmopolitní, syn sa tam cítil dobre. Používali  waldorfskú metodiku a didaktiku. Preto som nemala strach zapísať syna do waldorfskej školy v Bratislave, najmä po ubezpečení, že s antropozofickou filozofiou deti do kontaktu neprídu. Ako som mohla predpokladať, že škola sa ešte aj v súčasnosti bude riadiť nezmeneným svetonázorom a praktickými dôsledkami použitia filozofií spoločného základu s antropozofiou z obdobia pred a počas druhej svetovej vojny?“

Krátko po príchode do bratislavskej waldorfskej školy sa matka so synom navzájom odcudzili. Chlapček postupne prestal byť veselý, uzavrel sa do seba a pri konfliktoch reagoval agresívne. Spočiatku bolo podľa slov mamičky všetko fajn. Chlapec bol síce živé a neposedné dieťa, ale aj učiteľka tvrdila, že je to v poriadku, že to s ním riešia. „Lenže riešili to s ním tak, že mu rozprávali: Na jednom pleci ti sedí anjel a na druhom čert. Ty nesmieš počúvať toho čerta, ale anjela,“ spomína B. L. Ako vraví, keď v deťoch pestujete čierno-biele videnie sveta, majú len dve možnosti – buď sa stotožnia s dobrom, alebo so zlom. „Ak zastupujem v konflikte dobro, automaticky nesmiem ustúpiť, a tak sa vylučuje diplomatické vyriešenie situácie. Každé dieťa chce byť dobré a potom automaticky všetko iné musí byť zlé a proti zlu treba bojovať. Čierno-biele videnie sveta pestuje netoleranciu a agresivitu a to bol aj prípad môjho syna. To som však pochopila až neskôr,“ spomína matka.

Ako výtvarníčku ju mohol varovať napríklad taký detail, že ju v škole waldorfskí pedagógovia upozorňovali, aby nenosila oblečenú čiernu farbu, škodí tým vraj svojim deťom. "Zlom prišiel, keď učiteľka priznala, že synove problémy so správaním sú vážne, ale naďalej ma priebežne neinformovali o denných konfliktoch a spôsobe ich riešenia. Bežne dostával tresty ako Harry Potter: dvestokrát napíš sebakritickú vetu.

Ak sa s niekým pobil, obstalo ho niekoľko dospelých učiteľov a dohovárali mu podľa mojej mienky s prehnane akcentovaným až agresívnym očným kontaktom, a pritom sa ho dotýkali rukami. Blízky očný a fyzický kontakt s deťmi patril vraj k bežným metódam výchovy. Deti na WŠ sa očnému kontaktu preto snažia vyhnúť, čo u niektorých trvalo ešte dlho po odchode zo školy. Až napokon môj syn sám seba presvedčil, že nie je dobrý, ale zlý a začal sa priznávať aj k činom, ktoré vôbec nespravil. Dokonca naňho spolužiaci váľali vinu za niečo, čo sa stalo, keď vôbec v škole nebol a on povedal, že to spravil," spomína matka. „Čo je však bolo ešte horšie, zapracovali aj na mojom vnútornom svete, aj ja som sa na svojho syna začala dívať inak. Verila som, že mám doma malého čerta, bol pre mňa zlý a prestávala som ho mať rada. Povedali mi, že pravdepodobne je indigové dieťa a preto ho asi iba ja neviem správne vychovávať, lebo také deti treba vychovávať inak ako obyčajné,“ dodáva pani L.  Dlho si neuvedomovala, že aj so synom obeťou takzvaného vymývania mozgov.

Vo waldorfskej škole mala aj svoje mladšie dieťa, dcéru. „Aj ona sa mi po čase celkom odcudzila, prestala som byť pre ňu blízka osoba, nahradila ma učiteľka. Každé ráno mali v škole sedenie, pri ktorom si učiteľka brala deti na kolená a ony postupne rozprávali, čo zažili v rodine deň-dva predtým. Mne si však na kolená už sadnúť nechcela. Napokon sa začala zdôverovať nie mame, ale učiteľke. Prestala u mňa hľadať bezpečie a lásku, nahradila ma učiteľka,“ vracia sa k nepríjemným spomienkam matka. Pre dcéru už nebola ani rodičovskou autoritou, elementárne informácie si dcéra overovala u svojej panej učiteľky.

Matka vedela, že škola je spojená s antropozofiou, ale jej obozretnosť otupila pozitívna skúsenosť z londýnskej škôlky. V prvej waldorfskej škole na Slovensku však bola aj v prípade iných detí svedkom toho, čo nazýva amatérskym exorcizmom. Škôlkarská učiteľka posadila trojročného chlapčeka na vysoké miesto, z ktorého sám nemohol odísť, a začala chodiť po kútoch a pozerať, cez ktorú dieru odišiel zlý škriatok, ktorý ho navádzal na zlé. „Ide o duchárstvo, ktoré deti učí, že sú aj iné svety. Je im prezentované polarizované videnie sveta a postupne sú izolované,“ konštatuje pani L. „Keď sme v škole kritizovali, že deti žijú izolovane a ako si budú neskôr hľadať životných partnerov, povedali nám, že si ich nájdu medzi sebou,“ spomína matka. Dcéra má dodnes kamarátky z oboch škôl, ale nemôže si ich pozvať na návštevu naraz, lebo skúsenosť ukázala, že nenašli spoločnú reč.

„Hľadala som pre svoje deti školu názorovo pestrú a otvorenú, ako alternatívu k relígii materializmu či patentu na pravdu cirkví. Namiesto alternatívy som však našla len ďalšiu skostnatenú religióznu filozofiu. Je mi jasné, že to, čomu hovoríme realita alebo normálnosť, je určené spoločenskou dohodou a variuje v rámci rôznych svetonázorov. Ak však stavia na tvrdeniach, ktoré dotiahnuté do dôsledkov už ukázali svoj nebezpečný vplyv, mala by byť táto filozofia pre dnešný svet diskvalifikovaná (napr. tvrdenie, že Árjovia, obyvatelia Atlantídy, boli učiteľmi všetkých ostatných primitívnych národov). Antropozofi, ktorý vychovávali moje deti, majú kritériá nezhodné s mojimi. Nedôverujú pestrosti, majú jedinú pravdu. Hovoria, že v deťoch pestujú individualitu, ale vnucujú im svoj obraz sveta, ktorý musí byť pre všetkých rovnaký. Na špeciálnom predmete eurytmia si môj syn pravidelne vyslúžil trest. Na tomto predmete sa žiaci predpísaným pohybom učili písmená, lebo to je vraj jazyk anjelov,“ dodáva B. L.

„Verím, že učiteľky mojich detí konali v dobrom úmysle, synova učiteľka sa za zjavné prešľapy ospravedlnila, čo si naozaj vážim. K nikomu z pedagógov ani rodičov spolužiakov, s ktorými dodnes komunikujem, necítim nenávisť, no nevedomky nám spôsobili veľmi ťažké časy a traumy. Keď  sme zo školy odchádzali, obaja, môj syn aj ja, sme boli zrelí pre psychiatra,“ uzatvára matka.

Dcére zlenivela hlava
Zuzana Piussi mala vo waldorfskej škole dcéru, lebo sama ako dieťa v štátnej škole nemala šťastie na dobrú učiteľku, zažila od nej teror a šikanovanie. Obom matkám sa páčil veľmi mierny prechod zo škôlky do školy, že deti v prvej triede nestresujú a píšu iba tlačenými písmenami a preto škole dávali stále čas. „Neskôr som zistila, že dcéra má medzery vo vzdelaní a ,lenivú hlavu‘. Prekážala mi aj ezoterika, ktorú tu pestovali,“ vysvetľuje Zuzana Piussi.

Jej dcéru presvedčili, že má stále pri sebe anjelika, ktorý ju ochraňuje – a ona jej musela vysvetľovať, že keď ide cez cestu, nemôže sa spoliehať na anjelika, ale musí dávať pozor, či nejde auto. Škriatkovia a víly nie sú jej svet, jej mama pracovala vo vede a ezoterický charakter školy jej prekážal. „Bola to uzavretá skupina, ktorá sama seba presviedčala o svojej pravde. Prekážalo mi, ako sa moja dcéra pozerá na svet a keď sme to začali kritizovať, moja dcéra začala mať v škole problémy. Keď sama povedala, že chce ísť odtiaľ preč, zakročila som,“ spomína Zuzana Piussi.

Nie je zástankyňou tlačenia detí do výkonu a memorovania, ale na svojej dcére pozorovala „duševnú lenivosť“, akú vidíte u ľudí, ktorí mozog veľmi nepoužívajú. Akoby sa o nič nesnažila, akoby všetko malo prísť samo od seba. Nemala žiadnu chuť prekonávať prekážky, nemala záujem ani žiadne návyky učiť sa. „Ono to vychádza z antropozofie, ktorú jej zakladateľ prezentoval ako učenie zjavené od bohov, preto tá apatia a odovzdanosť. Ja to u môjho syna vnímam dodnes – keď mu niečo nejde hneď, nesnaží sa. A to už je z tej školy preč tri roky,“ dodáva B. L.

„Každá segregácia je nebezpečná,“ uzatvára Zuzana Piussi. „Ale aj vážnosť bez humoru,“ dodáva B. L.

Otec zistil, že dieťa zaostáva
Manžel Zuzany Piussi Ľubo Burgr dôvody zmeny školy vysvetľuje takto: „Prekážalo mi, že dieťa akoby sa ďalej nevyvíjalo a keď som na to v škole upozorňoval, presviedčali ma, že všetko je v poriadku. Po roku sa to začalo prejavovať výrazne v písaní aj v čítaní a až po ďalšom roku učiteľka uznala, že niečo nie je v poriadku. Preložili sme dcéru do štátnej školy. Tu učiteľka hneď zistila, že dcéra  má ľahkú formu dyslexie a dysgrafie a začali sme to naprávať, ale už dosť neskoro.“ Dcéra musela prejsť do nižšieho ročníka, aby učivo dobehla.

„Vo waldorfskej škole bola ťažká kontrola, nemali tam učebnice a zošity sa používali len málo. Tak som sa snažil zistiť od rodičov dcériných spolužiakov, čo sa učia a aké majú výsledky, aby som to mohol porovnať. Zistil som, že zaostáva, ale aj to, že žiaci, ktorí mali lepšie výsledky, sa doučovali. Učiteľka však stále tvrdila, že všetko je v poriadku a nechcela, aby sme sa s dcérou doma učili, lebo v škole sa vyučuje inak, ako sme sa učili my rodičia,“ spomína otec.

Vedomosti jeho dcéry boli podľa jeho slov skôr popisné, nevedela presne, o čom sa učia. Rozprávali im príbehy, ale dieťaťu akoby unikal zmyslel, na čo to má slúžiť. „Ani na gramatike nepoužívali označenia ako podstatné či prídavné mená, ale všetko bolo zamotané do príbehov, ktoré už pre deti vo vyššej triede neboli zaujímavé. V čase počítačov a internetu to dcéru neoslovovalo a unikal jej zmysel. Vývoj človeka má určité zákonitosti a aj keď pre plynulý prechod zo škôlky do školy je to dobré, trúfam si povedať, že v druhom a treťom ročníku už treba prejsť od príbehov inam a ďalej,“ hodnotí otec. Súhlasí s tým, že nie všetko bolo v klasickej škole v poriadku, ale vo waldorfskej škole jeho dcéra zaostávala. Napríklad z angličtiny vedela v treťom ročníku školy menej ako v škôlke. Ako však dodáva, veľa záleží od konkrétneho učiteľa, medzi triedami boli veľké rozdiely. „Tento spôsob výučby môže niektorým deťom vyhovovať, ak nemajú v sebe súťaživosť a dravosť, ak potrebujú na niektoré veci viac času,“ myslí si otec.

Okrem vzdelania mali v triede problém so šikanovaním medzi dievčatami. „Škola to bagatelizovala, riešilo sa to veľmi dlho a neviem, či sa to vôbec vyriešilo. Dve dievčatá šikanovali iné dievčatá. Pokiaľ viem, najväčšie problémy malo jedno dievčatko, ktoré veľmi nekomunikovalo. Mali sa jej venovať špeciálne, ale tá si to odniesla asi najviac,“ spomína otec.

Rodičia si netrúfajú hovoriť o sektárstve, ale v škole zažili minimálne vydeľovanie. „Bola tam silná snaha o vytvorenie komunity, ktorá sa viac podieľa na živote v škole. Títo ľudia organizovali častejšie stretávanie, spoločné spievanie, cvičenie, vyšívanie a vyvíjali silný tlak na ekonomickú spolupatričnosť – hoci sme platili každý mesiac školné 3 200 korún a škola dostáva príspevky na žiaka aj od štátu, pýtali od nás napríklad aj rýchlovarnú kanvicu alebo dokonca staré auto,“ vyratúva otec.

Mladšieho syna rodičia zapísali do štátnej školy, kam preložili aj dcéru. „Zistil som, že štátne školy prešli vývojom a sme tam veľmi spokojní, prístup, ktorý sme očakávali od alternatívnej školy, sme našli v tejto štátnej škole,“ hodnotí otec. „Nechcem zovšeobecňovať, ale pre nás waldorfská škola nebolo šťastné rozhodnutie, aj keď sme chceli pre dieťa urobiť to najlepšie,“ dodáva.

debata chyba