Ale možno sa tak stane oveľa skôr a prirodzenejším spôsobom. Motyčka sa nájde, nebude však človeka, ktorému sa bude chcieť dlabať. „Môjmu synovi sa vidí táto robota priťažká, z neho korytár asi nikdy nebude,“ priznáva 53-ročný Michal Kanaloš z Teliniec pri Vrábľoch. On sám zdedil toto remeslo po otcovi, ten zase po svojom otcovi.
Kanalošovci sú rodení korytári. Na Slovensko prišli hneď po vojne z Rumunska. „Korytárstvo je doménou malej skupiny takzvaných rumunských Cigánov – korytárov,“ píše česká rómistka Eva Davidová. Kedysi prišli aj do Čiech a na Moravu, ale tam nijakého korytára už dávno neregistrujú.
Kanalošovci sa však za Rómov nepovažujú, skôr za Rumunov. „Viem po rumunsky, samozrejme, môj rod pochádza zo Satu Mare, kedysi som tam navštívil príbuzných,“ tvrdí Kanaloš.
Kto by dnes pral v koryte?
Presne pred štyridsiatimi rokmi našiel autor týchto riadkov korytárov Kanalošovcov v lese pri Pavlovciach nad Uhom. Zhotovovali tam veľké korytá: na pranie, na obáranie, na nasáľanie mäsa a slaniny.
„Možno sme to boli my, žili sme vtedy na východe,“ pripúšťa telinecký Kanaloš. „Ale stále sme sa presúvali: za kanadským topoľom, za vŕbou alebo osikou,“ dodáva.
Na novom mieste sa rezalo, štiepalo a dlabalo. Tam si postavili kolibu a tam Miško a jeho početní súrodenci chodili do školy. Ak nejaká bola nablízku. Pobudli na jednom mieste dva-tri mesiace a hajde ďalej. Menilo sa to tak často, že teraz mu všetky školy splývajú do jednej – veľmi neurčitej.
Nakoniec s kočovaním skončili a usadili sa „na západe“. V Telinciach sú dnes tri korytárske rodiny, ale veľké korytá robí už len Michal Kanaloš, aj to iba na objednávku. Zhotoví však len dva-tri do roka, lebo kto by dnes pral bielizeň v koryte, alebo v ňom obáral celého brava?
Každý deň však robí na menších korýtkach, drevených misách a podnosoch. O tie je stále záujem. Kanaloš však nechodí s tovarom po jarmokoch a nepredvádza tam svoju remeselnú zručnosť. Radšej zverí obchod odberateľom: „Raz za čas sem prídu a zoberú sto alebo dvesto kusov.“
Taktne zamlčí, že sú to obyčajní priekupníci, ktorí chodia nakupovať lacné lopáriky, drevené lyžice a ďalšie výrobky z dreva do Poľska. A pre spestrenie sortimentu sa občas zastavia aj v Telinciach.
Človek sa zblázni od ničnerobenia
Najhoršie je, keď jeho tovar nejde na odbyt. Vtedy stráca motív pracovať. „Keď však dlhšie nepracujem, začínam byť nervózny, a tak radšej robím do zásoby. Kto nerobí, toho sa chytá akási cholera. Aj synovi opakujem, že keď nebude pracovať, tak určite ochorie.“
Nechápe Rómov z Richnavy, ktorí sa v pondelok tak pobili s mačetami, že troch museli odviezť do nemocnice. „Nemajú čo robiť, a to je jedine od bujnoty. Robota sa predsa vždy nájde, len treba chcieť. Komu sa nechce, ten nebude robiť nikdy!“
Všetci súrodenci Kanalošovci začínali ako korytári, v remesle predkov však pokračuje už iba on. Bratia si našli inú prácu, podľa neho ľahšiu. Skutočných slovenských korytárov možno zrátať na prstoch jednej ruky. Veď niektorí dali korytám zbohom a vrhli sa na výrobu drevených hračiek.
Michal Kanaloš však radšej spomína na zašlé časy, ako by mal hovoriť o súčasných trápeniach. „Kedysi sme doma jedli s drevenými lyžicami z drevených mís a boli sme zdraví! Pozrite, koľko mám rokov a furt robím ako drak!“
A chytá do rúk motyčku, aby sa opäť sústredil na prácu.