Emisia nových bankoviek mala dátum 1. október 1989, ale do obehu sa dostávala postupne, zároveň s tým, ako sa z neho sťahovali staré s hutníkom a družstevníčkou na lícnej strane.
Zámerna poškodených „gottwaldovských“ stokorunáčok začalo pribúdať v polovici mesiaca. A 25. októbra sa proti zavedeniu bankovky konala na pešej zóne v Prahe nepovolená demonštrácia asi 200 občanov. Uvádza to tamojší Ústav pre štúdium totalitných režimov v prehľade represívnych zásahov štátu .
Dodnes je nepochopiteľné, prečo vtedajšia štátna moc s vydaním novej bankovky nepočkala. Musela predsa vedieť, že v spoločnosti to pod vplyvom prevratov v okolitých krajinách vrie, aj keď zatiaľ prevažne pod povrchom.
„Zámer vydať nové bankovky sa zrodil ešte v polovici 70. rokov, ale z rôznych dôvodov – aj pre nezáujem vlády – sa jeho realizácia oneskorovala,“ vysvetľuje uznávaný numizmatik Zbyšek Šustek zo Slovenskej akadémie vied.
Až v roku 1985 vydali tisíckorunáčku. Verejnosť ju prijala dobre a novú 20-korunáčku vyhlásila medzinárodná spoločnosť zberateľov za najkrajšou bankovku roku 1988. Všetky návrhy pripravil výtvarník Albín Brunovský, ktorý ešte v roku 1977 zvíťazil v súťaži o novú sústavu bankoviek. Majstra vtedy zrejme ani vo sne nenapadlo, že „jeho“ Gottwald vyjde len mesiac pred spoločenským zlomom.
Bývalého prezidenta prepichli
Gottwalda presadilo na novú stokorunáčku politbyro KSČ ešte v časoch vrcholiacej normalizácie, keď bol „prvý robotnícky prezident“ opäť v kurze a politické vedenie chcelo oživiť jeho tvrdého „boľševického“ ducha.
„Aj na ďalšie bankovky chceli dostať portréty zaslúžilých komunistov, napríklad Marka Čulena alebo Marie Majerovej, ale s tým už nepochodili,“ dodáva Šustek. Medzi ďalšími víťaznými návrhmi prevládli kultúrno-historické a revolučné motívy.
„Sen o jednoliatej a graficky jednotnej sústave papierových bankoviek sa stáva prvýkrát v dejinách Československa skutočnosťou, lebo zvíťazili návrhy jedného výtvarníka,“ napísal vtedy denník Večerní Praha.
Pôvodne však boli na to dvaja. „Brunovský vyhral súťaž na tri bankovky, v ostatných sa rozhodovalo medzi ním a Lukavským, ktorý však nečakane zomrel, a tak sa išlo podľa Brunovského vo všetkom,“ pripomína Šustek.
Plánovanú päťstokorunáčku ani nevydali, zostala iba vo výtvarnom návrhu. Foto: archív
Výtvarné návrhy, ktoré vtedy spracoval Brunovský, odborníci dodnes považujú za to najlepšie, čo sa kedy na československých platidlách objavilo. Na desaťkorunáčke bol portrét Pavla Országha Hviezdoslava, na dvadsaťkorunáčke – Jana Amosa Komenského, na ďalších – Ľudovíta Štúra a Bedřicha Smetanu.
Výnimkou bola a je stokorunáčka. Ústredný portrét na nej mnohí ľudia pred 20 rokmi prepichovali, prekresľovali, pomaľovali, preškrtávali. Máloktorý numizmatik má však v svojej zbierke takúto zámerne poškodenú bankovku. „Štátna banka ich okamžite sťahovala, ale máločo z toho archivovala,“ vysvetľuje Šustek. On sám má jeden exemplár – Gottwaldovi na ňom ktosi primaľoval červené oči.
Päťstokorunáčku už nevydali
Novú stokorunu muselo vedenie štátnej banky stiahnuť z obehu 31. decembra 1989. Pre verejnosť bolo menším zlom obnovenie tlače starej stokorunáčky z roku 1961. Radšej hutníka a družstevníčku ako Gottwalda.
Pripravenú 500-korunáčku, takisto z dielne Brunovského, už v roku 1990 nevydali. Výtvarník v návrhu spracoval motív Slovenského národného povstania. Na lícnej strane mala byť tvár slovenskej ženy, vytvorená podľa portrétu herečky Evy Jakoubkovej.
„Po zmene štátneho znaku sa však štátna banka rozhodla vydať úplne nové bankovky, tie, ktoré navrhol Brunovský, prichádzali s desaťročným oneskorením, čo sa prejavilo aj na ich nedostatočnej ochrane,“ upozorňuje Šustek.
Problémy boli najmä s tisíckorunou. Počet jej falzifikátov zhotovených na farebných kopírkach rástol po revolúcii geometrickým radom.