Očistec zažil už na zemi. Ale v raji ešte nie je

Keď rozpráva o slobode, perami aj v najtuhšom mraze maľuje obrazy jari. Možno preto nezamrzol v chlade jáchymovského väzenia, vari preto dokázal rozohniť cirkevnú vrchnosť, azda preto jeho slová hrejú. Kňaz Anton Srholec si odtrpel komunistické peklo. A zďaleka nielen v uránových baniach. Keď sa po rokoch útrap karta konečne otočila, nechrlil oheň pomsty. "Je hrozne dôležité, aby sa znova nerozkrútili kolesá nenávisti," vysvetľuje.

15.11.2009 13:45
Anton Srholec. Foto:
debata

Uplynulo dvadsať rokov od momentu, keď Anton Srholec v preplnenom bratislavskom Blumentálskom kostole vyzýval veriacich, aby prešli cez dve ulice k neďalekému Justičnému palácu a prejavili solidaritu s nespravodlivo väznenými. O pár dní neskôr hovoril na bratislavskom Námestí SNP o nutnosti práv pre veriacich. Potom v Trnave, Holíči, rodnej Skalici. Tá istá téma. Sloboda a dodržiavanie ľudských práv.

„Je zázrak, že sa po zuby vyzbrojený komunizmus skončil bez jediného výstrelu. Je to veľká udalosť v našich dejinách,“ hovorí s odstupom dvoch desaťročí. Dnes je Srholec predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska. Koordinuje vyrovnávanie sa s minulosťou. Bez hnevu a nenávisti. Len zachovať fakty pre ďalšie pokolenia. Pritom dôvodov na revanš by v jeho prípade bolo požehnane…

Bola jar roku 1951. Hranice Československa ešte neboli obohnané ostnatým drôtom. Po povodniach rozvodnená Morava však vydesila skupinku dobrodruhov. Bol medzi nimi aj mladý salezián, ktorý túžil v slobodnom Taliansku študovať teológiu. Na ceste od rieky sa zjavila stráž. „Ruky hore! Osobná prehliadka, okovy na ruky a kto sa pohne, je synom smrti. Bolo to kruté,“ spomína Srholec.

Malacky, Bratislava, Ilava. Cely sa striedali, dni a modlitby pribúdali. A potom jáchymovský tábor. Trest bol vymeraný na dvanásť rokov, no komunistický koncentrák sa javil ako konečná stanica. Mladík sa dostal medzi muklov – mužov určených na likvidáciu. Na utrpenie sa nezabúda, spomínanie je soľou, ktorá rozožerie aj zdanlivo zacelené rany. Aj Srholcovo knižné svedectvo Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov útrapy len naznačuje.

Sto dní na samotke. Život medzi vlčiakmi, teda skutočnými kriminálnikmi. Ponižovanie, urážky, bitky. „Bol tam však aj iný trest, o ktorom sa nikde nepíše,“ rozhovorí sa napokon kňaz. „Zimy v Jáchymove. To bolo najväčšie trápenie. Zima bola na nástupišti, v rade na jedlo, cestou do práce a my v jedných šatách, v noci pod jednou dekou. Jediné teplo bolo hlboko v bani. Tam v pivniciach bol smrad, ale teplučko,“ pokračuje.

Niekedy až príliš. Srholec spomína, že keď ruský súdruh zapol v bani prístroj, ktorý zisťuje rádioaktivitu, brnčal ako rušička Slobodnej Európy. Aj preto Srholec dnes často žartom vraví, že je osvietený muž. „Podstatné je, že v tábore nebolo podchladenie spoločenské. Človek sa naučil vážiť si teplé slovo alebo gesto, ktoré dostane od druhých ľudí,“ hovorí osemdesiatročný kňaz, ktorý nikdy nestratil svoju vieru.

Už vtedy mal mnoho vďačných poslucháčov. „Pre nás mladších od neho bol niečo ako starší brat. Jeho charizma pôsobila už vtedy. Keď nás ťažká banícka drina tlačila k zemi, on nám pomáhal vstať a udržať sa na nohách,“ spomína spisovateľ a bývalý politický väzeň Rudolf Dobiáš, ktorý sa so Srholcom prvýkrát stretol niekedy na začiatku roka 1955 v tábore Voj­na.

Deň po Sviatku práce roku 1960 sa na základe amnestie Srholec ocitol na slobode. S papierom, na ktorom bolo napísané „schopen vykonávati jakoukoliv manuální práci“. Tej bolo síce všade nadostač, no zo silného tridsaťročného chlapa robila väzenská minulosť priam nepoužiteľného invalida. Napokon sa našla robota v továrni na výrobu cementových prefabrikátov, neskôr sa sám vypýtal k vysokým peciam v Ostrave.

Pred ušami špicľov sa však neskryl ani tam. V archíve Ústavu pamäti národa možno nájsť desiatky správ o jeho práci, pobyte a kontaktoch v týchto časoch. Keď sa v roku 1965 po vojenskej službe vracal do civilu, jeden zo spolupracovníkov ŠtB referoval: ,,Rozlučku uspořádal v kanceláři vedoucího jídelny Armádniho domu v Opavě. Pozval na ni amnestanty, které hostil domácim vínem ze Slovenska, tzv. Frankovkou."

Po dvoch desaťročiach útrap prišiel záchvev jari. Pražskej. Keďže bohoslovecká fakulta mu každý rok posielala pozdrav s textom – žiadosť o prijatie sa zamieta, príležitosť vycestovať za štúdiom do Talianska bol splnený sen. V Turíne za dva semestre vyštudoval teológiu, v roku 1970 ho pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza. To sa už nad Československom zatiahli mračná normalizácie. Srholec sa naspäť do vlasti vrátil cez zatvorené hranice.

Cudzie jazyky sa učil v jáchymovských šachtách pri svetle lampy zavesenej na potrubí, ale aj popri práci v Ostrave. Dohovoril by sa v celej Európe. Prečo tam neostal? „Pokušenie bolo veľmi veľké. Ale nakoniec som si povedal, že domov, to sú ľudia, ktorých poznám. A domov, to znamená ostať im verný. Bol som už príliš starý strom, aby som sa presadil do inej kultúry a iných pomerov,“ priznáva a tvrdí, že to nikdy neoľutoval.

Doma ho prijala blumentálska farnosť. Hoci bol len kostolníkom, stal sa z neho neobyčajne obľúbený kazateľ. Neostal nepovšimnutý. Prvým „trestom“ bolo preloženie do Perneku, nasledovalo Veľké Zálužie a Záhorská Ves. „Vo Veľkom Záluží ma zaviedol do otvorenej garáže plnej pašovaných náboženských kníh. Veľa z nich neubudlo, aj keď som odišiel s plným vrecom,“ spomína na tie časy na svojom blogu vedec a politik Jozef Mikloško.

Aj preto bolo ponovembrové odhalenie Ústavu pamäti národa, že Anton Srholec bol v rokoch 1971 až 1984 vedený ako agent ŠtB s krycím menom Skala, obrovským šokom. Srholec v snahe očistiť svoje meno požiadal ústav, aby k spisu pridali jeho vysvetľujúci list. „Nikdy som sa ani len neopovážil požiadať o spoluprácu. Ani ústne, ani písomne,“ píše v ňom kňaz.

Podľa neho komunisti nemohli uveriť, že sa z Talianska do vlasti vrátil z čistého idealizmu, z lásky k národu. „Keď som bol na fare v malej dedine, navštevovali ma a ťahali rozumy,“ priznal v liste Srholec. Zdôrazňuje však, že sa držal zásady, nikdy nespomínať mená. Keď minulosť vysvetľoval v televízii TA3, moderátorke povedal, že bol naivný, keď si nezobral ponaučenie z rozprávky o Červenej čiapočke. „S vlkom sa nemá rozprávať,“ skonštatoval.

Obľúbeného kňaza sa zastali aj mnohí ľudia, ktorí dokonca žiadali vymazať jeho meno zo zoznamov. Spisovateľ Dobiáš zase pripomenul, že od roku 1984 viedla tajná polícia Srholca už ako nepriateľskú osobu. Štátna moc ho v roku 1985 poslala opäť k lopate.

Novembrových dní a vytúženej slobody sa Srholec dočkal ako dôchodca vypomáhajúci v Blumentáli. Založil a dodnes prevádzkuje ubytovňu pre bezdomovcov, dokumentuje komunistické zverstvá, aktívne podporuje občianske aktivity, rečnil napríklad na proteste Červená pre Harabina. K autoritám je kritický. Preto, ale aj pre svojský, uvoľnenejší prístup k viere po revolúcii od arcibiskupa Sokola nedostal farnosť.

„Aj otec Anton sa niekedy mýli, veď nemýli sa len ten, kto nič nerobí. Múdrosť, obetavosť a dobrota tohto Božieho muža však ďaleko prevyšujú jeho chyby. Keď treba pochovať samovraha, zdvihnúť z dna bezdomovca, rečniť na pohrebe neveriaceho, osloviť ľudí mimo cirkvi, viesť láskavý ekumenický dialóg, kázať mládeži, ktorá nič nevie o Kristovi, tam volajú jeho. A on nesklame,“ skladá Srholcovi poctu Mikloško.

„Mňa pozitívne reakcie potešia, ale v mojom veku sa ma už ani chvála, ani hrubá kritika veľmi nedotýkajú. Do toho ticha, kam sa človek ponára v starobe, už len málo doliehajú chvály a hany,“ priznáva skromne. Osem krížikov nesie s ľahkosťou. Z jeho rozprávania síce cítiť skúsenosti starca, no aj nevídaný optimizmus večného mladíka. Keď tmavými farbami vykresľuje utrpenie, vždy k nim svetlými domaľuje nádej. Človek sa smeje cez slzy.

„Je zaujímavé, že teraz, na staré kolená, sa mi už pletie jazyk a vraciam sa k materinčine. Skalické nárečie pre mňa začína byť zaujímavým a veľmi pekne mi znie. Na Všechsvätých som bol navštíviť svojich rodičov na cintoríne a uvedomil som si, že ja už viem, kde budem odpočívať. Kus môjho srdca je v Skalici. Starý, unavený a ranený vták sa predsa vracia do svojho hniezda,“ vyznáva sa Srholec.

Vzápätí jeho očami preletí šibalská iskra a s úsmevom dodá. „V Skalici chcem však prežiť až podvečer môjho života,“ uzavrie.

Z výrokov Antona Srholca

//Slovo sloboda nám všetkým chutí ako najlepšie víno. Ale sloboda jednotlivca nemôže byť svojvôľa. Sú tu aj záujmy spoločnosti a potreba jednoty. Marxisti obetovali slobodu, aby bol jednotný svet. Na Západe, ako sa mi zdá, obetovali jednotu, aby zachránili slobodu.

Čo sme to za národ? Zmes zločincov i mučeníkov, ľudí primitívnych i geniálnych, obetavých i sebeckých, ale nevieme si vládnuť. Príliš dlho sme žili v poddanstve.

Odvykol som si rozdeľovať ľudí na veriacich a neveriacich. Medzi veriacimi, a sám som taký, je veľa pochybujúcich. Nemáme istotu, vidíme nejasne aj my, hoci by sme mali byť jasnozriví. A neveriaci ľudia tiež majú svoje názory, svoje zásady, svoje nažité, o čo sa opierajú.

Naša spoločnosť potrebuje vedieť o tom, čo sa stalo za komunizmu alebo za nacizmu, pretože demokracia ešte nie je rajom. Má v sebe zakódované aj prvky deštrukcie. Ak ju prestaneme strážiť, ak nebudeme zodpovední, tak je nebezpečenstvo, že sa demagógovia zjednotia a systém ohrozia.

Stále verím, že cirkev bude raz taká, ako si ju predstavoval Ježiš. Otvorená všetkým ľuďom dobrej vôle, bude mať menej nárokov, príkazov a zákazov voči ľuďom vnútri aj navonok.//

debata chyba