Viera v slobodu je darom politicky prenasledovaných

Prežil som cisára pána i kráľa, prežil som desať prezidentov. Takto bilancuje Imrich Kružliak, kľúčová osobnosť slovenského exilu v časoch neslobody. Dnes sa v Mníchove dožíva 95 rokov, ale ani v tomto požehnanom veku nestratil záujem o aktuálne dianie doma i vo svete. A naďalej ho posudzuje v širokých historických súvislostiach.

07.12.2009 17:45 , aktualizované: 22:41
Imrich Kružliak Foto:
Imrich Kružliak.
debata

Na čo si z uplynulých desaťročí najradšej spomínate a na čo by ste radšej zabudli?
Najradšej si spomínam na roky svojej mladosti. Na časy na Sládkovičovom gymnáziu v Banskej Bystrici, v Kláštore pod Znievom a potom na univerzitné štúdiá v rokoch 1935 až 1940. Žili a dýchali sme slobodou. Najradšej by som zabudol na niektoré udalosti v povstaleckom roku 1944, keď mi partizáni len-len že nezavraždili manželku a dcérku. Keby nebolo notára Čomaja (myslím, že sa tak volal), sú dávno mŕtve. Žiaľ, manželka mi medzičasom vo veku 88 rokov zomrela, čo je strata nenahraditeľná. Ale to je už ľudský osud…

Cez vojnu ste viedli Úrad pre tlač, ktorý ovládala Hlinkova ľudová strana, a zároveň ste sa priatelili s Ladislavom Novomeským, členom ilegálneho vedenia KSS. Ako to bolo možné?

Najprv treba azda pripomenúť, že šéfom úradu som sa stal ako 28-ročný a proti svojej vôli. Mal som predstavovať kompromis medzi Tukovou a Tisovou skupinou. Ich boj polarizoval aj tlač, dohodli sa teda na mne. S predsedom vlády Tukom sa však nedalo vyjsť a po viacerých sporoch som z tejto funkcie odišiel.

S Lacom Novomeským sme bývali oproti sebe na Mudroňovej ulici v Bratislave. Chodili sme na prechádzky, diskutovali. Laco vtedy redigoval časopis Budovateľ, patril medzi najlepšie platených redaktorov. Aj minister vnútra Šaňo Mach sa stretával s komunistami a odkazoval Husákovi, aby nerobil hlúposti a zbytočne neprovokoval Nemcov. Jednoducho, taký to bol režim a také to boli pomery. Až do Povstania, potom nastal zlom.

Sám ste sa doň zapojili. Ako to, že v Povstaní našli spoločnú reč také rozdielne politické zoskupenia?
Lebo všetci si mysleli, že zachraňujú Slovensko a prevádzajú ho na stranu spojencov. Lenže jedni pritom chceli zachrániť aj slovenskú štátnosť, kým iným išlo o obnovenie federovaného Česko-Slovenska. Po vojne nastal tvrdý boj medzi Bratislavou a Prahou o národné práva. Nakoniec ho vyhrali komunisti, ale v skutočnosti Moskva. Beneš svojou dohodou so Stalinom pomohol prenikaniu komunizmu do strednej Európy.

V ostatných rokoch žijete striedavo v Mníchove a Bratislave. Ako vidíte z Nemecka vývoj v spoločnej Európe?
Mníchov má v poslednom storočí dve tváre. V roku 1938 stál v službách Hitlerovej dobyvačnosti. Na Mníchovskej konferencii začal Hitler parcelovať Československo a v roku 1938 prispel k jeho rozpadu. Pomocníkmi mu v tých rokoch boli aj Maďarsko a Poľsko.

Po Hitlerovej prehratej vojne sa však práve Mníchov stal, v rukách víťazných západných spojencov, kolískou zjednotenej, slobodnej Európy. V Mníchove začal neskôr Západ aj revolúciu v éteri, aby zbavil Európu komunistickej nadvlády. Akoby práve tu chcel odčiniť svoju kapitulačnú politiku z roku 1938. Keď Američania v roku 1950 založili Výbor pre slobodnú Európu, bolo už jasné, že táto myšlienka sa postupne stane realitou.

Len o rok neskôr ste už boli medzi prvými redaktormi Slobodnej Európy. Ako si na to spomínate?
Viera v slobodu je najväčším darom politicky prenasledovaných. Chcem však povedať, že nebyť skúsenosti s komunistickým väzením, Slovensko by som nikdy neopustil. Lebo domov sa nedá ničím nahradiť. Pri krutom vyšetrovaní mi však vybili zuby, odtrhli ľadvinu. Ale nemyslel som si, že Slováci sa vytúženej slobody dočkajú až o 40 rokov. Nakoniec sa však všetko na dobré obrátilo. A v roku 1992, po Maastrichtskej dohode, našli spoločnú európsku reč aj štáty kedysi rozčlenené a znepriatelené. Historicky to bol dôkaz, že Stredoeurópania pociťujú Európsku úniu ako spoločnú vlasť. Napriek drobným šarapateniam bolo to ich spoločné víťazstvo. A aj poznanie, že z Európy nemajú kam utekať.

Ako v spoločnej Európe stojí Slovensko?
Slováci po prvý raz v dejinách dostali pocit medzinárodnej rovnoprávnosti. To je magnum slovenských dejín, ich vrcholok.

Nemci sa zase dočkali politického zjednotenia. Sledovali ste oslavy dvadsiateho výročia pádu Berlínskeho múru?
Samozrejme, a ešte nikdy som nevidel, že by Nemci s takým nadšením boli niečo oslavovali. Už predtým hovorili o „zázraku z Lipska“, teraz – aj o „zázraku z Berlína“. Oslavy ukázali, ako sa Nemci dokázali vyrovnať s komunistickou totalitou.

Pred dvadsiatimi rokmi ste sa mohli po desaťročiach exilu vrátiť konečne domov. Aký to bol návrat?
Vrátil som sa už 12. decembra 1989. Na hraniciach ma podrobili ponižujúcemu vyšetrovaniu a napokon ma pustili do Bratislavy iba na 48 hodín s tým, že pobyt mi musí potvrdiť úrad pečiatkou. Na čo mi Ľubomír Feldek z Koordinačného centra VPN napísal do papierov tento odkaz pre pohraničných strážnikov: „Revolúcia pečiatky nepotrebuje.“

Čoskoro je tu rok 2010 a v letopočte na dlhší čas prestanú strašiť ,osudové" osmičky a deviatky, ktoré Slovákov tak rozdeľujú. Dokedy ešte budú?
Neviem, ale nemalú zásluhu majú na tom aj rôzni vykladači dejín. Od roku 1945 nemáme zodpovednú historiografiu. Prečo musel z katedry odísť významný historik Daniel Rapant? Už za prvej ČSR mal spory s profesorom Chaloupeckým, ale vždy sa to odohrávalo na akademickej pôde. Po roku 1948 sa marxizmus stal krstným znamením slovenských historikov. Kto neprijal takýto „krstný list“, musel odísť zo školy, z univerzity, z kultúrnych inštitúcií, navyše natrvalo. Poviete – veď to je už dávna minulosť. Áno, lenže náprava prichádza pomaly.

Nakoľko sa na našom „rozdeľovaní“ dejinami podpísala a podpisuje politika?
Samozrejme, že mať častejšie v historických medzníkoch na konci letopočtu tú istú číslicu by ešte nič neznamenalo, ak by tým medzníkom nevtláčala falošný obsah politická ideológia. Tomu sa už musí brániť celý národ, všetky spoločenské vrstvy.

Pred dvoma desaťročiami sa hovorilo, že k historickému zmiereniu dospeje až nová generácia. Nová generácia je tu, a čo sa deje?
Ale aký je dnešný obraz mládeže? Všeobecne sa súdi, že smutný. A čou vinou? Niekedy musíme mať odvahu povedať, v čom sme si na vine sami. Nielen škola, ale aj rodina, aj cirkvi, aj politika a médiá. Spory okolo Harabina sú hanbou Slovenska a slabosťou jeho politiky.

Čoho by ste sa ešte chceli dožiť?
Žijem príliš dlho, a tak už veľké plány nemám. Ďakujem Bohu za všetky dary života. Bol by som rád vydal ešte nejaké knihy, ale dve mi Matica odmietla. Mám mnoho rukopisov, ktoré by som rád uchoval pre archív. Na ich vydanie som nemal peniaze. Z exilu som sa vrátil taký chudobný, ako som bol v roku 1949, keď som odchádzal z domu. Z ušetrených peňazí som podporoval rodinu a vydával vyše dvadsať rokov exilový časopis Horizont, ktorý zostáva obrazom môjho zmýšľania i mojej demokratickej a európskej orientácie.

Imrich Kružliak (95) – Spisovateľ a publicista. Narodil sa v Detve, na univerzite v Bratislave vyštudoval históriu a sociológiu. Ako novinár pracoval najmä v Národných novinách. Cez vojnu pôsobil v Slovenskej lige a v Úrade pre tlač. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania. Po vojne vstúpil do politiky, pokúsil sa založiť kresťansko-republikánsku stranu. Neskôr sa dal k Demokratickej strane a úspešne viedol jej volebnú kampaň v roku 1946. Po obvinení z protištátneho sprisahania v roku 1947 ho uväznili a rok vyšetrovali. Po prepustení ilegálne prekročil hranice a odišiel do exilu. V neprítomnosti ho odsúdili na 15 rokov. V roku 1951 bol medzi prvými redaktormi Slobodnej Európy. V rokoch 1972 – 1992 redigoval a vydával v Mníchove exilový časopis Horizont. Od roku 1971 bol jedným z podpredsedov Svetového kongresu Slovákov. Do vlasti sa mohol vrátiť až koncom roku 1989. Výber z bohatej Kružliakovej publicistickej tvorby vyšiel v knihe V čakárni dejín (1999).

debata chyba