„Vo VPN sme skutočne počítali, že nás bude okolo desaťtisíc, čo sme nahlásili aj starostovi do Hainburgu,“ spomína Ladislav Snopko, ktorý bol s Martinom Bútorom spoluautorom projektu nazvaného neskôr Ahoj Európa.
Bola slnečná nedeľa, priam stvorená na vychádzky. Navyše Deň ľudských práv. Týždeň predtým Ján Budaj na mítingu vyhlásil, že sa treba konečne po štyridsiatich rokoch pozrieť na vlasť zvonka, spoza jej nepriedušne uzavretých hraníc.
„Politický zámer tohto pochodu bol jasný – po zrušení vedúcej úlohy KSČ zrušiť aj železnú oponu, ktorá pre nás Bratislavčanov nebola iba niečo pomyselné, ale veľmi hmatateľné, veď visela hneď za humnami, na druhom brehu Dunaja,“ rozpráva Snopko.
Štátne hranice boli naďalej strážené a obohnané plotom z ostnatého drôtu. Štátnu moc postihla po ustavičných demonštráciách a generálnom štrajku úplná paralýza, ale formálne ešte vládli komunisti, mali vnútro aj armádu. Naďalej fungovala aj ŠtB – do priebehu udalostí síce nezasahovala, ale pozorne ich monitorovala. Deň čo deň o tom podávala situačné hlásenia vrchnosti.
Spoluzakladateľka VPN Mária Filková, ktorá mala na starosti organizačné veci, spomína, ako zložito sa ešte vtedy vybavoval príchod takzvaných nežiaducich osôb, inými slovami politických emigrantov, do Bratislavy. „O povolenie na vstup do Československa z rakúskej strany pre známeho míma Milana Sládka či Karla Kryla som musela žiadať osobne generála Lorenca.“
Rakúšania podali ruku Slovákom
V novom dokumentárnom filme Dobre ráno, Slovensko spomína Zuzana Tatárová, ako zašla niekoľko dní pred akciou na stanicu pohraničnej stráže pri kameňolome oznámiť, čo VPN chystá na nedeľu 10. decembra. „Dohodli sme, že otvoria priechod v Bergu, ale len pre peších.“
Pohraničníci ochotne išli na spoluprácu, dokonca požičali svoje vysielačky, aby autori projektu mohli počas výletu ozvučiť oba brehy Dunaja a prenášať z remorkéra uprostred rieky živý koncert pesničkára Karla Kryla. Podľa Snopka však iba súhlas veliteľstva pohraničníkov nestačil.
„Potrebovali sme ešte súhlas rakúskej strany a tam nám veľmi pomohol vtedajší minister zahraničných vecí Alois Mock, ktorý vybavil, že Rakúsko na desať dní zrušilo vízovú povinnosť pre občanov Československa,“ pripomína Snopko často zabúdanú, ale veľmi dôležitú okolnosť.
Na nedeľnej „vychádzke“ sa napokon zúčastnil aj vtedajší primátor Bratislavy Štefan Barták a do Hainburgu prišiel i jeho viedensky náprotivok Helmut Zilk. „Akcia tak spĺňala všetky náležitosti protokolu na lokálnej úrovni,“ dodáva Snopko.
Ďalší spoluzakladateľ VPN Ľubomír Feldek považuje 10. október 1989 za vyvrcholenie nežnej revolúcie na Slovensku. „To, čo Poliakom trvalo desať rokov, Maďarom desať mesiacov a Čechom 10 dní, to Slováci zvládli za 10 minút, počas jedného výletu,“ smeje sa básnik.
Symbolické strihanie ostnatého drôtu na česko-nemeckej hranici sa konalo až 23. decembra za oveľa menšej účasti ľudí.
Ostnatý drôt sa stál suvenírom
Bratislavčania strihali na hranici ostnatý drôt a odnášali si ho ako suvenír domov. Na rakúskej strane Dunaja kládli kameň, ktorý priviezli ako svoj príspevok do základov spoločného európskeho domu.
„Priatelia, stretli sme sa v tento deň, keď sa končí obdobie, ktoré začal československý prezident výrokom, že hranice nie sú korzo,“ rečnil Budaj na improvizovanej tribúne. „Prišli sme sa dnes prejsť do Rakúska. A súčasne sme urobili za všetkých Slovákov a Čechov symbolický krok do Európy. Ahoj, Európa!“
Vzápätí to Kňažko zopakoval po francúzsky. Vďaka vysielačkám a ozvučeniu z remorkéra bolo všetko počuť na oboch brehoch Dunaja, aj na Devíne, kde sa zhromaždilo asi 15-tisíc ľudí. Všetci jasali. Bol to najväčší happening v dejinách Slovenska.
Ešte v ten deň večer oznámil prezident Husák, že abdikuje. Krátko predtým však vymenoval novú vládu, kde komunisti už boli v menšine. Ďalší generálny štrajk v réžii OF a VPN mohol byť odvolaný.
Ráno 11. decembra si Feldek zašiel na svoju obvyklú kávu do Carltonu. Hlavný čašník Mandák sa ho spýtal, či si želá aj zákusok. Ale áno. O chvíľu mu na tanieriku doniesol – kúsok ostnatého drôtu z hraničného plota.