Kamionista Štefan Hruška sedí v pohodlnom kresle s rukami na volante. „Túto prácu nemožno robiť len pre peniaze, keď ju nemáte rád, tak potom…“ rozhovorí sa a namiesto toho, aby vetu dokončil, len si labužnícky potiahne z cigarety. Terénne auto Hummer váži tri tony a každý dobre vie, ako efektívne vie nafúknuť sebavedomie. Kamión s nákladom má viac ako tridsať ton.
Hruška svojím rozprávaním roztáča kolesá. Keby sa pohol naozaj, mal by netradičný sprievod. Je utorok a už druhý deň ho spolu s jeho ďalšími kolegami na odstavnom parkovisku v Bratislave strážia policajti. Druhé kolo štrajku autodopravcov sa skončilo skôr ako začalo a polícia „odprevádza“ každý kamión až za hranice mesta. Hrušku si nevšímajú, štartuje len slovami.
A tak sme razom v Dánsku, ktoré patrí spolu s ďalšími škandinávskymi krajinami k vysnívaným šoférskym destináciám. V kabíne je príjemne bez ohľadu na počasie. Hrá muzika, k spevákom sa z času na čas pripletie hlas z navigácie. „Stereotyp? Aj to, že je premávka vždy iná, stačí na to, aby človek vnímal cestu zakaždým odlišne,“ tvrdí Hruška.
Po štyroch hodinách a tridsiatich minútach prichádza povinný odpočinok. Štyridsaťpäť minút. Ale dá sa to aj rozdeliť na dvakrát – najskôr minimálne pätnásť minút, potom aspoň tridsať. „Nie naopak! Kolega si to raz vymenil, najskôr oddychoval polhodinku a potom štvrťhodinku a policajti vo Francúzsku mu bez milosti vypísali účet na sedemsto eur,“ dodáva vodič. Vysvetlenia sa nedočkal, predpis je predpis.
Po ďalšom štyriapolhodinovom úseku nasleduje jedenásťhodinová pauza. Je po zotmení a na nemeckej diaľnici sa začíname modliť za voľné miesto na nejakom odpočívadle. Čas pred povinným odpočinkom takmer vypršal, hrozba mastnej pokuty z vlastného vrecka desí a teraz po ôsmej je už takmer každé parkovisko pri diaľnici obsadené. Vykúpenie prichádza v poslednej chvíli.
Po jazde v Nemecku, ktoré je tranzitnou krajinou s veľmi hustou premávkou, padne odpočinok vhod. Každý ho trávi inak. Hruška otvorí chladničku a vytiahne si jedlo, ktoré mu pripravila ešte doma manželka. Pred spaním si zapne svoj notebook a pustí si film na DVD. Po tom, čo televízie prechádzajú na digitálne vysielanie, už toho v telke veľa nechytí.
Posteľ je pohodlná, kabína dobre vykúrená. Človek nenadáva, ani keď v nej musí bez práce odpočívať tri dni. Pravda, nemeckí vodiči radšej strávia noc v moteloch, peňazí majú viac. Niektorí si so sebou vezmú aj jedno z dievčat, ktoré majú stanovisko na mnohých kamionistických parkoviskách. Partičky Čechov a Slovákov zase zvyknú večery tráviť pri pive a spoločne ukuchtenom guláši.
V západnej Európe môžu mať vodiči pokojný spánok aj v kabínach, prepady nehrozia. Najhoršie, čo sa môže stať, že sa ráno šofér zobudí bez paliva. Nestáva sa to často, skôr je to výsada východnej Európy, ale stovky litrov nafty sú silným pokušením. Noc na odpočívadle prebehla bez problémov, akurát na susednom kamióne niekto narezal plachtu, aby si posvietil na to, čo vezie.
Ďalší kamionista pri pohľade na asi dvadsaťcentimetrovú dieru na plachte spomína na to, ako raz jeho bývalému kolegovi vykradli náves plný počítačov. Podľa neho to nebola náhoda. Kamiónov je toľko, že pre takéto vlámanie je takmer vždy potrebný dobrý tip. Kamionista spriada konšpiračné teórie, že možno si takto privyrobil aj sám vodič.
Reč sa zvrtne aj na druhú stranu Európy. Rumunsko už dávno nie je také eldorádo ako voľakedy, dá sa v ňom jazdiť relatívne bezpečne, ak nerátame zákerné diery na cestách. Pomery sa už zlepšili aj na Ukrajine či v Rusku, keď sa však vezie dodávka drahej elektroniky, na hraniciach sa vytvorí kordón viacerých vozov, ktoré potom sprevádzajú policajné autá.
Cesta ubieha ďalej v štyriapolhodinovom kamionistickom biorytme. Hranice vnútri únie neexistujú, na niektorých bývalých hraničných priechodoch netreba ani spomaliť. Vyhýbajú sa nám aj colníci, ktorí pri náhodnej razii okrem návesu nezabudnú skontrolovať kabínu. Jazda prebieha bez poruchy, netreba ani volať dispečing. Časy, keď si vodiči opravovali vozy sami, sú nenávratne preč.
Zrada prichádza až tesne pred cieľom. Navigácia si akosi nevie poradiť s presnou adresou skladu, kde treba tovar vyložiť. „To sú tie nové priemyselné štvrte,“ zahundre si Hruška a využíva „priateľa na telefóne“. V každom ťahači je vysielačka s niekoľkokilometrovým dosahom na kamionistickej frekvencii. A vždy sa niekto ozve a poradí. Aj teraz.
Kde začína vykládka či nakladanie, tam sa končí akákoľvek romantika. Pred a potom ako profesionálny šofér vysadne do svojho sed(a)dla, predtým a potom, ako zo svojej uzavretej kabíny spoznáva iné, neznáme svety, musí stáť pevne na zemi. Ak mu k ťahaču „neprifarili“ zaplombovaný náves, treba absolvovať papierovačky nehodné kozmonauta či kovboja.
So slobodným životom kovboja na prvý pohľad neladí ani termínmi spútané putovanie kamionistov. To však niekedy, paradoxne, prináša aj slobodu. „Jazdím aj do Francúzska, a keď tam mám stráviť víkend, je príjemné odparkovať sa niekde pri mori,“ hovorí Hruška, ktorý vďaka svojej práci už videl skvosty mnohých európskych metropol. A zďaleka nielen z kabíny.
Predovšetkým americkí vodiči kamiónov si imidž novodobých kovbojov doslova pestujú, klobúk patrí k povinnej výbave veľkej časti z nich. Slovenských vodičov šatstvo neprezradí. Jazdí sa v tom, v čom je človeku pohodlne a tieto kritériá pre každého spĺňa iný druh odevu. Mnohí vrátane Hrušku nezapadajú ani do filmového stereotypu veľkých a neokrôchaných chlapísk.
Všetkým však v krvi pulzuje esencia slobody. Mať vlastného tátoša, vzbudzujúceho rešpekt a spoznávať cudzie kraje, to sa podpíše na povahe. Aj takmer 49-ročnému Hruškovi ihrajú oči šibalstvom. Nadšením pre svoje povolanie nakazil aj syna, ktorý s otcom pracuje v tej istej firme a rovnako jazdí po Európe. Obaja majú pritom pre toto povolanie najlepší vek.
Nijaké deti, nijaká manželka alebo odrastené ratolesti a chápavá žena. To je ideálna domáca zostava pre kamionistu. Prvú zatiaľ spĺňa Hruška mladší, druhú jeho otec. Po cestách však jazdí aj veľa čerstvých ženáčov či otcov malých detí. Nie sú z domu síce tak dlho ako kozmonauti, ale aj niekoľko týždňov sa niekedy zdá ako celá večnosť.
Kamionistická komunita má dokonca vlastné manuály, ako takéto kritické situácie zvládať. Zaujímavá je rada, ako manželku vo verzii „normál“ aktualizovať na manželku v prémiovej verzii „chápajúca“. Kamionista by vraj mal svoju ženu vziať na jednu dlhú cestu, aby pochopila, čím jej manžel žije, a tiež preto, aby uverila všetkým zdržaniam a nepríjemnostiam, ktoré sa môžu na ceste prihodiť.
„Ako vo všetkom, aj pri tejto práci je potrebné mať veľa šťastia, potom to ide,“ skonštatuje lakonicky Hruška po „návrate“ z rozprávania. Zapaľuje si ďalšiu cigaretu a jedným okom sleduje policajnú hliadku, ktorá si medzičasom spravila autom okolo kamiónov „kolečko“. Potom zostúpa dole z kabíny, pod kamión vyleje usadeninu z kávy a hrnček umyje pod prúdom z malej cisterny.
Úkony, ktoré vykonáva v drsnej zime, akoby schladili celé jeho predchádzajúce rozprávanie o niekoľko stupňov. Nervy z dodržiavania termínov, súboje s mikrospánkom, dlhé odlúčenia… Ibaže človek, ktorý svoju prácu miluje, o nej nedokáže rozprávať s negatívnym podtónom. Keď na záver podáva mozoľnatú ruku, je jasné, že toto nie je robota pre rojkov. Romantika je len tenká vrstva nátierky na poriadne tvrdom chlebíku.