Nevítaní sovietski hostia sa návratu domov obávali

„V Čechách bolo podstatne viac sovietskych posádok, Moskva tam rozmiestnila štyri svoje divízie, kým na Slovensku iba jednu,“ vysvetľuje generál vo výslužbe Svetozár Naďovič. V polovici februára 1990 sa stal náčelníkom Správy pre zabezpečenie odchodu sovietskych vojsk z ČSSR.

Vyššia hustota sovietskych posádok vyvolávala hneď po revolúcii aj väčšie napätie v niektorých českých regiónoch a mestách. Ich samosprávy sa dožadovali uvoľnenia kasární a urýchleného odsunu nevítaných hostí. „V Česku sa vtedy nachádzali centrá moci spoločného štátu, preto boli aj väčšie obavy z ovplyvňovania domáceho vývoja uvedeným vojensko-politickým faktorom,“ pripomína Naďovič.

Bolo predjarie a blížili sa parlamentné voľby, prvé slobodné po toľkých desaťročiach. Veliteľstvo takzvanej Strednej skupiny sovietskych vojsk sa nachádzalo v českých Miloviciach. Vzdialenosť z tohto mestečka po okraj Prahy nepresahuje 30 kilometrov. Po rýchlostnej ceste sa tam možno dostať za 20 minút.

Odsun mal trvať desať rokov

Michail Gorbačov a Václav Havel podpísali dohodu o odsune sovietskych vojsk 26. februára 1990 v Moskve. Predchádzal tomu enormný tlak z československej strany. Potvrdzuje to aj Eduard Ševardnadze, vtedajší minister zahraničných vecí Sovietskeho zväzu: „Čakal som, že to príde, ale nie tak skoro.“

Stojí za zmienku, že Prahu vtedy vyzývala na zdržanlivosť aj americká strana. „Od Američanov a Angličanov sme dostávali také jemné signály – prosíme vás, len nie tvrdo, nechceme podkopať pozíciu Gorbačova v Moskve,“ priznáva po rokoch Jaromír Šedivý, vtedajší poradca ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera.

sovieti 1 V Prahe si vyrátali, že Sovieti by mali byť schopní odsunúť všetky tanky, ďalšiu bojovú techniku a vyše 70-tisíc vojakov, čo mali rozmiestnených v Československu, za osem mesiacov.

//Inšpekcia v muničnom sklade v Květnej v marci 1991. Generál Naďovič (vpravo) s ruskými generálmi Propaščevom, Vorobjovom a Mironovom.  /FOTO: Archív generála Naďoviča///

V Prahe si vyrátali, že Sovieti by mali byť schopní odsunúť všetky tanky, ďalšiu bojovú techniku a vyše 70-tisíc vojakov, čo mali rozmiestnených v Československu, za osem mesiacov.

Autor týchto riadkov bol vtedy spravodajcom Pravdy v Moskve. Na tlačovke 23. februára 1990 si zaznamenal vyjadrenie zástupcu Generálneho štábu Sovietskej armády: „Naše vojská nemôžu odísť skôr ako za desať rokov.“ Generál dôvodil najmä nedostatkom bytov pre dôstojníkov a práporčíkov i voľných kasární. Vraj stále majú problémy s jednotkami odsunutými pred časom z Afganistanu.

Dohoda Gorbačov – Havel predpokladala nakoniec odsun na tri etapy, ktorý trval jeden a pol roka.

Naspäť nechceli mladí dôstojníci

Hlavná ťarcha odsunu spočívala na železnici a tam bol úzkym hrdlom Čop. Do júna 1990 malo odísť 360 vlakov, štyri súpravy denne. No už 28. februára Naďovič zistil, že za prvé dva dni odsunu prešlo štátnu hranicu iba šesť vlakov. Sovietska strana mala s prekládkou vagónov veľké problémy. A neskôr sa situácia ešte skomplikovala.

„Začiatkom apríla 1990 sa totiž začal odsun sovietskych vojsk z Maďarska a Sovieti viaceré nepreložené vlaky s materiálom a technikou od nás jednoducho odstavili,“ vysvetľuje Naďovič. Prestali s tým a zlepšili organizáciu práce až po jeho inšpekčnej ceste do Užhorodu. Železnici a Čiernej nad Tisou pomohlo aj 18 cestných presunov a zrýchlenie prepravy cez Poľsko.

Ako prvé odchádzali posádky z Bruntálu, Krnova, Frenštátu pod Radhošťom, Českej Třebovej. Jednotky 30. irkutsko-pinskej divízie rozmiestnené na území Slovenska prišli na rad až 1. júna 1990, keď uvoľnili kasárne v Kežmarku. Potom však nastala pauza v ich odsune až do októbra.

Už v máji vznikla výbušná situácia vo zvolenskej posádke. Naďovič navštívil vtedy tamojšie sídlisko obývané sovietskymi dôstojníkmi a ich rodinami. „Najmä mladí dôstojníci boli agresívni a odmietali sa sťahovať,“ spomína generál. „Vôbec nechápali, prečo musia opustiť prostredie, na ktoré si aj s rodinami očividne zvykli, a vrátiť sa domov, kde ich vtedy nič dobré nečakalo.“

Výsledkom vzdoru revoltujúcich dôstojníkov boli totálne zdevastované byty na zvolenskom sídlisku.

Západ vymenili za ázijskú púšť

Na ruskom internete možno nájsť niekoľko webových stránok so spomienkami bývalých príslušníkov sovietskych jednotiek dislokovaných v Československu. Podplukovník vo výslužbe Alexander Gorbunov žije dnes v Permskej oblasti. Vtedy bol kapitán, zástupca veliteľa protivzdušnej batérie rakiet rozmiestnenej pri Zvolene. „Našu jednotku mali po odsune dislokovať pôvodne v Bielorusku, ale skončili sme nakoniec v turkménskej stepi,“ spomína Gorbunov. „Niekedy na jar 1990 sme mali totiž previerku zo štábu skupiny a jej šéfovi sa zapáčili jelenie parohy v kabinete veliteľa nášho pluku. Prejavil o ne záujem, ale darček nedostal. A tak nasledovalo to, čo nasledovalo.“

Odchádzali domov v novembri 1990. Dva týždne predtým vlak odviezol manželky s deťmi. Mužstvo s technikou prišlo za nimi do púšte Karakum po dlhom putovaní. „Namiesto sľubovaných bytov nás čakali vetché slobodárne. Problémy boli s jedlom, pitím, so všetkým. Dva roky služby v tomto vojenskom mestečku mi aj s odstupom času pripadajú ako zlý sen,“ uzatvára Gorbunov.

sovieti 3 Prevažná väčšina týchto dôstojníkov a vojakov sa vtedy prvýkrát ocitla v zahraničí. Mnohí sa dostali do stredu Európy až z ruského Ďalekého východu či zo Sibíri. Bol to pre nich kultúrny šok. "V predajni s textilom Kormorán pri moste mali všetko, zatiaľ čo v Sovietskom zväze boli vtedy len prázdne police a pulty," spomína na webovej stránke istá Oľga, manželka dôstojníka 166. gardového pluku.

Rozmiestnenie sovietskych vojsk na území ČSSR v rokoch 1968 – 1989

Prevažná väčšina týchto dôstojníkov a vojakov sa vtedy prvýkrát ocitla v zahraničí. Mnohí sa dostali do stredu Európy až z ruského Ďalekého východu či zo Sibíri. Bol to pre nich kultúrny šok. „V predajni s textilom Kormorán pri moste mali všetko, zatiaľ čo v Sovietskom zväze boli vtedy len prázdne police a pulty,“ spomína na webovej stránke istá Oľga, manželka dôstojníka 166. gardového plu­ku.

Muži, dnes už dôchodcovia, sa s podobnou clivotou rozpamätávajú na iné radovánky. „Vždy sa našla možnosť odskočiť do výčapu a doniesť si kanistru plnú skvelého banskobystrického piva – s naším žiguľovským sa nedalo ani porovnať,“ zdôveruje sa istý Kajsar, ktorý dôverne spoznal Ružomberok.

Odsun sovietskych jednotiek umiestených na Slovensku sa obnovil 5. októbra 1990. Ako prvé odišli vrtuľníkový pluk a spojovací útvar zo Sliača. Od 15. novembra prišli na rad útvary zo Zvolena a Oremovho lazu nasledované jednotkami z Jelšavy, Ružomberka, Komárna, Rimavskej Soboty.

Ako posledný odišiel delostrelecký pluk z Rožňavy. „Už pred Vianocami 1990 bolo Slovensko vyčistené,“ dodáva Naďovič.

Na Vorobjova spomínajú s vďakou

V minulých dňoch sa v Prahe konalo stretnutie tých, ktorí pred 20 rokmi boli najviac zainteresovaní na prípravách a zabezpečovaní odchodu sovietskych vojsk. Naďovič sa tam znovu stretol napríklad s Michaelom Kocábom a Lubošom Dobrovským. Spoločne si zaspomínali na vtedajšieho veliteľa Strednej skupiny generála Eduarda Vorobjova, ktorý dnes žije ako dôchodca v Moskve.

„Vychádzali sme spolu korektne, len vďaka tomu sa harmonogram odsunu mohol dodržať,“ prízvukuje Naďovič. V roku 1994 Vorobjov odmietol viesť vojenskú operáciu v Čečensku a radšej odišiel z velenia pozemných vojsk Ruskej federácie.

Odchod vojsk z Československa sa pokúšali zastaviť niektorí sovietski jastrabi, a neboli to len generáli. V lete 1990 pricestovala sem sovietska parlamentná delegácia, ktorú viedol šéf branno-bezpečnostného výboru Viktor Ovčirin. „Trval na tom, aby sa odsun organizoval komplexne vrátane predchádzajúceho vytvorenia primeraného zázemia v Sovietskom zväze,“ približuje Ovčirinovu misiu Naďovič. To by zastavilo akciu možno aj na desať rokov.

Nakoniec sa však skončila odchodom posledného transportu z Československa 20. júna 1991.