Rodený Prešporák je v priamom kontakte so slovenským vidieckym voličom – a konfrontácia prieskumnej teórie a konkrétnej reality tak má k sebe nesmierne blízko. Za kým teda ísť tri mesiace pred kľúčovým politickým aktom roka, ak nie za ním?
„Ak chcem oddychovať, tak sa nerozprávam o politike, ale o koňoch,“ hovorí Ján Baránek.
A s kým sa tu v Šipiciach neďaleko Dudiniec bavíte?
Niet sa veľmi s kým. Je tu cigán Zolo, ktorý mi sem chodí robiť, lebo nemá peniaze, je tu Joži, ktorý mi sem chodí robiť, lebo je nezamestnaný a tiež nemá peniaze.
A čo vám tu robia?
Ja im vymýšľam robotu.
Ste tu taký sociálny podnik?
Doslova si vymýšľam robotu, lebo nemôžete dávať ľuďom peniaze len tak. Musia mať pocit, že si to musia odrobiť.
Aj oni majú ten pocit?
To neviem. Ja sa ich na to nepýtam.
Nemôžete im dať len tak desať eur, lebo ich potrebujú?
Aj to sa stalo.
A nemajú z toho hlúpy pocit?
To je iná mentalita. Títo ľudia dlhodobo žijú v núdzi, tak tieto pocity, ktoré sú pridanou hodnotou, vymazávajú. Oni sú skrátka radi, že tie peniaze dostanú.
Rozumiem. Človek bez práce je schopný urobiť aj veci, ktoré by inokedy neurobil.
Stratia možno nie hrdosť, ale civilizačnú nadstavbu, že by si to nemali zobrať, lebo… Ale zajtra musí ísť decko do školy. A oni tiež vedia, že nie som chudobný. Navyše som kresťan, a to by sa nemalo prejavovať len tým, že v nedeľu idem do kostola, ale aj v nejakej solidarite. Pomáham teda tým, ktorí si chcú nejakým spôsobom pomôcť, ale nemôžu, nie tým, ktorí si ani pomôcť nechcú.
I. Šipice verzus Polis Slovakia
Tak sme začali o tom, kvôli čomu sme do Šipíc prišli – kvôli jeho prieskumnej agentúre, ako sa dá z nízkeho rodinného domčeka, v ktorom s jeho rodinou žijú tri psy, niekoľko mačiek a dva kone, skúmať vrcholová slovenská politika.
Ako si stadiaľto riadite agentúru?
Robím si všetko elektronickou poštou, povedal Jano a odložil Mini, čierne mača, z klávesnice. Mini sa najprv nevyspytateľne potulovala po nábytku v obývačke a nakoniec sa uložila na sedačke. Chvíľu vrnela a onedlho prestala načúvať. – Asistentke do agentúry v Bratislave pošlem dotazník, ktorá z toho urobí súbor, urobia telefonický prieskum, pošlú mi jeho výsledky a ja ich spracujem do správy pre klienta. Môžem to robiť kdekoľvek. Odtiaľto by som sa ani nemusel pohnúť, keby som sa nemusel stretávať s klientmi. Mám ich po celom Slovensku, takže mi toto sídlo neprekáža – do Nitry to mám rovnako ako z Bratislavy, do Bystrice a Košíc bližšie.
Ako ste prišli vôbec na takúto agentúru?
Myšlienka agentúry založenej na telefonickom prieskume vznikla, keď som robil kampaň prezidentovi Kováčovi v priamych voľbách. Vtedy som pocítil potrebu dostať rýchly ohlas na niektoré veci, ktoré sme robili. Zistil som, že približne 70 percent prieskumov vo svete sa robí telefonicky, Gallup v USA ich robí na vzorke 700 ľudí. Pochopil som, že je to dobrý nástroj, ak chce človek niečo vedieť rýchlo. A obchod s informáciami je ideálny obchod, lebo obchodujem s niečím, čo má vysokú cenu v aktuálnom čase a potom rýchlo stráca na hodnote. A znova to môžem predať s odstupom času, lebo tá informácia sa zmení. Výhodou je, že telefonické prieskumy sú rýchlejšie.
Iste poznáte tie pochybnosti o reprezentatívnosti prieskumov, ak ich robíte telefonicky, poznamenal som a pohladil Mini, ktorá sa mi na krátky moment usalašila na rukách.
To je hlúposť, dnes na jedného obyvateľa pripadá 1,2 telefónu a my robíme prieskumy u všetkých operátorov, dokonca aj tam, kde sa anketári boja ísť – napríklad v rómskych osadách.
Foto: Ivan Majerský
Ako si vyberáte témy prieskumov? pýtam sa.
Zadávajú mi ich klienti – alebo si ich určujem sám. Môžem skúmať čokoľvek, ak to neodporuje dobrým mravom, nevyvoláva rasovú a národnostnú neznášanlivosť, alebo nenavádza na trestný čin. Občas témy aj opakujem – napríklad teraz názory ľudí na majetok politikov alebo ich profesionalitu, ako ľudia vnímajú politické strany, aj to, ako sa klasifikujú ony samy.
II. Prípad pre psychoanalytika
Úkazu, akým je slovenský volič, sa v takomto rozhovore nedá vyhnúť. A snahou zistiť jeho motiváciu, prečo volí tohto a nie onoho, sa zaoberajú profesionáli už niekoľko desaťročí.
Oľga Gyárfášová v najnovšej publikácii IVO a Kalligramu Kde sme (Mentálne mapy Slovenska) tvrdí, že strany na Slovensku nie sú zakotvené v sociálno-ekonomickom prostredí a nevznikli na základe delenia na pravicu a ľavicu, ale na základe politickej objednávky elít, čítam z prípravy na rozhovor.
Tiež si to myslím a som zvedavý, či výsledok prieskumu potvrdí rozdiel medzi tým, čo strany hovoria o sebe a ako ich ľudia vnímajú.
Robíte síce preferencie politických strán, ale pýtate sa aj na to, prečo ich ľudia volia?
Áno.
Na základe čoho sa teda ľudia rozhodujú pre konkrétneho politika a politickú stranu?, nedám pokoj.
Na to nejestvuje jednoduchá odpoveď. Ľudia navyše radšej hovoria to, čo je pekné, ako pravdu. Hoci v telefóne sú úprimnejší. Aj tak zvyčajne povedia, že stranu volia preto, lebo má dobrý program, pričom vieme, že ľudia nečítajú programy. Rozhodujú sa na základe titulkov. Ten politik, ktorý vie svoju myšlienku predať vo forme titulku z Nového času, ten je úspešný. Národ nie je tak politicky vzdelaný, ako si politici myslia, alebo skôr, ako proklamujú.
III. Nikto nemôže toľko sľúbiť
Kontrast medzi predvolebnými sľubmi a povolebnou realitou je nielen na Slovensku tristný, a tak pokračujeme diskusiou o tom, prečo sa slovenský volič dá tak ľahko a opakovane oklamať.
Podľa mňa majú politici voličov za handry, len to nemôžu povedať, myslím si, lebo to pohŕdanie voličmi je priam hmatateľné.
Politika ľudí nezaujíma do takej miery, ako si politici myslia. Ľuďom treba podsúvať zjednodušené posolstvá. Preto sú aj bulvárne noviny také úspešné. Politik, ktorý sa dokáže vyjadrovať najmenej rozvinutými vetami, so stručným, príjemným a zrozumiteľným obsahom, ten je úspešný.
Kedy začnú chápať, že ich politici väčšinou klamú a okrádajú?
To nie je dobrá otázka, protestuje Baránek. – Oni to vedia a do veľkej miery sú s tým vyrovnaní, že to tak má byť.
Tak ako sa potom rozhodujú?
Kto im viac sľúbi, kto im viac „rozdá“ a na základe ťažšie definovateľných kritérií. Slovenský volič je špecifický. Maďarský premiér priznal, že si žili nad pomery a horela Budapešť; keď český premiér nevedel vydokladovať, ako si kúpil byt, padla vláda. U nás unikajú miliardy a nič sa nedeje.
Prečo?
To je možno skôr otázka pre psychoanalytika ako pre politického analytika.
Čítam teda slovo múdrejších: – O volebnom správaní sa v uplynulých rokoch napísali stovky štúdií a analyzovali tucty výskumov. Napriek tomu ostáva slovenský volič v mnohom záhadnou čiernou skrinkou, klbkom ťažko pochopiteľných motivácií, neraz skôr príkladom pre psychoanalytika ako sociológa.
To kto napísal?
Oľga Gyárfášová
Potom sme sa zhodli. Poďme na kone, zavelil Jano Baránek.
Pacho by povedal, nemáme, tak utekajme. Jano ich má dvoch.
IV. O poučení na vlastnej koži
Vraj najkrajší pohľad na svet je z chrbta jazdeckého koňa – ak však sedíte na koni druhýkrát v živote, tam vám ten bonmot nepripadá až taký úžasný. Strašne veľa vecí je dôležitejších ako výhľad na obzor. Napríklad aj diskusia o vzťahu vidiečana a Bratislavčana – a dôsledkoch vlastnej hlúposti. Roxana však bola pokojná, Jano Baránek ju na lonžke držal pevne a mohli sme pokračovať.
Chcel som tu spraviť ranč, aby sme mali kde jazdiť, ukázal Jano Baránek na rozsiahlu lúku a okolité lesy, neďaleký potok. – Tak som majiteľom lúk poslal ponuky, že kúpim po desať korún za meter, ale keď mi väčšina odpísala, že sa dohodli na cene 40 Sk za meter, som ich ignoroval. Jeden z nich dokonca ani len obálku neotvoril, lebo vraj nebude Bratislavčanovi pôdu predávať. Keď sme sa neskôr stretli, povedal, že už lúky predal. A po koľko ste predali, spýtal som sa. Po tri koruny za meter, hrdo odvetil. Ale veď ja som vám poslal ponuku po desať. To už mu začínalo trnúť. A koľko ste toho mali, pýtam sa. Asi 60-tisíc metrov. Tak som to prepočítal, a keď sa dozvedel, že odo mňa by dostal o 400-tisíc korún viac, došlo mu, čo vlastne spravil.
Snáď to nepovedal žene, lebo by ho zabila, poznamenal som. Nabudúce už ten list určite otvorí.
400-tisíc je veľa aj v Bratislave, pritom tu ľudia idú na nákup aj s dvoma eurami. Občas si prídu požičať 60 centov, aby mali pre deti do školy, povedal Jano Baránek a trochu popohnal Roxanu. Vraj to bol iba klus, ale rýchlosť je veľmi relatívna.
Zrejme tu ľudia nežijú nástenkovým tendrom alebo predajom emisií.
Pritom keby to vyšlo a dostal som sem na ranč veľa známych aj zo zahraničia, mohli by si na službách privyrobiť. Tu sú úplne iné dimenzie existencie. Narážam tu na mnohé obmedzenia, ak im chcem pomôcť, alebo aspoň byť voči nim poctivý, konštatoval.
Veď tu medzi nimi žijete, zdalo by sa mi to prirodzené.
To som ešte býval v Bratislave, tak mi to nechceli predať, takže tie pozemky majú doteraz alebo ich predali pod cenu.
Foto: Ivan Majerský
Tiež som zažil niečo podobné, keď som chodil s deckami lyžovať do Jasnej. Najprv som bol blbec z Bratislavy, hoci rodičov mám v Mikuláši, ale po niekoľkých zimách bez snehu a ziskov zistili, že návštevníci sú dôležití a začali sa správať inak.
Áno, nabudúce ten list otvorí a predá výhodnejšie. Zážitok vlastnej hlúposti ich prinúti, aby ju neskôr neopakovali. Lebo viacerí prišli o veľké peniaze a v tejto hladovej doline naozaj nemajú z čoho žiť.
V. O sprostredkovaných dôsledkoch volebného rozhodnutia
****
Po návrate s koňmi, dvoma psami, Barborkou z Prahy, manželkou, dvoma vlastnými a dvoma rómskymi deťmi, sme pokračovali v rozhovore o následkoch zlých rozhodnutí večer v penzióne, v ktorom v ten piatok skapal pes.
Ako sa teda rozhodujú, ak ten vzťah medzi rozhodnutím a jeho následkami nie je pri volebnej schránke taký viditeľný ako pri nešťastnom predaji pôdy?
To je oveľa sofistikovanejšie, ozval sa v Baránkovi majiteľ prieskumnej agentúry, lebo pri volebnej schránke neprišli viditeľne o peniaze. Toto musí voličovi povedať politik, tak ako som ja tomu človeku povedal, že svojím fanfarónstvom prišiel o 400-tisíc korún. Zjednodušenie je prejavom populizmu, ktorý je prípustný v politike a nie je výsadou len socialistických politikov. Aj konzervatívny politik môže zjednodušovať a povedať, že tento tender pripravil váš rodinný rozpočet o 200 eur.
Pri kauze Devín banky som vypočítal, že za tie peniaze sa dali kúpiť počítače na každú školskú lavicu na Slovensku.
Jasne. Informácia má inú váhu, ak sa prejaví napríklad na rodinnom rozpočte, ako keď sa povie, že v mýtnom tendri pripravili štát o šesť miliárd korún. Toto o 200 eurách môžem povedať človeku, ktorý si prišiel ku mne požičať tri eurá – pre neho je aj dvadsať eur veľká suma. V Bratislave nezistíš, aký je tu život, musíš ho žiť, až potom zistíš, o čom to je. Tu mnohí ľudia dokonca nemajú ani na to, aby si kúpili noviny.
Ako sa potom rozhodujú, pýtam sa len zdanlivo naivne, lebo časť rodiny mám v Liptove, časť pri Košiciach.
Pozerajú televíziu. Každý má digitálny televízor, počúvajú rozhlas a oznamujú mi, kedy som bol v televízii. Ich nevidno s novinami, ani na internete. Televízia je jediný zdroj informácií a potom to aj tak vyzerá. Lebo aké už sú správy v televízii – do dvadsiatich minút musia strčiť štyri vraždy alebo havárie, niečo bez podprsenky a zvyšok ostáva na politické spravodajstvo.
Aj to v tom lepšom prípade sa dozviete, čo hovorí jedna strana, ako to druhá popiera a máte v hlave iba bordel.
Tu má televízia obrovský dosah – nie ako v Bratislave, kde bol každý tretí už vo vysielaní. Toto je úplne iný svet. Bratislava a vidiek sú dva úplne odlišné svety, ktoré nemajú nič spoločné okrem jazyka. Ani mentalitu. Nehovorím to v zlom, iba konštatujem, že mentalita je tu iná, iná hierarchia hodnôt, iné záujmy a každodenné problémy. Tu ľudia nemajú problém, že idú do divadla a pribrali do šiat. A toto politici nechápu. Nech pochádzajú odkiaľkoľvek, v Bratislave jednoducho zblbnú a zabudne vôl, že teľaťom bol a nebude sa hlásiť k svojim rodákom. Majú k nim ďalej ako ja, čo som s nimi každý deň.
VI. O Rómoch a Jánovi Slotovi
V tejto časti si aj nepozorný čitateľ všimne, ako vyzerá spolužitie či susedstvo Neróma s Rómami, ak nepodliehajú väčšinovým predsudkom.
Ako tu nažívate s Rómami, otvoril som večer otázku, na ktorú som myslel od svojho príchodu, keď som zaregistroval na dvore dvoch dospelých a dve decká.
Keď som rekonštruoval tento dom, tak som zamestnal iba Rómov, lebo som im chcel pomôcť. Dosť som to preplatil, lebo keď niečo pokazili, dal som im to prerobiť. Občas ma okradli o cement alebo farby, ale dosť som im toleroval, lebo som vedel, že ak si popri tejto rekonštrukcii opravia aj svoje domy a aspoň jeden-dva cigánske domy nebudú vyzerať ako zbúranina, bude to v poriadku.
Foto: Ivan Majerský
Takisto si však priznajme, čo všetko, koľko domov sa postavilo pri výstavbe diaľnic na Slovensku a neboli to rómske domy.
Áno, búrlivo súhlasil. Mňa tu okrádali aj bieli, dokonca som s nimi mal horšie skúsenosti ako s Rómami. Jednému som dal zálohu 15-tisíc na opravu kúpeľne a na druhý deň som ho už nevidel.
Určite si pamätáte tie rómske nepokoje na východnom Slovensku, alebo pravidelné krádeže zemiakov a úrody, povedal som. – Vtedy som pre jeden týždenník vypočítal, že by museli celé rómske dediny kradnúť zemiaky a iné produkty dňom a nocou niekoľko desiatok rokov, aby sa tieto škody vyrovnali jednému zmanipulovanému miliardovému tendru.
To máte svätú pravdu, pritakal, ale rozdiel je v tom, že ak Róm ukradne zo záhrady úrodu, tak to vidíte hneď, ale ak každého z nás niekto okradne na jednom tendri o 200 eur, v tom momente si to neuvedomíme. To je sofistikovanejšie a oveľa chrapúnskejšie.
Zrejme nie je veľa dôvodov, aby sa niektorí bieli, hoci aj v obleku od Hugo Bossa, ktorí obtiahli túto krajinu o stotisícnásobky v porovnaní s Rómami, nad nimi vyťahovali.
Poviem to na rovinu – do tohto domu by som Slotu nepustil, pritvrdil Jano Baránek. Ale rómske deti sa tu hrajú s mojimi deťmi. Viete, v čom je problém? My sme sa zabudli riadiť zdravým rozumom. Ten nám povie, čo máme robiť, že nevzdelaný analfabet by nemal mať taký istý volebný hlas ako napríklad my. Ale ani vzdelaný zlodej nemá mať žiadne volebné právo, nemá sedieť v parlamente, ale v base, ak sa mu krádež dokáže.
Ako to vidia tie deti?
Poviem, prečo sa tu rómske deti hrajú s mojimi deťmi. Na jednej strane mi môže mešťan z Bratislavy povedať, že čo bude z tvojich detí, keď sa budú takto hrať s cigánskymi deťmi, ale môj kresťanský prístup mi hovorí, že tie deti tu vidia, že jestvuje aj iný život ako v chatrči. Že jestvujú aj iní ľudia ako tí, ktorí ich odháňajú. Chodia sem od malička, nikto ich nevyháňa, dostanú aj jesť, nikto sa k nim nespráva inak ako k bielym deťom. Ten malý Rómček si do života odnesie aj pozitívnu skúsenosť, pokračoval Jano Baránek. Na jednej strane ich kritizujem, ale neostávam len pri tom. Nemôžem vyriešiť rómsky problém, ale v tomto mikropriestore sa im snažím pomôcť. Aj Zolovi poviem, aby tie peniaze neprepil, ale ak z nich nedá aj žene, tak mu nabudúce nedám zarobiť. A potom jeho žena povie mojej žene, že jej z tých peňazí niečo dal…
Nedá sa to absolutizovať, zhodli sme sa.
Ideme spať.
Ticho. Tma. Na dvore obloha plná hviezd, aké v Bratislave nemáte šancu vidieť.
Aj tá tma je tu iná.
VII. Na Pasienky za pätnásť alebo za tri
Potom na druhý deň vystúpite na bratislavskej hlavnej stanici a nasadnete do taxíka. K Športovej hale na Pasienkoch, hovorí našinec, lebo pred redakciou má odparkované auto. Bude to za pätnásť eur, hovorí s bohorovným pokojom taxikár a ani nezapne taxameter. Zrejme videl, že našinec prišiel z vidieka vlakom.
Pätnásť eur zo stanice na Pasienky?
Taká je taxa, nezaváhal ani na moment. Tak to teda pôjdem inak, hovorí našinec a vystupuje z auta.
Privolaný taxík to na Pasienky urobí za päť eur – tringelt jeden a pol eura za pointu reportáže už bol v tej sume.
Ján Baránek
* Narodil sa 11. novembra 1958 v Bratislave
* Vyštudoval geografiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave
* Pracoval ako ekológ, neskôr systémový programátor a počítačový analytik
* V rokoch 1993 – 1998 bol zahraničnopolitickým komentátorom Slovenského rozhlasu
* V prezidentských voľbách 1999 bol šéfom volebného štábu exprezidenta Michala Kováča
* Od roku 1999 až doteraz je majiteľom a konateľom agentúry Polis Slovakia