Na území Slovenského štátu žilo po Viedenskej arbitráži a pripojení južných okresov k Maďarsku okolo 2 655 000 obyvateľov. Čiže v záujme „rasovej očisty“ bolo treba odstrániť zhruba každého piateho. Ako ukázal neskorší vývoj, odstrániť znamenalo presídliť ich do oblasti vyhladzovacích táborov nazývaných aj „tábormi smrti“.
Prví boli na rane Židia a Rómovia, dovedna asi 100– až 120-tisíc ľudí. Nasledovať ich mali Rusíni. A potom by prišlo aj na Slovákov…
Vyhovel každý tretí gardista
Nacisti svoje plány vzhľadom na budúcnosť Slovanov i Slovákov stále rozvíjali a spresňovali. Najmä v prvých vojnových rokoch využíval Hitler vazalský štátik v strede Európy, vedený „tým smiešnym farárikom“ aj propagandisticky. Slovensko sa malo javiť svetu ako „oáza blahobytu“, ako príklad istej „samostatnosti“ pod ochranou führera.
Zrejme aj preto sa Slovensko nespomína v známych variantoch Generálneho plánu Východ ani v pridružených dokumentoch. Nemecký historik Johann Kaiser sa však na základe dôkladného štúdia v archívoch domnieva, že Slovensko malo mať rovnaký osud ako ďalšie slovanské štáty vrátane etnickej čistky a násilnej germanizácie.
K takémuto záveru oprávňovali napríklad tajné rasové prieskumy, ktoré lekári SS uskutočňovali na území Slovenska od januára 1941. Odštartoval to prieskum členov Hlinkovej gardy v Bratislave, nasledovali prieskumy takmer 4 700 mužov v 47 slovenských okresoch. Navonok išlo o zisťovanie podmienok na nábor gardistov do jednotiek SS.
„V mnohých miestach okresu Topoľčany mal človek často dojem, že sa nachádza v niektorom vidieckom obvode Vestfálska,“ skonštatoval vo svojej správe jeden z týchto lekárov Dr. Theiss.
V iných regiónoch však prieskumy dopadli z hľadiska stúpencov „rasovej čistoty“ dosť žalostne. Testom rasovej vhodnosti vyhovel iba každý tretí preverovaný. Celkové výsledky tak potvrdzovali Panckeho záver o Slovensku ako „cintoríne nemectva“, čiže silne poslovančenej, aj keď „pôvodne germánskej“ krajiny.
Vyčistiť od inteligencie a Židov
Vyčistiť slovenský národ a posilniť nemecké jadro v tomto priestore. Väčšinu netreba presídľovať, stačí ju asimilovať. Samozrejme za predpokladu, že budú odstránené „rasovo nevhodné a rušivé živly“.
Aj takto by sa dali stručne zhrnúť odporúčania obsiahnuté v správe Viktora Nagelera z februára 1943. Obersturmbannführer Nageler bol nacistickým poradcom Hlinkovej gardy, mal sa podieľať na jej reorganizovaní podľa vzoru SS.
Asimiláciu obyvateľstva mali podporovať viaceré opatrenia, od užšieho prepojenia Slovenska s Nemeckom, až po rozbitie slovanského povedomia. Preto medzi nežiaduce „rušivé živly“ patrila predovšetkým národná inteligencia, ktorú bolo treba „odstrániť“.
Nageler nevymyslel nič nové, len sa pridržiaval starej Hitlerovej smernice, vyslovenej hneď po jeho príchode k moci. Už vo februári 1933 dal Hitler svojmu najbližšiemu okoliu jasne najavo, že za dlhodobý cieľ považuje dobytie životného priestoru na Východe a jeho bezohľadné ponemčenie.
V máji 1940 schválil Hitler dokument Niekoľko myšlienok, ako zaobchádzať s príslušníkmi cudzích národov na Východe. Tento spis vypracoval Heinrich Himmler, ríšsky vedúci SS, po Hitlerovi druhý najmocnejší činiteľ nacistického Nemecka.
Cudzie národy mali postupne prísť o svoju vedúcu vrstvu aj o integrujúce národné inštitúcie. Vyššie vzdelanie a kariéra sa mali umožniť len tým, ktorí obstoja v skúške rasovej vhodnosti. Museli by sa však aj s rodičmi presťahovať do ríše.
Na území Poľska, pripojenom k Nemecku, sa tento systém začal uplatňovať už v roku 1940. Nacisti neprestajne „čistili“ tieto oblasti od príslušníkov poľskej inteligencie a Židov. Z pôvodných 10 miliónov obyvateľov západných oblastí Poľska označili rasoví experti iba 1,2 milióna Poliakov za hodných „návratu k nemectvu“, keďže mali stopy nemeckej krvi po predkoch.
Zvyšných presídľovali do Generálneho gubernátu (Poľsko), ktorý Himmler považoval za „smetnú nádobu“ pre všetko, „čo vymetieme z našich provincií“. Na ich miesto prichádzali Nemci z ríše i zo zahraničia.
Nejako podobne, len v menšom meradle, to malo prebiehať aj na Slovensku. Iba o čosi neskôr a možno aj pomalšie. Predstavy o Hitlerovej slabosti pre Slovensko sú však ilúziou.
Na rade boli Česi a luteráni
Už koncom júna 1940 žiadal nemecký generálny konzul v Bratislave Hans Bernard svoju vrchnosť, aby slovenskej vláde dala jasne najavo, že „Slovensko leží v našom životnom priestore a že rozhodujúce sú iba naše želania“. O mesiac pozval Hitler Tisu do Salzburgu, aby mu tam nadiktoval zmeny vo vláde. Ten domácu úlohu bez väčšieho odvrávania splnil.
Do marca 1939 toho Hitler o Slovákoch veľa nevedel, čo otvorene povedal aj Tisovi pri ich prvom stretnutí. Hneď ich však zaradil medzi slovanské národy, o ktorých veru nemal ktovieakú mienku. „Nie sú určené k samostatnosti, vedia to a my im nebudeme nahovárať opak,“ vyhlásil koncom septembra 1941 v úzkom kruhu. „Slovania sú rodenou otrockou masou, ktorá zúfalo volá po svojom pánovi.“
Preto ani jeho akoby zhovievavý postoj k existencii satelitného Slovenska nemohol mať dlhé trvanie. Získanie nového životného priestoru pre nemeckých osadníkov a germanizáciu tohto priestoru si Hitler vytýčil ako cieľ už v knihe Mein Kampf. „Dnes je osemdesiat miliónov Nemcov v Európe,“ písal v roku 1924, „ale akákoľvek zahraničná politika môže byť správna iba vtedy, keď po sotva sto rokoch bude na tomto kontinente žiť 250 miliónov Nemcov.“
Na internete dnes prebieha množstvo diskusií na tému, „čo by bolo, keby Hitler vyhral vojnu“. Zúčastňujú sa na nich aj anonymní účastníci zo Slovenska. Väčšina z nich si problém zjavne zľahčuje. Neexistovala by rómska otázka, píšu jedni a ďalší dodávajú: nebolo by štátu Izrael a mnohých ďalších štátov. Čo sa týka Slovákov, boli by asi ponemčení, – pripúšťajú tretí, ale o čo je to horšie, ako by boli amerikanizovaní?
Korešponduje to s jednou starou riekankou, rozšírenou za Slovenského štátu:
Prví zhynú židia a cigáni,
po nich skapú Češi a luteráni.
Odporcovia vtedajšieho režimu však pokračovali:
A keď budú všetci v rici
Zhynú po nich katolíci.
Generálny plán Východ počítal nielen s ponemčením, ale aj zotročením tých Slovanov, ktorí zostanú po „rasovej očiste“ nažive. Podľa Himmlera im malo stačiť štvorročné vzdelanie, znalosť počítania do 500 a schopnosť podpísať sa. Veď pri práci na stavbách alebo veľkostatkoch nepotrebovali títo moderní otroci vedieť ešte aj čítať…
Zo zachovaných nacistických dokumentov vyplýva, že takýto osud čakal 15 až 20 percent Poliakov, 35 percent Ukrajincov a 25 percent Bielorusov. Ostatných bolo treba „odstrániť“ napríklad vysídlením na Sibír.
Podobný údaj o Rusoch však v týchto plánoch chýba, zrejme preto, že ich bolo tak veľa a ani Hitler nevedel, kde vziať toľkých Nemcov, ktorí by osídlili uvoľnený priestor. V archívoch sa nenašlo ani presnejšie roztriedenie Slovákov na otrokov a ostatných. Vari preto, že ich bolo tak málo a nestáli za reč?
Potreboval štyri päťročnice
Do leta 1944 už stihli väčšinu Židov a Rómov zo Slovenska vyviezť alebo sústrediť do pracovných táborov. Keď vypuklo národné povstane a do krajiny vtrhli nemecké vojská, vznikli ďalšie predpoklady na urýchlené „odstránenie rušivých živlov“. Nacisti sa začali na Slovensku správať ako v každej okupovanej krajine. Ich špeciálne komandá zavraždili vyše 5 300 ľudí, zväčša antifašistov. Ich telesné pozostatky sa exhumovali po vojne z 211 masových hrobov.
V jeseni 1944 sa obnovili deportácie nežiaducich osôb zo Slovenska do vyhladzovacích táborov. Zo Serede odišiel posledný transport len deň pred oslobodením Bratislavy. Zdalo sa, že koniec vojny je na dosah, Hitler sa však nevzdával svojich expanzívnych plánov. Ešte aj krátko pred samovraždou, na záver svojho posolstva nemeckej armáde, požadoval: „Aj naďalej musí byť cieľom získanie pre nemecký národ priestoru na Východe.“
Súčasná historiografia sa už nevyhýba alternatívam dejinného vývoja. Podľa historika Ľubomíra Liptáka totiž práve takýto prístup umožňuje presnejšie analyzovať faktory, ktoré viedli k tomu či inému scenáru. Čo by sa teda stalo, keby Hitler vyhral vojnu v Európe a zlomil aj odpor Veľkej Británie? „Pustil by sa do rozhodujúcej konfrontácie s USA,“ odpovedal Lipták v skvelej eseji Iná vojna. Bola iná ako všetky predchádzajúce, lebo to bola „vojna o prežitie“.
Niektorí internetoví diskutéri to však vidia optimisticky. Vraj Hitlerova ríša by sa po jeho prirodzenej smrti rozpadla v dôsledku vnútorných rozporov. A všetko by sa časom vrátilo do starých koľaji. Hitler však mohol žiť ešte aj 20 rokov a medzitým by pokračovalo ponemčovanie, zotročovanie a vykynožovanie obyvateľstva na Východe. Napokon, Generálny plán podľa pokynov z júna 1942 počítal so štyrmi päťročnicami.
So zničujúcimi päťročnicami pre Slovanov a nepochybne aj pre Slovákov.