Veľká väčšina Slovákov nemala žiadnu skúsenosť s kapitálovým trhom. Mnohí naleteli podvodníkom a nezriedka pritom prišli o celoživotné úspory.
V horúcom lete roku 1990 sa objavili v niekdajšom Československu prvé pyramídové hry. Predbehli malú i veľkú privatizáciu, reštitúcie aj ponuky serióznych zahraničných investorov. „Bol to omyl, spočiatku sme sa napojili nie na vodovod, ale na kanalizáciu zo Západu,“ poznamenal ktosi vtipný oveľa neskôr.
Z tých prvých pochybných finančných hier sa v novinách najviac inzerovala For You od firmy Happy Line, za ktorou údajne stál rakúsko-švajčiarsky kapitál. Hra sa ako nákaza šírila z moravskej Břeclavi, kde si firma zriadila dočasné sídlo, do Čiech aj na Slovensko.
Vklad – 3 000 korún vrátane 400-korunového vstupného poplatku. Najvyšší možný zisk pre účastníka – 190 200 korún (mnohí si však prívlastok „možný“ vysvetlili ako „zaručený“).
Do nenápadnej budovy na břeclavskom námestí prichádzalo denne okolo tisíc prihlášok z celého štátu. Za dva mesiace mala firma na konte niekoľko desiatok miliónov korún od ziskuchtivých vkladateľov.
Prvý prísľub mnohonásobných ziskov
Koncom roku 1990 si čitateľ prvých inzertných novín v Československu mohol už vybrať z ponuky okolo 40 takýchto „investičných“ príležitosti. Všetky lákali cudzokrajnými názvami – Fortuna, Super Taxis a podobne.
Prevádzkovatelia nedávno otvorených súkromných firiem začínali zrazu konkurovať štátnym lotériám. Na poštách sa hadili zástupy vkladateľov, aby poslali peniaze podľa inštrukcií. Tu však bolo základnou podmienkou okrem vkladu zohnať pre hru ďalších nasledovníkov.
Prví účastníci sa dočkali nejakých výnosov, ďalší však už nie. A prevádzkovatelia hier zrazu odcestovali nevedno kde. „Peniaze si rozdelili medzi päťdesiatich známych a sú dávno fuč,“ dozvedali sa novinári od ľudí v okolí bývalých sídiel podozrivých spoločností.
Čo sa vlastne stalo? „Pyramídová hra je podvodný model, ktorý sľubuje zárobok hlavne za získanie jej ďalších pokračovateľov,“ vysvetľuje investičný analytik Peter Karailiev. „Každý hráč musí zaplatiť vstupný poplatok, ktorý sa rozdeľuje skôr zapojeným. V praxi tento model nemá nikdy dlhé trvanie, pretože počet účastníkov rastie geometricky.“
Na lepšie pochopenie uvádza doktor Karailiev nasledujúci príklad: Zaplatili ste stokorunovú poukážku a našli piatich pokračovateľov. Každý z nich vyhľadá svojich pokračovateľov. Piata úroveň potom predstavuje 3 125 hráčov, ktorí žijú v očakávaní, že dostanú 312 500 korún.
V tom momente vstúpi do hry občan XY a ak chce byť úspešný, tak sa musí dostať minimálne až na jej desiatu úroveň. A to predpokladá zapojiť celkovo 9 765 625 pokračovateľov. Všetci dospelí Česi a Slováci by museli splniť túžbu občana XY rýchlo zbohatnúť, ale zďaleka nie všetci mu to prajú a nezapoja sa.
Navyše o rok neskôr prijal parlament v skrátenom konaní novelu Trestného zákona, podľa ktorej mal byť potrestaný odňatím slobody až na dva roky každý, „kto prevádzkuje peňažné alebo iné hry, ktorých pravidlá nezaručujú rovné možnosti výhry všetkým účastníkom“. Páchateľom so „značným ziskom“ (nad 100 000 korún) hrozil dokonca až 5-ročný trest.
Na istý čas nastal útlm pyramídových hier, neskôr sa však vynorili s novou silou v podobe takzvaných nebankových subjektov BMG, Druklos či AGW. A opäť im naleteli desaťtisíce ľudí. Slovensko však nie je Balkán. Kým v Albánsku vyvolal krach nebankoviek masové ľudové nepokoje, podvedení Slováci sa dodnes dožadujú odškodného civilizovaným spôsobom.
Kasanický precvičil nových ministrov
Kým veľkí západní investori v lete 1990 ešte len mapovali neznámy, ale perspektívny trh v srdci Európy, rôzni podnikavci zo zámoria – nezriedka so slovenskými koreňmi – sa sem len tak hrnuli. Aby využili naivitu a dôverčivosť krajanov, ale aj precvičili novopečených politikov v starej vlasti.
Medzi prvými prišiel vtedy 66-ročný Jozef Vojtech Kasanický, prezident firmy KAY – IMPEX – USA, aspoň tak to stalo na jeho vizitke. „Dvadsaťsedem rokov som žil v Amerike, ale duchom som bol stále medzi vami,“ vyhlasoval už na jar 1990 na stretnutiach s členmi slovenskej vlády a na rôznych zhromaždeniach. „A teraz som konečne tu, aby som vám pomohol v boji za demokraciu a prosperitu.“
Kto si zapamätal Kasanického z neskorších rokov, keď už bol ľudovým zabávačom a kurióznou postavičkou zo stránok slovenského bulváru, nemal by si ho pliesť s Kasanickým roku 1990. Vtedy si aj viacerí ministri mysleli, že majú do činenia s multimilionárom a finančným mágom.
Predložil im investičný projekt v hodnote 1,7 miliardy dolárov. S ministerstvom hospodárstva podpísal nejakú „dohodu o dohode“, po ktorej mali nasledovať konkrétne zmluvy s jednotlivými podnikmi. Keď sa podniky pred nim pätili, požadoval Kasanický od vlády uhradiť mu „podlžnosti“ vo výške 422 miliónov dolárov!
Až neskôr napadlo komusi preveriť podnikateľa, ktorý vo voľnom čase maľuje obrazy s fantazijnými výjavmi, tam, odkiaľ prišiel – v Amerike. Vysvitlo, že celý čas pracoval ako dekoratér. Pri návrate na rodné Slovensko si vo Viedni kúpil ojazdený buick, aby sa vynímal medzi vlastníkmi škodoviek a žigulíkov. O dva roky však nemal už ani na nájomné za dvojizbový byt, ktorý mu v Bratislave prenechala sestra.
Veksláci už v tom vedeli chodiť
Koncom leta 1990 navštívila delegácia, v ktorej bolo niekoľko členov vtedajšej slovenskej vlády, New Hampshire v USA. Uzavreli tam dohodu s predstaviteľmi podivnej spoločnosti Tatra Mountains Co. Súčasťou dohody bolo, že hotel Patria na Štrbskom plese získa v rámci „zrýchleného chodu privatizácie“ táto spoločnosť alebo jej právna nástupkyňa.
Z predsedu správnej rady Tatra Mountains sa neskôr vykľul iný slovenský emigrant Michal Šumichrast, údajný „čestný poradca“ slovenskej vlády. Aféra pomenovaná novinármi Tatragate otriasla stoličkami niekoľkých členov vlády a viedla k zriadeniu parlamentnej vyšetrovacej komisie. Už v priebehu vyšetrovania však predsedníctvo vlády prijalo uznesenie, podľa ktorého dohody z New Hampshire nie sú právoplatnými zmluvami.
Ale kto mal na Slovensku pred dvadsiatimi rokmi skúsenosti s trhom a jeho mechanizmami? Okrem profesionálov zo sféry zahraničného obchodu asi už len rôzni podnikavci, ktorí za socializmu vytvárali tieňovú ekonomiku. Ľudia s prekliato nízkymi platmi, ale závideniahodnými príjmami: zeleninári, mäsiari, pumpári. A napríklad aj veksláci, večne postavajúci pred predajňami Tuzexu.
„Boli draví ako málokto, polícia proti nim z času na čas podnikala razie, ale ináč ich tolerovala,“ pripomína sociológ Ján Bunčák. „Potreboval ich totiž nielen spotrebiteľ, ale aj režim, lebo znižovali nespokojnosť obyvateľstva so situáciou na domácom trhu.“
Mnohé známe tváre spred Tuzexu otvárali v lete 1990 prvé súkromné zmenárne na Slovensku. Spravidla boli veksláci úspešní, okrem skúseností už mali aj niečo nakopené.
Jedni bohatli na úkor iných
V nových podmienkach sa uplatnili aj skupiny podnikavcov spomedzi olašských Rómov, ktorí už dávno vymenili tradičné kočovanie za novodobé kšeftovanie cez hranice. „Prvé digitálky z Rakúska vozili na Slovensko ešte za totality práve oni,“ pripomína rómista Rastislav Pivoň.
Práve kriminálne skupiny z tohto prostredia našli koncom leta 1990 medzery v legislatíve a neskôr sa stali „fakturantmi“. Stačilo, aby sa zaregistrovali ako podnikatelia a rozkrádali rôzny tovar za milióny korún. Na faktúry. Dobehli pritom banky, výrobné podniky a nezriedka i finančnú políciu.
Vynaliezaví podnikavci sa však už vtedy našli aj medzi bývalými manažérmi štátnych podnikov. Napríklad Jozef Majský.
„Narazil som na lacné počítače z Taiwanu a začal som ich dovážať,“ spomínal po rokoch na začiatky svojho súkromného podnikania. „Prišiel som na hranice, povedal som colníkom, nech nebrzdia rozvoj Slovenska a idú štrngať na námestia, a oni držali rampu a pustili desať kamiónov.“
O päť rokov neskôr patril Majský medzi najbohatších Slovákov. A zrejme by ním aj zostal, keby ho nezlákal biznis s nebankovkami.
Tisíce Slovákov však v lete 1990 ešte iba čakali na svoju príležitosť. Nemohli vedieť, že federálny tím pod vedením Tomáša Ježka už pripravuje projekt malej privatizácie. Prvý impulz vraj prišiel od Václava Havla.
„Je tu júl, rátal som, že sa už začnú otvárať alebo aspoň rekonštruovať nejaké súkromné hostince, ale zatiaľ sa nič také nedeje,“ posťažoval sa vtedajší prezident niekoľkým ministrom.
Sám Ježek spomína, že keď projekt bol už viac-menej hotový, odišiel ho dopracovať na Istriju, kde desať dní dovolenkoval. Mimochodom, na tamojšej pláži vraj našiel vďačné poslucháčky medzi polonahými Slovenkami, zdravotnými sestrami. Ježek sa však nevie rozpamätať, či sa im jeho projekt páčil, alebo nie.
Dosť na tom, že o pol roka neskôr sa už na Slovensku hovorilo len o dražbách, cenách, kúpe a predaji, skrátka – o trhu. Jedných pripravil o všetko, ďalším umožnil nečakane zbohatnúť. Niektorým až rozprávkovo, milé deti!