Slováci, dajte si pozor na sčítacích komisárov

Každý nech si dá zapísať, že jeho materinská reč je slovenská! - vyzývali Národnie noviny. Zapísať sa ináč bude zradou národa, dodával Milan Hodža vo svojom Slovenskom týždenníku.

Milan Hodža
Milan Hodža vo svojom Slovenskom týždenníku vyzýval spoluobčanov, aby sa pri sčítaní ľudu v roku 1910 zapisovali ako Slováci.
Autor: www.phil.muni.cz

Pred sto rokmi v tomto čase boli už prípravy na posledné uhorské sčítanie ľudu v plnom prúde. Do novodobých dejín Slovákov vošlo s prívlastkom zmanipulované a jeho výsledky ako – nespoľahlivé.

Koncom júla 1910 ostávalo do samotného momentu sčítania alebo „popisu ľudu“ (ako ho nazývala dobová tlač) ešte päť mesiacov. Župné, okresné (služnovské) a obecné úrady však už mali plné ruky práce s organizovaním akcie, ktorá sa konala iba raz za desať rokov a v habsburskej mnohonárodnostnej monarchii mala svoje osobitosti.

„Náročnou úlohou bol už výber a ustanovenie sčítacích komisárov,“ vysvetľuje Pavol Tišliar, odborník na historickú štatistiku a demografiu z Univerzity Komenského. „Vyhľadávali ich medzi ľuďmi, ktorí dobre poznali miestne podmienky – boli to najmä notári, zamestnanci obecných alebo služnovských úradov, čiastočne aj učitelia.“

Na národnostne zmiešanom území, ktorým bola väčšina vtedajšieho Uhorska, vznikali v opačnom prípade neprekonateľné prekážky s dorozumením sa a s vypĺňaním sčítacích lístkov.

Veľký problém predstavovala negramotnosť. Pri predchádzajúcom sčítaní v roku 1900 sa ukázalo, že napríklad aj v takých Košiciach bol každý piaty obyvateľ analfabet, čiže dokázal sa podpísať iba tromi krížikmi. Potom nie je ťažké si predstaviť, aká bola situácia v severnejších okresoch.

Do tretice, ďalším hlavolamom bolo vymedzenie sčítacích obvodov. „Snažili sa priblížiť čo najviac realite, aby komisár nemal ľudí rozptýlených na veľkom priestore, ale nie vždy sa to podarilo,“ poznamenáva docent Tišliar.

A tak sa stávalo, že pri presunoch v kopaničiarskom kraji utrpel nejeden sčítací komisár ujmu na zdraví, ba aj zamrzol. Ozaj, prečo sa sčítalo v silvestrovskú noc? „Lebo každý mal byť zapísaný v tom mieste, kde sa nachádzal v okamihu sčítania a úrady logicky predpokladali, že v zime a navyše cez takýto cirkevný sviatok budú ľudia doma,“ odpovedá historik.

Rizikom bolo hlásiť sa za Slováka

Historici sa zhodujú v tom, že Uhorský štatistický úrad patril medzi najlepšie v strednej Európe, čo sa týka technického vybavenia i uplatňovaných metód práce. Podliehal však ministerstvu vnútra, ktoré presadzovalo maďarizačnú politiku budapeštianskej vlá­dy.

A tak sa stalo, že na sčítacom lístku sa objavila jedna, mierne povedané, nekorektne naformulovaná otázka: Aká je vaša materinská reč, to jest reč, ktorou najradšej hovoríte?

Bolo to prvýkrát i naposledy v histórií uhorských sčítaní, že sa zisťoval materinský jazyk a nie národnosť, čo je veľký rozdiel. „Kým národnosť je vec slobodnej voľby, materinský jazyk dostáva človek takpovediac do vienka a tu je dôležitá otázka chápania tohto pojmu a jeho interpretácie,“ upozorňuje Tišliar.

Komisári sa v mnohých prípadoch nepýtali na materinskú reč, ale na to, či človek vie po maďarsky a či maďarčinu používa v dorozumievacom styku. Ak áno, tak ho zapísali ako Maďara.

Len tak sa mohlo stať, že v čisto slovenskom Turci napočítali komisári z celkového počtu 55 703 obyvateľov až 5 560 príslušníkov maďarskej národnosti, celých 10 percent. Podľa Jána Páričku, ktorý neskôr analyzoval tieto údaje v časopise Prúdy, išlo zväčša o „odvislých úradníkov a zamestnancov v štátnych dielňach na Vrútkach“, ktorí sa rozpakovali trvať na svojom slovenskom pôvode.

Tu treba pripomenúť niekoľko vecí, ktoré tak ohromili britského publicistu Roberta W. Setona-Watsona, keď krátko predtým cestoval po Slovensku. Zistil napríklad, že v rokoch 1896 až 1908 odsúdili v Uhorsku 560 Slovákov len za to, že používali materinský jazyk v úradnom styku. „Môj hnev a úžas boli bezhraničné,“ zapísal si slobodomyseľný Škót, keď sa dozvedel, že už od roku 1898 platil v Uhorsku zákon, podľa ktorého slovenskí úradníci mali povinnosť pomaďarčiť si priezviská.

Neskôr si už vedel vysvetliť, prečo zo 6 185 zamestnancov štátnej správy na území Slovenska si v sčítaní roku 1910 len 154 uviedlo ako materinskú reč slovenčinu. Spomedzi tých ostatných sa však grupovala väčšina sčítacích komisárov. Nie je ťažké si domyslieť, ako postupovali vo svojich sčítacích obvodoch.

Škola ako odnárodňovací stroj

Keď sa Seton-Watson známy aj ako Scotus Viator pýtal na začiatku svojho putovania v Pešti, kde by našiel nejakých Slovákov, povedali mu, že takí už prakticky nejestvujú. Až na „nejakých pastierov“ hlboko v horách. Maďarizácia v tom čase už postupovala pekelným tempom.

V roku 1907 prijal uhorský snem návrhy zákonov grófa Alberta Apponyiho, vtedy ministra školstva. Odteraz sa maďarčina mala používať ako vyučovací jazyk aj v školách v nemaďarských oblastiach. „Za štyri roky povinnej dochádzky bol učiteľ povinný naučiť žiakov po maďarsky čítať, písať a počítať,“ vysvetľuje Dušan Kováč z Historického ústavu SAV. „Ak to mal splniť u slovenských detí, potom ich celé štyri roky nemohol učiť nič iné.“

V roku 1909 schválil snem ešte jeden zákon, podľa ktorého sa aj náboženstvo malo vyučovať v maďarčine. Navyše Apponyiho zákony zaväzovali učiť vo vlasteneckom, čiže v maďarskom duchu.

V roku 1910 sa hlásilo k slovenčine ako materinskému jazyku iba 1 946 ľudí so stredoškolským vzdelaním. „Stredná škola je ako veľký stroj, do ktorého na jednom konci hádžeme stovky mladých Slovákov a na druhom konci vychádzajú Maďari.“ To sú slová Bélu Grünwalda, jedného z ministrov školstva v uhorských vládach.

Slovenský týždenník preto vytrvalo odporúčal čitateľom, aby dávali svoje deti do českých odborných škôl, najmä na Morave, ktoré sú otvorené aj pre Slovákov.

Prešporok, budúca Bratislava, bol pred 150 rokmi z troch štvrtín nemeckým mestom. Ale aj ono sa rýchlo maďarizovalo. Až tak, že v roku 1940 tam bol nemecký a maďarský živel takmer v rovnováhe. Pomer sa vyrovnal najmä pomaďarčenými slovenskými robotníkmi z vidieka, ktorí zaplavili Prešporok po tom, čo tu vyrástli nové veľké továrne – Dynamitka, Cvernovka, Káblovka a ďalšie.

Z miest slovenského vidieka venovala uhorská vláda najväčšiu pozornosť pomaďarčeniu Košíc. Kým ešte v roku 1880 sa z každej tisícky obyvateľov hlásilo za Slovákov 409, tak v roku 1900 – 230 a o desať rokov neskôr už len 148! „Slováci bývali prevažne v bočných uliciach a na periférii,“ spomínal spisovateľ Anton Prídavok, „až na prelome storočí sa dávali niektorí na dráhy úradnícke, začali si raziť cestu do stredu mesta.“

Pre zaujímavosť – Prešporok mal v tom čase 78-tisíc obyvateľov, Košice 44-tisíc, Komárno 22-tisíc. Ešte ďalších 10 miest na území Slovenska malo viac ako 10-tisíc obyvateľov. A celé územie terajšieho Slovenska? Dva milióny deväťstošestnás­ťtisíc.

Keď sa karta obrátila

Škoda, že s kampaňou osvetľujúcou význam sčítania ľudu začala národne orientovaná tlač až v jeseni 1910. Celé leto sa preberala z politickej porážky. V júnových voľbách do uhorského snemu uspeli totiž iba traja slovenskí kandidáti, kým v rovnakých voľbách pred štyrmi rokmi prešli až siedmi.

Trvalo chvíľu, kým si politické strany uvedomili, že to pôjde len k horšiemu, kým sa aj v Uhorsku nepresadí všeobecné volebné právo s tajným hlasovaním (v rakúskej časti monarchie už platilo od roku 1907 a mali ho teda aj všetci dospelí Česi). V Uhorsku naďalej bolo volebné právo obmedzované sociálnym pôvodom, majetkom a vzdelaním.

Kampaň za spravodlivé sčítanie v Slovenskom týždenníku, Ľudových novinách i Národných novinách nabrala obrátky po tom, čo vyšlo najavo, že ministerstvo vnútra chce pripraviť reformu volebného práva na základe výsledkov tohto sčítania.

Kampaň vzdialene pripomínala výzvy národnostných organizácií Rusínov alebo Rómov pred sčítaním v roku 2001. Výzvy, ktoré sa zrejme zopakujú aj pred chystaným budúcoročným sčítaním. („Upozornite svojich príbuzných a známych, aby sa nebáli ani nehanbili a prihlásili sa k svojej rodnej reči a národnosti!“)

Zákerná otázka s materinskou rečou v podaní maďarizujúcich komisárov však pred 100 rokmi vykonala svoje. V tom čase pracovalo v slovenských župách 20 595 osôb, považovaných za vzdelancov. Z nich sa k slovenčine prihlásilo len 2 715. Z toho 1 423 pôrodných babíc, 349 farárov a duchovných správcov, 343 učiteľov, 82 advokátov a tak ďalej.

Zdalo sa, že do desiatich rokov elita národa celkom zanikne a potom zrejme aj národ. Ale o desať rokov bolo všetko naopak. Už nebolo ani monarchie, ani Uhorska! A sčítanie v roku 1921 prinieslo priam zrkadlový obraz toho z roku 1910. Mnohí Maďari sa totiž hlásili za Slovákov. Sčítacie hárky však už zisťovali národnosť a nie materinskú reč.

Pravda, sčítanie z roku 1910 strašilo aj neskôr. Počas Viedenskej arbitráže v októbri 1938, keď sa rozhodovalo o delení južných okresov Slovenska, sa na jeho výsledky často odvolávala maďarská delegácia. A kdekým sa spomínajú dodnes v súvislosti s Trianonom a nostalgiou za Veľkým Uhorskom.

Ďalšie články
letisko

Na letisku v Bratislave našli delostrelecký granát

15.04.2014 21:23

Delostrelecký granát z obdobia 2. svetovej vojny našli dnes pri výkopových a zemných prácach na nespevnených plochách bratislavského letiska.

robot

Na STU otvárajú Národné centrum robotiky

15.04.2014 18:08

Fakulta elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity posilňuje výučbu robotiky a kybernetiky, na škole vzniká Národné centrum robotiky.

Vedenie Smeru, Kažimír, Paška, Fico, Kaliňák, Čaplovič, Maďarič

Užšie vedenie Smeru diskutovalo o budúcnosti strany

15.04.2014 16:16

Vedenie Smeru - predseda Robert Fico, šesť podpredsedov, generálny manažér Ján Richter a šéf poradcov premiéra Vladimír Faič - riešilo budúcnosť strany.

Donovaly, Horský prechod

Sneženie na Donovaloch zaskočilo kamionistov

15.04.2014 16:00

Desiatky vodičov v utorok uviazli na horských priechodoch Donovaly a Kremnické Bane. Stačilo na to slabé aprílové sneženie a letné gumy na kamiónoch.

Ľudia odporúčajú