Za mrežami je svet naruby

Aký je väzenský systém, ak nedokáže spoločnosť ochrániť pred nebezpečným zločincom? Napĺňa sa vôbec výchovné poslanie trestu? Na takéto otázky odpovedal Pravde prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky Ladislav Hanniker, ktorý svoje profesionálne skúsenosti zužitkúva aj ako spisovateľ vykresľujúci väzenský život. Tvrdí, že nielen narastá počet vrážd, ale dejú sa aj s oveľa väčšou brutalitou voči najslabším – ženám, deťom a starým ľuďom.

Po revolúcii odsúdení prejavili nespokojnosť s podmienkami vo väzení, čo vyvrcholilo leopoldovskou vzburou. Zmenilo sa niečo za posledných dvadsať rokov v slovenských väzniciach?

Vtedy niekoľko jedincov začalo určovať pravidlá hry, pamätám si najviac nebohého Pavla Pochylého. Desiatky väzňov bolo odsúdených za spôsob tej vzbury. Dosiahli najmä to, že vypálili „pol Leopoldova“ a museli sa tam potom nejaký čas tlačiť. Ale dnes je z leopoldovskej väznice jedno celkom zaujímavé zariadenie s veľkými bezpečnostnými opatreniami. Potom nasledovala ďalšia kvázi vzbura, keď Polgári a spol. pozabíjali dozorcov. To už sa mi zdalo, že požiadavky väzňov presahujú akékoľvek rámce. Väzenie nie je nijaký hotel ani penzión a človek si nemôže myslieť, že bude mať presne ten istý rozsah práv a povinností, ako mal na slobode. Do väzenia sa ide preto, lebo spoločnosť má prirodzenú potrebu izolovať niekoho, kto sa nevie adaptovať a pácha trestné činy. Tomu je prispôsobený aj celý väzenský systém, ktorého zákonnou úlohou má byť prevýchova, v druhom rade represia a až nakoniec izolácia od spoločnosti. Jednoducho, nikto zatiaľ nevymyslel nič lepšie. Problém je, že napriek vonkajšej diferenciácii, podľa stupňa stráženia, je vnútorná diferenciácia prinajmenšom nedostatočná. Vraždy sa totiž môže dopustiť aj človek s celkom nízkym intelektom, sociálne slabý, intelektuálne vyprahnutý, jednoduchý, až na hranici príčetnosti, ale rovnako aj lekár, inžinier, právnik, spisovateľ, režisér. A vo väznici sa stretnú v jednej cele. Tam sa začínajú problémy. Kto sa má komu prispôsobiť? Zdalo by sa, že prispôsobiť by sa mali tí, s prepáčením, s nízkym intelektom. Opak je pravda. Väznicu spravidla riadia recidivisti a najzávažnejší zločinci.

Tí si získajú najväčšiu autoritu?

Sú to tí, ktorých rešpektuje celá väznica, pretože to tam poznajú, sú tam desiatky rokov, mnohí na doživotie. Poznajú pomery, poznajú sa s personálom, vedia vybaviť, zmanažovať veci v prospech alebo v neprospech spoluväzňov. Ale sú tam aj iné veci. Napríklad úplne opačný pomer v zložení society v neprospech majority, ktorá je na slobode. A to takmer presne naopak.

Myslíte prevahu Rómov?

Áno, je ich tam podstatne viac ako bielych. A tento nepomer spôsobuje, najmä na strane tých bielych, závažné problémy. Človek, ktorý sa dovtedy cítil väčšinovým príslušníkom spoločnosti, sa dostáva do úlohy menšiny. Často už tento nepomer stačí na jeho prevýchovu. Otvorí mu oči.

Nezomelie toto prostredie slušnejších a inteligentnejších väzňov? Splní trest svoj účel? Na druhej strane, pred zákonom sme si všetci rovní.

Pred zákonom sme si všetci rovní, otázka je, či sa to má realizovať aj vo výkone trestu. Pamätám si na jedného riaditeľa, ktorý sa dostal do väzenia v Leopoldove, bol to veľmi inteligentný, taktný, ústretový, milý človek. Počas deviatich rokov výkonu trestu sa jedenásťkrát pokúsil o samovraždu a vyšiel ako troska. Kedysi, ešte za socializmu, som mal prípad riaditeľa jednej cementárne na strednom Slovensku. Ten sa pod tlakom toho, kde sa ocitol, obesil na ráme svojej postele, keď si omotal okolo krku uterák a zakliesnil sa rúčkou od zmetáka. Mal som priateľa, ktorý bol jeden jediný deň v cele predbežného zadržania. Skončil tak, že prišiel domov, zobral si autolano a obesil sa v lesíku za petržalským sídliskom. Každý, kto prichádza do trestu odňatia slobody, veľmi rýchlo pochopí, že ide do prostredia, ktoré sa vytvára stáročia. Režimy na to nemajú takmer nijaký vplyv. Buď budete dodržiavať nepísané právo, ktoré sa tam vytvorilo, bez ohľadu na to, či máte IQ 158 alebo 34, alebo nie, a potom sú problémy, ktoré môžu niekedy skončiť až fatálne.

Čo ženy vo väzení?

Všetko, čo platí o výkone trestu, platí dvojnásobne o ženách a mladistvých. Tlak je dvojnásobný, mládežníci sú citliví. Samozrejme, sú aj recidivistky, ktoré tvrdia muziku a udávajú tón, ale pre ženy je to neporovnateľne citlivejšia záležitosť. Najmä prvotrestané a matky detí majú nesmierne ťažkosti sa tam aklimatizovať a prežiť to tam aspoň s určitou predstavou vlastnej dôstojnosti. Seriál Odsúdené najmä spočiatku toto prostredie veľmi idealizoval.

Patria deti k odsúdeným matkám?

V demokratických režimoch je to samozrejmá vec, dajú sa vytvoriť nárazové zóny. Niekedy to môže byť významná súčasť trestu, lebo ženy to môže úplne zabiť, keď sa odlúčia od detí. Prestanú veriť v akúkoľvek božiu aj ľudskú spravodlivosť. Najmä ak sa dopustili trestného činu, aby pomohli rodine. Ženy zas však vedia byť veľmi brutálne. Poznám jednu, ktorá zabila svojho muža, rozporciovala ho a kosti vzorne poukladala, všetko vyčistila, aby ráno deti nič nenašli.

Neplatí, že čím je spoločnosť demokratickejšia, tým vládnu humánnejšie pomery aj vo väznici?

Ak mám byť úprimný, ja som výrazné zmeny nepostrehol. Samozrejme, tá najmiernejšia nápravno-výchovná skupina predpokladá, že väzni, ktorí sedia za nedbanlivostné trestné činy, môžu v pravidelných intervaloch opúšťať ústav a vracajú sa tam len na večer. Ich kontakty s okolím sú takmer neobmedzené.

Ale to nebývalo.

To nebývalo, to však ešte vôbec nemusí znamenať, že sa tam nenájdu spoluväzni alebo nedajbože dozorcovia, ktorí vám v čase, keď ste tam, „spríjemnia“ život tak, že na pobyt vo väznici nezabudnete. Nejaké veľké zmeny sa neudiali. Ľudia, ktorí napríklad spôsobili dopravnú nehodu, sú za istých okolností umiestnení v celách s tými, ktorí hovoria o tom, ako zavraždili vlastnú matku, ako keď vy hovoríte, že ste zabili muchu na stene. Sú tam aj problémy spojené so sexuálnou orientáciou.

Sú väzni niektorými spoluväzňami nútení k pohlavnému sty­ku?

Nie nútení, to tam prebieha úplne normálne. Sú na desať rokov odlúčení od sveta, od žien, vytvárajú si náhrady, ani by som nepovedal, že je to tam niečo nenormálne. Funguje to bežne. Niektorí sú na to zvyknutí viac, niektorí menej, spôsoby sú viac alebo menej vyberané.

Nemá väznica odsúdeného ochrániť pred takýmito praktikami, ak si ich nepraje?

Iste, formálne zábrany sú. Vedenie každej väznice má nástroje, aby takéto prípady eliminovalo. Ale je tam vytvorený vlastný svet. Môžete sa sťažovať dvakrát, trikrát a aj sa vám vyhovie. Ale zrazu zistíte, že ste v nemilosti jednej alebo druhej skupiny a že sa vám to vracia. A potom sa máte ísť sťažovať štvrtýkrát? Niektorí si to už rozmyslia.

Je v poriadku, že to tak je?

No… Je to systém, ktorý sa takto tvorí desiatky, stovky rokov, systém na prežitie. Niektorí sa cítia nevinní, píšu sťažnosti jednému, druhému, a keď sa im to na desiaty raz vráti ako zamietnuté, nevybavené, postúpené, odmietnuté, tak jednoducho prestanú písať. Potom nastupujú celkom iné mechanizmy. Človek sa začne zmierovať s prostredím, pretože si uvedomí: Dobre, toto som buď nespáchal, alebo aspoň sa necítim vinný, no súd to zle vyhodnotil. Keď vidí, že naráža na stenu byrokratického odporu, začne sa troška ponárať do seba. Začne si vybavovať hriechy, ktorých sa dopustil a na ktoré mu nikto nikdy neprišiel. A po čase zistí, že keby mu na všetky tie hriechy prišli, možno by ani neexistovala taká trestná sadzba, akú by mu bolo treba uložiť. Mnohí väzni sa s tým takto vyrovnávajú a to im pomáha prežiť. A potom im dôjde aj jedna veľmi vážna vec, že existuje aj trest na slobode. Zvlášť ľudia, ktorí majú troška vyvinutý zmysel pre svedomie, trpia oveľa viac a možno by si želali – kurník, zavrite ma do basy, ja si to odpykám a vyrovnám sa so svedomím. Kresťania prídu na spoveď, vyspovedajú sa a majú pocit, že všetko je v poriadku. Nie je to v poriadku.

Ale pomáha im to.

No v poriadku to nie je, to je len zbavenie sa zodpovednosti.

Vo väzení nesedia len samí intelektuáli, ale možno povedať, že človek odlúčený od reálneho sveta si vo väzení kladie existenciálne otázky?

No väznica vás k tomu priamo núti. To je prostredie, kde si uvedomujete, kto ste, čo ste, tam sa nedá klamať. Nemôžete sa hrať na toho, na koho ste sa hrali na slobode, tam vám to nikto netrpí. Pamätám si na človeka, ktorý sa za socializmu vydával za kráľa Oravy a s týmto pocitom išiel do väzenia. Veľmi rýchlo sa stal úplne radovým väzňom bez privilégií a bez šestnástich zubov. Pretvárka tam neplatí. Musíte akceptovať pravidlá, ktoré sa tam píšu dlhé roky. Prispôsobíte sa tomu životu, zabudnete na všetko, čo zostalo za múrmi, spálite mosty – aspoň na čas pobytu. Výsledkom je, že vyjdete z väznice celkom iný, ako ste do nej vošli.

Máte šancu vyjsť ako lepší človek? Alebo skôr ako horší?

Samozrejme, aj ako lepší, aj ako horší. Závisí to aj od jednotlivca, aj od toho, koho stretnete vo väznici, aké má šťastie alebo nešťastie.

Je pravda, že malí zlodejíčkovia odtiaľ vyjdú vyškolení?

Vyškolení na vysokú školu zlodejskú. Ale to záleží naozaj aj od miery intelektu, aj od toho, ako sa sám človek k tomu postaví. Mnohí sa tam naučia zaujímavé veci, vedia sa naučiť remeslá, vedia začať zmysluplne žiť a prehodnotia nezmysluplnosť svojho predchádzajúceho života, ktorá ich tam dovliekla. Môžu sa obrátiť o 180 stupňov. Ale obidvoma smermi. Ľudia, ktorí prichádzajú relatívne nedotknutí, sa tam naučia, že často platí – nielen ten, kto je šikovný, múdry, inteligentný, pracovitý, obetavý, vyhráva, ale že je to často naopak. Že sú to hochštapleri, podvodníci, rozličné tvory v ľudskej podobe, ktoré tam vládnu a nedá sa pred nimi ujsť.

A je dobre, že človek odchádza s takýmto poznaním do života?

Ide len o to, aby ho to nezlomilo natoľko, že príde na slobodu a človek, ktorého predtým poznali ako milého, usmiateho, vyrovnaného, je zrazu niekto, s kým sa nedá rozprávať, je na hrane príčetnosti. Väznica mení k lepšiemu, ale určite aj k horšiemu, pomer je tak 50 na 50.

Časť väzňov sa teda nenapraví a treba pred nimi spoločnosť len chrániť. Ako je možné, že nedávno v Prešove pustili na priepustku zločinca Ľuboša Kračuníka, ktorý sa dopustil závažných sexuálnych trestných činov?

Zjednodušene by sa dalo povedať, že zlyhal ľudský činiteľ. Čo iné sa mohlo stať? Jednoducho ho nedobre preverili. Sám som zažil niekoľko takých, čo aj mňa presvedčili. Prišli žiadať o podmienečné prepustenie a plakali a ľutovali – naozaj som ľudsky pocítil, že tento človek si to podmienečné prepustenie zaslúži a zahlasoval som „za“. Ten chlap vyšiel von, prešiel z väznice päť kilometrov, spáchal ďalší trestný čin a vrátil sa naspäť. Existuje skupina väzňov, ktorí už nemôžu žiť bez väznice, nedokážu sa adaptovať na pomery na slobode. Väznica spĺňa ich kritériá života. Sú nastavení na to, že ráno o šiestej majú budíček, nasleduje denný režim, vedia, že vedľa v posteli leží ten a ten. Majú zabezpečenú stravu, posteľ, živobytie.

Čo so sexuálnymi deviantmi? U nás môžu byť liečení až vo väzení, neexistuje pre nich detenčný ústav. Možno by Kračuník bol spáchal trestný čin aj po návrate z väzenia.

Hovorme o tomto človeku, až keď bude právoplatne odsúdený, veci okolo neho poznám len z médií.

Štrnásťročné dievča však zrejme znásilnil.

Som profesionál, budem opatrnejší vo vyjadreniach. Ale v princípe áno, máte pravdu, že treba celkom určite prihliadnuť na každého väzňa, ktorého ideme prepustiť. Veď u nás to nie je tak, že väzeň vyjde a stojí pred bielou bariérou slobody a nevie, čo ďalej. Sú tu sociálni kurátori, treba prísť, prihlásiť sa. Samozrejme, málokto využíva tieto záležitosti.

Majú mať vôbec väzni nárok na voľno mimo väznice?

Ale áno, umožňuje im to zákon, len závisí od toho, kto to hodnotí, ako sú nastavené kritériá.

Ak hovoríme o nenapraviteľných zločincoch, je namieste uvažovať o treste smrti?

V tomto som veľmi rozpoltený. Ako prokurátor uznávam všetky európske aj naše zákony a zásady ľudských práv a právo na život, ale môj ľudský názor je, že táto spoločnosť nebola pripravená na zrušenie trestu smrti. Pôsobí preventívne aj v krajinách, kde naďalej je. Stále mi v tejto súvislosti prichádzajú na um Spojené štáty americké, kde z päťdesiatich dvoch tridsaťosem štátov bez problémov vykonáva trest smrti. Ich spôsob výkonu trestu odňatia slobody je s naším neporovnateľný. Väzni si tam odtrpia oveľa viac ako tu. Nikto sa tam nad tým z hľadiska ľudskoprávnych aspektov veľmi nezamýšľa, naopak, ich demokracia sa považuje za najvyspelejšiu na svete. Ide o pragmatické dôvody. Agenti FBI nám robili školenie a povedali nám, že trest smrti vykonávajú jednoducho preto, aby sa o ľudí odsúdených na smrť nemusela spoločnosť ekonomicky starať.

Je pracovať vo väznici na Slovensku riskantné?

Myslím si, že áno.

Pôsobí to na psychiku zamestnancov?

Samozrejme. Nemôžu sa tváriť, že sa ich to netýka. Naopak. Ja tých ľudí veľmi úprimne obdivujem. Prežiť 20 rokov ako dozorca vo väznici, to je pre mňa dosť ťažko predstaviteľné. Niektorí to zvládnu, iní nie. Poznal som Ivana Moravanského, ktorý tú robotu robil hádam 40 rokov, navyše bol dlhodobý darca krvi, všetko s pokojom prešiel a bol to skvelý dozorca, prototyp tejto funkcie. Ale poznal som ľudí zlomených, alkoholikov, ktorí to nezvládli. V jednej knižke som opísal pravdivý príbeh istej psychiatričky, ktorá pôsobila vo väzení. Podľahla vplyvu jedného väzňa a rozleptalo ju to krátko pred dôchodkom tak, že z nej, obrazne povedané, nič nezostalo. Úplne si ju ten človek podrobil.

Zamilovala sa doňho?

Áno, potom ho prichýlila u seba. Bol to pravdivý príbeh. Dokonca v čase, keď u nej býval, dala sa s ním na podnikanie, všetko nechala napísať na seba a keď on vytvoril sekery za 25 miliónov, tak stíhali ju.

Je pre človeka vo väzení sloboda to najcennejšie, čo môže stratiť?

Najcennejšie, čo môžete stratiť, je život. A po ňom je určite sloboda. Najhoršie je, ak stratíte sami seba. Je už potom jedno, či na slobode alebo vo väzení. Pamätám si páchateľa, na ktorom bol vykonaný hádam posledný trest smrti na Slovensku a ktorý hovoril: Zabite ma, zabite ma, pretože ja to urobím znova. Zabil ženu, svoje dve dcéry, žene vybral z brucha plod, rozrezal jej brucho a vybral jej vnútornosti, z čriev urobil girlandy, stále pri tom onanoval. Hovoril: Ja som taký, zabite ma! Musíte ma zabiť, pretože ja to urobím znova. A keď ho viedli na trest smrti, tak sa vzpieral, akoby všetko to, čo predtým povedal, neplatilo. Život mal preňho zrazu úžasnú cenu. Ten človek naozaj stratil sám seba. Takže trest odňatia slobody je najzávažnejší vtedy, ak človek stratí seba samého. A nie je ani zďaleka taký vážny, ak sám seba v tom treste nájde. Keď k tomuto smeruje aj celé úsilie ľudí okolo, tak je to pozitívne. Ale dobro buď v človeku je, a potom zákon nepotrebujete, alebo nie je, a potom vám zákon nepomôže.

Ovplynil vás Dostojevského Zločin a trest?

To je asi základná výbava každého prokurátora. Celý život sa riadim pravidlami, ktoré Dostojevskij naznačil. Musím si zakaždým uvedomiť vlastné miesto, kde sa natlačím do života páchateľa a ako ho ďalej ovplyvním, a či z toho človeka potom niečo bude. Najprv sa mi to zdalo samozrejmé, svetonázorové veci som mal vybavené. Ale ako starnem, čoraz viac si uvedomujem zodpovednosť. Aby ste sami pred sebou aj pred ľuďmi vyzerali podľa možnosti prijateľne. Na človeka sa to všetko nalepí. Ja však nie som Raskoľnikov. Keď vyjdem z tejto kancelárie, zatvorím spisy so zlom, aké si len málokto dokáže reálne predstaviť, s mŕtvolami a s mrzákmi, poznačenými osudmi, a vrátim sa k tomu až na druhý deň. Nechcem, aby mi to ovplyvňovalo celý život. Chcem byť úplne normálny Laco Hanniker. Ale pravdupovediac, nie vždy sa mi to podarí.

Foto: Ľuboš Pilc

hanniker, prokurátor Tridsaťsedem rokov pôsobí Ladislav Hanniker ako prokurátor, v súčasnosti na Generálnej prokuratúre SR v Bratislave.