Krátko predtým urobila pilotské skúšky. Ako prvá žena na Slovensku.
Mala vtedy 24 rokov. „Bola rozkošná,“ napísal o nej v pamätiach výtvarník Alexander Richter, ktorý sa jeden čas priatelil s jej manželom, kapitánom Nikolajom Šapošnikovom. Ten bol v roku 1930 veliteľom vojenského letectva v Bratislave a vo Vajnoroch založil prvý slovenský aeroklub.
Šapošnikov bol aj konštruktérom malých športových lietadiel. Pre svoju lietajúcu manželku zhotovil napríklad dvojplošník Vrabčiak (tak ho pomenovali), ktorý začiatkom 30. rokov minulého storočia bol dokonca najmenším motorovým strojom nielen v Československu, ale v celej Európe.
Nedávno vydražila brnianska spoločnosť Burda – auction historickú fotografiu, na ktorej vidíme oboch manželov na vajnorskom letisku, opierajúcich sa o krídlo Vrabčiaka. Ona v leteckej kombinéze, on v dôstojníckej uniforme. Nikolaj zamyslený, Ľudmila ako vždy usmievavá.
„Stále sa usmievala a vždy bola perfektne upravená, elegantná, noblesná,“ spomína na ňu Nitrianka Nadežda Škultétyová. „Neprestala sa udržiavať ani v pokročilom veku.“
To sa však už volala Ľudmila Aujeská a po smrti bol zrejme dávno nielen Nikolaj, ale aj jej druhý manžel, majiteľ nitrianskeho mlyna Jozef Aujeský. Medzitým uplynuli desaťročia, ktoré priniesli samé prevraty, drámy, vzostupy i pády celých sociálnych skupín. Lámali sa osudy jednotlivých ľudí.
Pani Ľudmila si privyrábala ku skromnému dôchodku pletením svetríkov na objednávku. Vo voľnom čase veľa čítala a chodievala na abonentné koncerty. Zdá sa, že na chvíle strávené vysoko nad Bratislavou, Nitrou či Piešťanmi sa snažila zabudnúť. Málokedy o tom prehovorila aj v úzkom kruhu priateľov a dobrých známych.
A Slovensko postupne zabúdalo na svoju prvú pilotku. Až napokon zabudlo úplne. Veď kto si dnes ešte spomenie na Šapošnikovovú-Aujeskú?
S veľkým Ruskom v pätách
Doma ju volali Nataša, hoci v matrike má zapísané meno Ľudmila. „Neviem, kde sa to vzalo, ale aj naši ju volali Nataša,“ hovorí pani Škultétyová. Jej rodičia, Meľnikovovci, patrili medzi rodinných priateľov Aujeskovcov. Otec, doktor Meľnikov, bol pôvodom Rus.
Aj v osudoch Ľudmily – Nataše nájdeme veľa spojitosti s Ruskom. Otca mala Čecha, Karla Trejbalu, matku – ruskú Nemku. Za slobodna sa volala Beata Schmidtová.
Rodičia sa spoznali a zobrali v Saratove, kam sa 20-ročný Trejbal vybral z Prahy za obchodmi. V roku 1906 sa im v tomto meste na pravom brehu Volgy narodila najstaršia dcéra. „Meno Nataša si Ľudmila zvolila už v Rusku a trvala na tom, aby ju doma takto volali,“ tvrdí jej švagriná Margita Trejbalová, ktorá žije v Košiciach.
Na jednej starej pohľadnici z predrevolučného Saratova vidieť aj predajňu s poľovníckymi potrebami. Na firemnej tabuli si možno prečítať azbukou napísané meno majiteľa: Trejbal.
Po vzniku Československa sa z Ruska pobral domov. Najprv sa chcel s rodinou usadiť v Prahe, kde žila jeho sestra. Po čase sa však rozhodol vysťahovať do Rumunska. Cestou vlakom sa kdesi v Nových Zámkoch dozvedel od náhodného cestujúceho, že v Nitre je na predaj obchod so železiarstvom.
Tak sa Trejbalovci dostali do Nitry. Od začiatku žili na Čineši vo vilovej štvrti. Otec mal obchod, dcéra začala chodiť do gymnázia. Veľkú časť detstva však prežila v Rusku. „Ruského akcentu sa už nezbavila do smrti,“ dodáva jej švagriná.
Ľudmila vraj už ako 15-ročná túžila lietať. Hneď za ich domom boli lúky a vojenské letisko, čo len posilňovalo odhodlanie dievčiny. O niekoľko rokov sa tam zoznámila s fešným vojenským letcom Šapošnikovom, a to predurčilo jej ďalší osud.
A taká veľká to bola láska!
O Šapošnikovovi máme zatiaľ málo životopisných údajov. Vie sa len, že pochádzal z Baku a že už v roku 1912 začal lietať nad tamojšími naftovými poľami a pobrežím Kaspického mora.
Podľa zistení vojenského historika Petra Šumichrasta do československej armády prijali Šapošnikova v júli 1922. Ako sa dostal Šapošnikov do Nitry? Dnes už málokto vie, že mesto pod Zoborom bola kedysi mekkou slovenského letectva.
„Už v roku 1919 bol v Nitre umiestený 3. stíhací pluk, ktorý dostal meno po generálovi Štefánikovi,“ pripomína Jozef Ott z nitrianskeho Aeroklubu. „Pod Zoborom vznikli letecké opravárenské dielne. O rok neskôr pribudla na letisku balónová rota. A v októbri 1920 sa tu uskutočnil prvý letecký deň, ktorý mal v programe na tie časy náročné prvky pilotáže.“
Vďaka týmto i ďalším priaznivým okolnostiam sa práve v Nitre začali postupne klásť základy bezmotorového lietania na Slovensku. Skupina vojenských pilotov, medzi nimi aj podporučík Šapošnikov, sa v tamojších leteckých dielňach pustila do zhotovovania klzákov, ktoré dostali meno Zobor a Nitra. Zároveň sa začali zúčastňovať na celoštátnych súťažiach.
Na jednej z nich prekonal Šapošnikov vzdialenostný národný rekord. Bolo začiatkom jari 1925 na súťaži pri Brne, keď na klzáku Nitra III. preletel 1 714 metrov. „Tento klzák predstavoval na svoju dobu revolučnú konštrukciu, a to najmä pre nezvyčajný tvar a umiestnenie krídel,“ dodáva Ott.
Nepodarilo sa nám zistiť, kedy presne sa Ľudmila Trejbalová vydala za Šapošnikova. Ani kedy sa rozviedli. Bolo to však už v druhej polovici 30. rokov. Imrich Hlaváč, ktorý pred štvrťstoročím napísal nekrológ za prvou slovenskou pilotkou do časopisu Letectví a kosmonautika, označil za hlavný dôvod rozvodu to, že „ich svetonázory sa rozchádzali“.
Inej mienky je M. Trejbalová. V čase, keď sa rozpadávalo manželstvo Šapošnikovovcov, bola ešte školáčka, ale z rozprávania zosnulého manžela i svokrovcov vie, akú úlohu v tom zohral majster alkohol: „Nikolaj sa mu čoraz viac poddával, až to už bolo na nevydržanie a Ľudmila od neho radšej odišla, vrátila sa naspäť k rodičom do Nitry.“
Medzitým však boli ešte roky utrpenia a minúty – možno celé dni – slávy, tej poľnej trávy…
Do dejín vletela na Brandenburgu
Ľ. Šapošnikovová zložila pilotské skúšky 18. októbra 1930. Spolu s ňou dostal dekrét civilného pilota aj akademický sochár Vojtech Ihriský, autor pamätníka P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Bol to údajne prvý lietajúci sochár v Európe.
Vtedajšie médiá však venovali väčšiu pozornosť prvej slovenskej pilotke. Pražský odborný časopis Letectví dokonca uverejnil jej fotografiu.
Samozrejme, v tom čase už bol svet ďalej, len v USA registrovali 216 žien, ktoré zložili predpísané skúšky, z toho 23 z nich sa stihlo zamestnať ako dopravné pilotky. Slovensko však platilo za veľmi zaostalú krajinu, kde ženu bolo treba hľadať buď za sporákom, alebo niekde v maštali. A zrazu toto!
Prvé lety mladej pilotky si zaslúžia o to väčší obdiv, že ich podnikla na vyradených vojenských lietadlách typu Brandenburg z čias monarchie, ktoré boli viac v oprave, ako lietali.
Mimochodom, o sedem rokov skôr použili lietadlo typu Brandenburg (AERO-14) na vtedy novootvorenej pravidelnej linke Praha – Bratislava – Praha. Podľa zachovaných záznamov dosahovalo rýchlosť 108 km/h a vzdialenosť 320 kilometrov prekonávalo za 3 hodiny.
Nová etapa v živote Ľ. Šapošnikovovej nastala po tom, čo jej manžel zostrojil malé jednomiestne lietadlo s rozpätím krídel 5,5 metra, bol to už spomínaný Vrabčiak. Vďaka svojim unikátnym vlastnostiam mohlo zosadnúť tam, kde potrebovalo. Napríklad aj pri hradskej a v prípade potreby si pilotka mohla doplniť benzín aj od šoférov áut.
Podľa zistení Aleny Táboreckej z Národného biografického ústavu v Martine Ľudmila na tomto lietadielku prekonala trasu Nitra – Piešťany za 26 minút. Niekoľko rokov sa zúčastňovala všetkých leteckých dní a súťaží na Slovensku, ale aj vo Varšave a v iných mestách.
„S hrôzou myslím na blížiacu sa zimu,“ povedala v rozhovore pre Nový svet, „lebo celú zimu si nesadnem do lietadla a nevzlietnem. Túžobne budem čakať na jar, keď sa otvorí hangár na letisku a členovia nášho aeroklubu sa budú môcť z výšky niekoľkých sto metrov znovu kochať krásami Bratislavy.“
Bola prvá, druhá žena pilotka sa na Slovensku objavila až v roku 1935. Bola to Kitty Krivdová-Schwigertová z Banskej Štiavnice. Prevzala štafetu po Ľudmile, pre ktorú rozvod znamenal aj koniec lietania
Cestou do zabudnutia
V roku 1939 sa Ľudmila vydala za Jozefa Aujeského, majiteľa nitrianskeho mlyna. „Bol to pekný pár a mali pekný vzťah, veľmi si rozumeli,“ spomína Škultétyová.
Nová etapa v ich živote sa začala po roku 1948, keď v nových politických pomeroch Aujeského majetok vyvlastnili. Zobrali mu mlyn a prišiel o všetko. „Jožko potom pracoval ako úradník, žili v malom domčeku, ktorý pripomínal lodičku uprostred vinohradu.“ Podľa Škultétyovej sa však Aujeskovci dokázali prispôsobiť dobe, boli veľmi spoločenskí a veselí.
Bývalý mlynár však zomrel už v roku 1965. Pani Ľudmila mala nízky dôchodok, už sa blížila k šesťdesiatke a bolo neskoro, aby sa niekedy zamestnala. Presťahovala sa do jednoizbového bytu v obytnom dome a aby si pomohla finančne, plietla na objednávku.
Na sklonku života ju začala navštevovať Beata Kapustová, známa letecká akrobatka z miestneho aeroklubu. J. Ott si spomína, že niekedy v tom čase usporiadali na nitrianskom letisku besedu členov aeroklubu so Šapošnikovovou-Aujeskou. Po dlhom čase to bolo prvýkrát a naposledy, čo prehovorila o najslávnejšej kapitole svojho života.
Zomrela 13. júla 1985, pol roka pred svojimi osemdesiatinami. Nad nitrianskym cintorínom prelietavali počas pohrebu športové lietadla. Pani Ľudmilu uložili do rodinnej hrobky vedľa mamy a sestry. Na tomto mieste je však už dnes pochovaný niekto iný.
Jej priekopnícky čin už dnes nepripomína takmer nič. Jej meno nenesie žiadna slovenská ulica, ba ani jeden aeroklub.