A súdruh sa stal súdruhovi vlkom

Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne. Pred šesťdesiatimi rokmi začalo koleso červeného teroru drviť už aj tých, čo ho na Slovensku pomáhali rozkrúcať. Tri roky po Víťaznom februári revolúcia požierala vlastné deti.

01.03.2011 06:00
novomeský, clementis Foto:
Ladislav Novomeský a Vladimír Clementis počas osláv slovanskej vzájomnosti na Devíne.
debata (86)

Triedny nepriateľ prenikol, ako sa ukázalo, priamo do komunistickej strany, ba dokonca do jej vedúcich zložiek. Dostal dosť nejasnú nálepku buržoázneho nacionalizmu, a tak ho bolo treba zhmotniť, priblížiť a zlomiť. V niektorých prípadoch to išlo veľmi ťažko. Málo platné boli dokonca osvedčené metódy gestapa.

V nedeľu 25. februára 1951 sa verejnosť z rozhlasu prvýkrát dozvedela – po troch týždňoch! – že Gustáv Husák a Laco Novomeský sú za mrežami. Dôvody ich uväznenia najvyššie vedenie KSČ oznámilo o štyri dni skôr najprv ústrednému výboru.

„Pre úzke spojenie so záškodníkom, nepriateľom a špiónom Clementisom a pre svoju rozvratnú činnosť, ale aj vzhľadom na možnosť úteku do zahraničia museli byť vzatí do väzby,“ uvádzalo sa v správe politbyra.

Exministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa zatkli ešte 21. januára v Prahe na prechádzke. Zamaskovaní chlapi ho násilím vtlačili do auta, ktoré potom prešlo falošné hranice. Za nimi Clementisa „vítali“ eštebáci prezlečení do amerických a nemeckých uniforiem. „Prebehlík“ však na túto hru nepristúpil a žiadal návrat do Prahy. Aj ho tam zaviezli, ale do suterénnych miestností na zámku v Kolodějoch, kde sa začali tvrdé výsluchy.

Husáka zaistili 6. februára v ústredí strany v Bratislave. Narafičili to tak, že si ho po dohode s funkcionármi ŠtB pozval do kancelárie Štefan Bašťovanský, generálny tajomník ÚV KSS. Z tejto kancelárie už bývalého predsedu Zboru povereníkov (takpovediac expremiéra slovenskej vlády) odvádzali príslušníci tajnej polície v putách.

„Traja muži s namierenými revolvermi mi oznámili, že na rozkaz ministra bezpečnosti ma zatýkajú,“ spomínal. „Oči mi zaviazali a odvliekli nevedno kam.“

Podľa zistení Jana Peška z Historického ústavu SAV zatknutiu Husáka predchádzali značné obavy v straníckych špičkách, hoci v tom čase už nezastával významnejšiu funkciu. „Napríklad Bašťovanský mal priam panický strach z toho, že môže vzniknúť konflikt medzi českými a slovenskými eštebákmi, Husák tu mal totiž svojich ľudí aj medzi náčelníkmi,“ vysvetľuje Pešek.

Preto Husáka zatýkalo špeciálne komando vyslané z Prahy a aj vypočúvali ho v Prahe – najprv na zámku v Kolodějoch, potom v Ruzyni.

Najviac práce však mali eštebáci napokon s Danielom Okálim, ktorý bol krátko predtým povereníkom, a teda takpovediac ministrom vnútra. Z tejto funkcie ho odvolali len koncom januára 1951 a ešte 2. februára mu predseda Zboru povereníkov Karol Bacílek (budúci minister bezpečnosti) poďakoval za spoluprácu.

Ale už o dva dni nato sa dvaja príslušníci ŠtB pokúsili Okáliho na ulici násilím vtiahnuť do auta. Tam sa ešte ubránil, ale doma ho čakali ďalší dvaja eštebáci, ktorí ho už premohli a zatkli.

Takmer všetci zatknutí boli poslancami parlamentu, chránili ich teda mandáty, ale nikomu vtedy ani nenapadlo lámať si s tým hlavu. Pred pol rokom takto pozatýkali slovenských biskupov a tiež sa nikoho nepýtali na súhlas. Ba medzitým ich už aj odsúdili na dlhoročný žalár!

Prebehol už aj proces so skupinou bývalej poslankyne Milady Horákovej a korunovali ho štyri hrdelné rozsudky. Ale to boli „bývalí“. A teraz išli súdiť „svojich“, pričom zaslúžilých súdruhov, hrdinov „februárového víťazstva pracujúceho ľudu“.

Odteraz si už nikto v Československu nemohol byť sebou istý. Nová moc preukázala, že je schopná všetkého. V spoločnosti zavládla atmosféra existenčného strachu.

Vladimír Clementis v máji 1948 na oficiálnej... Foto: Archív autora a Artúra Soldana
Clementis Vladimír Clementis v máji 1948 na oficiálnej návšteve v Poľsku. V decembri 1952 ho popravili.

Široký mal Husáka v žalúdku

Pozatváranie „buržoáznych nacionalistov“ bolo pre širokú verejnosť bleskom z jasného neba, v skutočnosti však išlo o dlhodobo pripravovanú akciu.

Pohon proti národne zmýšľajúcim politikom vo vtedajšom slovenskom vedení sa začal po známej roztržke medzi Moskvou a Belehradom v roku 1948. Vtedy však v istých straníckych a bezpečnostných kruhoch dostali nálepku „titovcov“, prívržencov politiky „krvavého psa“ Josipa Broza Tita (tak mu zrazu začala nadávať stranícka propaganda).

V útrobách ŠtB vznikla podľa zistení Peška dokonca konštrukcia skupiny „Šmidke a spol.“, združujúcej najmä bývalých partizánskych veliteľov a ďalších povstalcov. Pokyn postupovať v tomto smere dostali niektorí vedúci eštebáci od Viliama Širokého, vtedajšieho predsedu KSS.

Neskôr však začali pracovať na scenári buržoáznonaci­onalistickej frakcie, do ktorej sa už Karol Šmidke, predseda SNR a Zväzu partizánov, veľmi nehodil. „Keďže mal robotnícky pôvod, nebolo ho možné obviniť ani z intelektuálskeho salónneho komunizmu ako Clementisa, Husáka, Novomeského a ďalších,“ myslí si Pešek.

Keď sa začali výsluchy Husáka, vyšetrovateľ Vladimír Kohoutek mu vmietol do tváre, že ako prvá ho odhalila čoby buržoázneho nacionalistu Viera Hložková, a to už v roku 1948.

Česká novinárka Hložková pracovala vtedy v pražskej filiálke Pravdy a dôverne sa poznala s viacerými slovenskými politikmi, s niektorými až intímne. ŠtB z nej postupne urobila univerzálnu svedkyňu v politických procesoch. Svedčila napríklad proti Horákovej, proti Clementisovi aj proti Husákovi.

Vo vynútenej a naučenej výpovedi Hložková tvrdila, že do Pravdy ju prijal vtedajší šéfredaktor Friš na odporúčanie Husáka. Zaujímavé súvislosti po novom prečítaní protokolov z výsluchov Hložkovej nachádza a zverejňuje na svojom blogu amatérsky historik Artúr Soldán.

Samozrejme, obžalobu nebolo možné postaviť na tvrdeniach jednej novinárky, z ktorej eštebáci urobili handru. Našli sa však „úctyhodnejší“ svedkovia. Napríklad nový povereník vnútra Jozef Lietavec, ktorý tvrdil, že Husák dal zastreliť partizánov v Hájnikoch. Nebola to, samozrejme, pravda.

Pred šiestimi rokmi ešte žil Anton Rašla, člen povstaleckej SNR a štátny žalobca v procese s Jozefom Tisom. V roku 1951 tiež skončil v chládku medzi „buržoáznymi nacionalistami“. V našom rozhovore opakoval, že za celou kampaňou proti buržoáznemu nacionalizmu treba vidieť predovšetkým mocenský boj v domácich straníckych špičkách – medzi skupinou Širokého a skupinou Husáka.

Široký vraj Husákovi nevedel zabudnúť, že zatiaľ čo on sedel koncom leta 1944 v nitrianskom väzení, Husák si budoval autoritu a slávu na povstaleckom území. „Kampaň poslúžila moci na likvidáciu domnelých konkurentov,“ prízvukoval Rašla.

Pešek však nepochybuje o tom, že Husák by v roku 1951 likvidoval Širokého, keby mal vtedy vrch. Jednoducho, taký to bol systém.

Chceli otráviť vzťahy s Čechmi

Kampaň proti buržoáznemu nacionalizmu mala niekoľko stupňov. Už v máji 1950 na 9. zjazde KSS podrobili Husáka, Novomeského a ďalších zdrvujúcej kritike z buržoázneho nacionalizmu. Čiže zo snahy „izolovať a separovať Slovensko od pokrokových síl českého národa“, a „otráviť Slovensko jedom nedôvery k českému ľudu“.

V skutočnosti si dovolili poukazovať na slovenské špecifiká a na potrebu rovných vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi v spoločnom štáte, s čím počítal aj Košický vládny program z roku 1945.

Kritizovaní museli podať sebakritiku, ktorá sa však ukázala ako nedostatočná. Preto ich už nezvolili do vedúcich straníckych orgánov. A postupne zbavovali funkcií v štátnej správe. Potom prišiel február 1951 a zatýkanie. A za kým „spadla závora“, ten už nemohol von. Podrývalo by to autoritu bezpečnostných orgánov. Museli ho teda súdiť a odsúdiť.

Pôvodne mal byť vedúcou postavou procesov s buržoáznymi nacionalistami Clementis. Toho sa však neskôr rozhodli preradiť do „protištátneho centra“ , ktoré malo chcieť odstrániť prezidenta Klementa Gottwalda.

V priebehu niekoľkých mesiacoch pod vplyvom sovietskych poradcov dostal pripravený proces s touto skupinou antisemitské zameranie. Doplnili ju obžalovanými židovského pôvodu a na jej čelo postavili Rudolfa Slánskeho, donedávna druhého muža v celej KSČ, hneď po Gottwaldovi.

Podľa českého historika Karla Kaplana to súviselo so zmenou sovietskej veľmocenskej politiky a snahou Moskvy uchytiť sa v niektorých arabských krajinách. „Preto sa bolo treba vyrovnať s predchádzajúcou podporou Izraela – veď vtedajšie Československo patrilo k najväčším dodávateľom zbraní pre židovský štát – a proces so Slánskym a spol. znamenal odsúdenie tejto minulosti,“ predpokladá Kaplan.

Dosť na tom, že vyfabrikovaný monsterproces s „protištátnym centrom“ dostal prioritu pred procesom s buržoáznymi nacionalistami. Ten mohol počkať a postupne sa stal viac-menej slovenskou záležitosťou.

Husák videl liezť červené myšky

Ale proces s nacionalistami aj musel počkať, a to vzhľadom na Husákovu odbojnosť. Kým básnik Novomeský pomerne skoro podpísal vynútené priznanie („Neznášam facky,“ vysvetľoval neskôr), tvrdý a zanietený komunista Husák síce aj podpísal, aby prerušil mučenie, ale potom, po prečítaní protokolu, svoju výpoveď hneď odvolal ako vynútenú lož.

Celé hodiny musel stáť v mraze, nesmel si sadnúť. V noci každých desať minút budíček a hlásenie bachárovi, že všetko je v poriadku. Trvalo to tri týždne, až do tretieho výročia Víťazného februára.

„Nohy som mal opuchnuté, pomrznuté, srdce mi vynechávalo, aj zmysly mi vynechávali, zrak i sluch, a mal som záchvaty mdloby,“ opisoval neskôr svoj stav Husák. „Po prvýkrát v živote som videl, ako vzorce na koberci ožili a fantasticky sa pohybovali. Červené myšky liezli po stenách.“

Začiatkom marca 1951 vyšetrovateľ do hlásenia napísal: „Je rafinovaný a neurvaný. Ide o buržoázneho nacionalistu, ktorý nenávidí český národ.“ A všetko sa začalo odznova vrátane bitia a máčania hlavy do vedra s ľudskými výkalmi. „Dáme tě k ledu!“ kričal zúrivý vyšetrovateľ „Budeš trčet na cele, dokud nezhniješ, my máme čas!“

Tak to pokračovalo 11 mesiacov. Potom ho „dali k ledu“ na jeden a pol roka, do leta 1953. Za 500 dní väzby bol iba raz na vychádzke a čerstvom vzduchu – na 10 minút. Schudol na 55 kilogramov.

Tento súboj však nevydržal vyšetrovateľ Bohumil Doubek. Zmenil taktiku, chcel si Husákovo priznanie vynútiť konfrontáciami s deviatimi zlomenými spoluväzňami. Nepochodil ani tak.

Proces musel byť neverejný. „Ale vtedajšie slovenské politické špičky mali aj tak veľké obavy a všetko sledovali za plentou z balkóna,“ pripomína Pešek.

„Drž nakrátko tú sviňu!“ Lístok s takouto inštrukciou poslal predseda Zboru povereníkov Rudolf Strechaj predsedovi senátu Najvyššieho súdu ČSR Jurajovi Uhrínovi.

Budúci československý prezident dostal doživotie. Keby sa proces konal o dva roky skôr, trest smrti ho neminie. Ale už nežil Stalin ani Gottwald.

© Autorské práva vyhradené

86 debata chyba