Cirkvám vyhovuje načierať hlbšie do štátnej kasy

Na Slovensku sa opäť diskutuje – po koľký raz? – o potrebe odluky cirkví od štátu. Majú podobné diskusie vôbec zmysel?
Len do tej miery, že sú svojráznym testom verejnej mienky, názorov obyvateľstva. Úplná odluka je nateraz nereálna vec.

Prečo?
Bráni jej predsa základná vatikánska zmluva, ratifikovaná pred viac ako desiatimi rokmi. Chcem pripomenúť, že Slovenská republika vtedy prijala závažné a rozsiahle záväzky ku katolíckej cirkvi, vzdala sa v jej prospech časti suverenity. Navyše, tej zmluve chýba doložka o podmienkach jej skončenia.

Podľa článku 25 sa však môže meniť a dopĺňať na základe vzájomnej dohody zmluvných strán. A, napokon, je tu vždy ešte aj možnosť jej vypovedania, hoci by išlo o bezprecedentný krok vo vzťahu k Svätej stolici…
Vidíte, sám tomu veľmi neveríte.

Je v tejto situácii reálne zavedenie cirkevnej dane, čiže otázka, ktorá sa stala bezprostredným podnetom na otvorenie súčasnej verejnej diskusie?
V dohľadnej budúcnosti zrejme nie. V základnej zmluve sa Slovenská republika zaviazala vytvoriť aj finančné predpoklady na fungovanie katolíckej cirkvi. Zaviesť cirkevnú daň, to by si žiadalo súhlas katolíckej cirkvi bez ohľadu na výsledky verejnej diskusie a závery expertov, zastupujúcich náš štát.

Mala sa uzavrieť čiastková zmluva o financovaní, tá sa však ustavične odkladá…
… lebo, ako ustavične počúvame, chýba na to politická vôľa. Dokonca ani ľavicový Smer na to nemá potrebnú vôľu, čo už potom hovoriť o stranách, ktoré majú kresťanský pilier ak už nie vo svojom názve, tak isto-iste v programe. Pritom predmetom onej čiastkovej zmluvy by mohli byť povedzme aj podmienky uplatnenia cirkevnej dane.

Tá je však povinná, napríklad v Nemecku je to tak. Už pred štyrmi rokmi sa slovenskí biskupi dosť neochotne vyslovili za inú formu zdanenia, za takzvané daňové asignácie, ktoré sú dobrovoľné a využívajú sa na financovanie cirkví v Taliansku a Španielsku. Naši biskupi však zároveň upozornili na slovenské špecifiká a navrhli všetko najprv dobre preskúmať odborníkmi. Teraz sa to opakuje…
Dôkladne preskúmať by sa zišlo aj ďalšie veci. Cirkvi sa predsa financujú z viacerých zdrojov. Napríklad z výnosov reštituovaných majetkov. Ale o ich celkovej veľkosti či hodnote sa vie len málo.

Cirkvi neprestajne opakujú že majetky sa im nevrátili všetky a tie, čo sa vrátili, boli zväčša v zdevastovanom stave.
Mnohé nehnuteľnosti však prenajímajú, ďalšie predávajú, ale príjmy sú obchodným tajomstvom. Takisto cirkevné dary, a nielen tie do zvončeka, vyberané každú nedeľu v kostoloch. Verejnosť o nich vie len toľko, že nepodliehajú daniam.

Cirkvi unisono tvrdia, že to nestačí a že na svoju činnosť potrebujú ďalšie peniaze. Bez štátnych dotácií by vraj nemohli existovať. Urobili ste viac výskumov na túto tému , prípadne ste boli ich odborným garantom. Čo z nich vyplynulo? Vie vôbec laická verejnosť o zložitostiach financovania cirkví?
Samozrejme, že nie. Ľudia si spravidla neuvedomujú ani celú šírku finančného napojenia cirkví na štát, veď nejde len o platy duchovných a dotovanie prevádzky cirkevných ústredí. Štát poskytuje každoročne významné sumy na údržbu cirkevných objektov, financuje rôzne cirkevné zariadenia, poskytuje nenávratné dotácie cirkevným charitatívnym a iným organizáciám. Nehovoriac o cirkevných zamestnancoch v štátnych inštitúciách, odmenách pre katechétov vyučujúcich náboženstvo v štátnych školách alebo o financovaní teologických fakúlt.

Summa summarum je to zrejme viac, ako dostáva od štátu slovenská veda vrátane univerzitného výskumu?
Práve to by bolo zaujímavé porovnať, ale kto vám poskytne kompletné relevantné údaje za cirkvi?

Vráťme sa k predchádzajúcej otázke: podporila by slovenská verejnosť zavedenie cirkevnej dane alebo daňových asignácii?
Musíme to rozlíšiť. V prípade dane sa na cirkvi skladajú iba tí, ktorí sa hlásia k viere. Tak je to v Nemecku alebo Rakúsku. Kým ľudia bez náboženského vyznania hovoria o tomto modeli ako o spravodlivom, veriaci ho považujú za trestajúci. Prieskum spred niekoľkých rokov totiž ukázal, že najskalnejších stúpencov cirkví a náboženských spoločností je na Slovensku medzi ekonomicky aktívnymi obyvateľmi približne desať percent. Tí by boli ochotní platiť na cirkvi aj v prípade, ak by sa to dotklo ich čistého príjmu.

Sú v tom nejaké rozdiely medzi katolíkmi a evanjelikmi?
Nijaké veľké. Medzi katolíkmi podobne ako medzi evanjelikmi sa nenašla nadpolovičná väčšina tých, čo by boli len za samofinancovanie cirkví. Katolíci však majú o čosi silnejšiu tendenciu k štátnemu financovaniu.

Prejavujú sa aj v tomto smere regionálne rozdiely?
A ešte ako! Najviac zástancov má financovanie cirkví štátom v Prešovskom, Košickom a Žilinskom kraji. Najmenej v Trnavskom, Bratislavskom a Banskobystrickom kraji. Ale ešte výraznejšie sa prejavujú niektoré demografické rozdiely. Napríklad najviac odporcov financovania štátom je medzi mladými rodinami, kým najviac jeho zástancov medzi penzistami, čo je z hľadiska samofinancovania veľmi zlé.

Aká vysoká by musela byť daň, keby ju bol ochotný platiť iba každý desiaty veriaci?
Veď práve, musela by byť nastavená pomerne vysoko, čo by mohlo počet potenciálnych platcov cirkevnej dane ešte viac znížiť.

Aj pre veriacich by bola teda prijateľnejšia asignácia, ktorá by neznižovala čistý príjem človeka a išla by cirkvám z už odvedených daní?
Vo výsledkoch výskumu to vychádzalo zhruba fifty-fifty, pokiaľ ide o stúpencov a odporcov tohto modelu. Za dôležitú podmienku poukazovania peňazí touto formou však opýtaní označili adresnosť – chcú vopred vedieť, na ktorú cirkev prispejú. V prípade, že by to nemohli ovplyvniť, záujem o dobrovoľné financovanie by podľa prieskumu prudko klesol. Ďalšia závažná vec – ak by cirkvám asignovala zo svojich miezd iba tretina zarábajúcich, sadzba tejto dane by musela byť takisto dosť vysoká.

Aká vysoká by musela byť, aby výnosy z nej dosiahli aspoň 30 miliónov eur, teda po starom asi miliardu korún, ktorú štát každoročne dáva iba na platy duchovných a prevádzku cirkevných ústredí?
Podľa niektorých prepočtov by sa sadzba musela pohybovať na úrovni šiestich až siedmich percent. Pre zaujímavosť, v Rakúsku to je desať percent z príjmu.

Prečo je tak málo ľudí ochotných prispieť na cirkev, keď podľa sčítania sa len ku katolíckej cirkvi na Slovensku hlasí takmer 70 percent obyvateľov?
Ale koľko z nich je len pokrstených, nominálnych členov cirkvi? To, že niekto dá dieťa pokrstiť, ešte nepredurčí jeho svetonázorové postoje v dospelosti. Štatistika dokáže len približne zistiť „pokrstenosť“, nie skutočnú príslušnosť ľudí k tej či onej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. To, na čo sa pýtate, súvisí s inou otázkou – koľko je aktívnych katolíkov, evanjelikov alebo iných cirkevníkov. Podľa posledného sčítania sa ku kresťanstvu hlási vyše 80 percent Slovákov, ale ako ukázal náš výskum, nedeľnú omšu pravidelne navštevuje ani nie každý druhý.

Väčšina sa len deklaruje za veriacich?
Tak nejako a cirkev chápu ako organizáciu, od ktorej si kupujú služby. Katolícka cirkev rozlišuje veriacich, ktorí chodia do kostola (dominicantes), od tých, ktorí chodia aj na sväté prijímanie (communicantes). Koľko je tých druhých na Slovensku? A koľkí z nich chodia aj na spoveď? To vie len cirkev, ale iba na základe týchto údajov možno objektívne súdiť o miere religiozity.

Údaje zo sčítania ľudu však majú význam pre stanovenie výšky štátnej dotácie a, perspektívne, možno aj na určenie sadzby cirkevnej dane alebo daňovej asignácie.
Do istej miery zrejme áno.

Prečo by sa ináč až tak vyhrotila kritika zo strany cirkví na adresu ministra kultúry za to, že s myšlienkou novej dane prišiel bezprostredne pred májovým sčítaním ľudu?
Táto kritika nie je celkom oprávnená. Lebo, po prvé, na základe údajov zo sčítacieho hárka vás nikto nemôže zaviazať k plneniu si nejakej povinnosti. A po druhé, cirkvi už majú na akýkoľvek pokus obmedziť sčítaním ich vplyv osvedčený recept. Aj pred sčítaním v roku 2001 podnikli rozsiahlu „vysvetľovaciu kampaň“, ktorá zabránila očakávanému poklesu počtu hlásiacich sa k tomu či inému vierovyznaniu.

Na druhej strane silnejú, ako sa zdá, aj v najväčšej cirkvi hlasy volajúce po zvyšovaní miery samofinancovania, a tým aj po znižovaní jej závislosti od štátu a štátnej kasy.
Lebo ľudia vidia, že pohodlnosť vedie k letargii, cirkev vrátané jej hierarchie to uspáva. Priveľmi sa totiž spolieha na automatizmus poskytovania štátnych dotácií či dokonca ich rastu. Cirkevníci sa nemusia namáhať, ak chcete, obetovať, aktívne sa podieľať na živote svojej cirkvi, a teda i na financovaní jej aktivít. Ak sa niekto nenamáha, nepodieľa, stráca vedomie celku, necíti zaň spoluzodpovednosť. A cirkev ako celok pozvoľna stráca vplyv na spoločnosť. Vieme, že niektoré na Slovensku registrované cirkvi odmietajú štátny príspevok na svoju činnosť a, hľa, akí sú ich príslušníci aktívni. A nielen vo svojich chrámoch, ale aj na ulici.

To chcete povedať, že katolícka cirkev stráca na Slovensku vplyv?
Dovolím si to tvrdiť už aj na základe empirických poznatkov a skúseností zo svojej pedagogickej práce. Niekedy ma až zaráža, ako málo vedia o náboženstve študenti prichádzajúci k nám na prijímacie pohovory. Pritom väčšina chodila na náboženskú výchovu. Vedia o tom tak málo, že ma to až zaráža. Väčšina z nich sa síce hlási ku katolíckej viere, ale stačí pár kontrolných otázok, aby ste zistili, že k náboženstvu pristupujú animisticko-šamanským spôsobom.

Ako sa to prejavuje?
Niekedy až komicky. Viacero rokov sme sa v rámci prijímacích testov pýtali, aký je rozdiel medzi destilovanou a svätenou vodou. Nedávno sme to vzdali, je to príliš ťažká otázka, odpoveď nie je v učebniciach a čoraz častejšie sme od maturantov dostávali odpoveď, že je „trochu slaná a liečivá“. Celkom vážne sa takto vyjadrovali adepti štúdia sociológie, a nie babky so základným vzdelaním kdesi na púti do Litmanovej. O akej úrovni náboženskej výchovy tu môže byť reč?

Myslíte si, že liberálnejší model financovania cirkví by to zmenil?
Som presvedčený, že cirkevníkom by záležalo na tom, aby ich peniaze nešli do vetra, aby činnosť cirkví prinášala viac reálnych výsledkov v každodennom živote.

Liberáli a ateisti si však môžu povedať – tak im treba, nech sa len ďalej spoliehajú na peniaze od štátu, je to predsa pre cirkvi najkratšia cesta do pekla?
Áno, nezabúdajme však, že sú to aj peniaze ich – ateistov a liberálov. Okrem toho, úpadok vplyvu cirkví naozaj nemôže byť verejným záujmom. Cirkvi patria medzi dôležité piliere zdravého rozumu, vzdelanosti a morálneho cítenia spoločnosti.

Postupné zvyšovanie miery samofinancovania cirkví by teda prospelo aj samotným cirkvám. Verejnosť je viac-menej na to pripravovaná. Kde je teda problém?
Slovenská politika a samotné cirkvi na to nie sú pripravené. Všimnite si, aká veľká časť politickej scény sa k najväčšej cirkvi správa až devótne. Ešte aj viacerí ľavicoví politici zvykli priam manifestovať svoje katolíctvo, hlásiť sa k tejto viere, hoci verejnosť ich poznala v minulosti skôr ako ateistov. Verejné prihlásenie sa k cirkvi býva na Slovensku považované za dôležitý zdroj legitímnosti politika.

Aj základná vatikánska zmluva sa schvaľovala za usilovnej asistencie ľavicových politikov.
Presne, predsedom slovenského parlamentu bol vtedy ľavičiar. Aj prezident republiky bol tejto krvnej skupiny. Pre Stranu demokratickej ľavice bolo hlasovanie za vatikánsku zmluvu jednou z príčin jej zániku. A za vlády Smeru sa vari niečo zmenilo? Robert Fico predsa výborne vychádzal s cirkevnými hodnostármi a jeho „tretia cesta“ sa ukázala ako kresťansko-sociálna. Čiastkové zmluvy sa po vzájomnej dohode odložili na neurčito a štátny príspevok pre cirkvi ďalej rástol. Postoje pravicových strán v tejto otázke sú zrejmé. Skupinka liberálov veľa nezmôže. A máte to.

Ale aby sme stále nehovorili len o katolíckej cirkvi. Evanjelická cirkev augsburského vyznania má tiež vážne výhrady k cirkevnej dani, hoci tradícia samofinancovania, známych desiatkov, je v nej silná. Ako si to vysvetľujete?
Myslím si, že dôvod je totožný – jednoducho, súčasný stav jej predstaveným vyhovuje. So samofinancovaním, s jeho organizovaním, udržiavaním, stimulovaním by predsa prišli veľké problémy.

Má však na inom modeli financovania cirkví skutočný záujem samotný štát? Veď svojho času sa jeden slovenský minister financií akoby preriekol, keď verejne povedal, že pre asignačnú daň by bolo treba prebudovať celý daňový systém…
Zavedenie takého modelu predpokladá súbeh viacerých okolností, ktoré cirkvi i štát posúdia ako priaznivé. Zatiaľ sa to ešte nestalo.

V západnej i strednej Európe možno už dlhšie pozorovať jasný trend k samofinancovaniu cirkví. Dokedy bude Slovensko výnimkou?
Najskôr sa musí lepšie vyjasniť postavenie cirkví a náboženských spoločností vo verejnom živote. Najmä mladí Slováci dnes veľa cestujú, mnohí pracujú v zahraničí a vidia, ako to tam chodí, aj čo sa týka života cirkví a náboženských spoločností. Cirkvi na Slovensku sa čoraz ťažšie budú brániť novým vetrom, modernizácii. Príslovečná ľudová zbožnosť sa už aj u nás začína vytrácať. Trnavský biskup tento problém cíti aj sa ho snaží riešiť. Ale čo ďalší?

Niektoré skutočnosti akoby signalizovali posilnenie reformného krídla v katolíckej cirkvi, nemyslíte?
To si netrúfam posudzovať, zo sociologických výskumov však vyplýva, že pre Slovensko je naďalej príznačný náboženský tradicionalizmus a že cirkvi, najmä tie väčšie, sa len pozvoľna zhosťujú svojich modernizačných funkcií smerom k spoločnosti. Obrazne by som to vyjadril tak, že na Slovensku sa chce cirkev priblížiť k milovníkom latinskoamerických telenoviel, a teda nie k náročnejším divákom.

Ale existuje už aj u nás liberálno-náboženský typ človeka?
Ale iste, viera týchto ľudí nie je hlboká, do kostola chodia iba niekoľkokrát v roku. Podľa starších výskumov do tejto skupiny bolo možné zaradiť okolo 17 percent respondentov.

Ako asi vnímal pápeža Jána Pavla II. liberálny typ veriaceho a ako veriaci plne integrovaný s cirkvou?
Samozrejme, že odlišne. Jána Pavla II. bolo možné vnímať ako významného štátnika 20. storočia, ktorý je nerozlučne spojený s pádom totalitného režimu. Alebo mohli ste v ňom vidieť predovšetkým mierotvorcu a popredného predstaviteľa ekumenizmu. Sám si myslím, že jeho reformátorstvo sa prejavovalo najmä v tejto oblasti nesmiernym úsilím, vynaloženým v záujme zmierenia medzi rôznymi cirkvami. Pre silne veriacich ľudí bol však Ján Pavol II. predovšetkým najvyšším predstaviteľom katolíckej cirkvi, Svätým otcom, Petrovým nástupcom.

V jednej štúdii píšete, že Slovensko nie je bezvýhradne katolíckou krajinou, ako sa zvykne tvrdiť a že ho nemožno v tomto smere porovnávať s Poľskom alebo Litvou. Na základe čoho si to myslíte?
Na základe sociologických výskumov. Nejde len o existenciu spomínaných typov zdanlivo veriacich ľudí. Skutočne veriaci človek je v katolíckom Poľsku spravidla poučenejší ako katolík Slovák. Vie viac o vierouke, o náboženských dogmách. Slováci to berú viac citovo, ba až výlučne citovo.

Možno práve preto sa na púti v Levoči pravidelne zúčastňuje viac ako pol milióna Slovákov. O čom to svedčí?
Nezabúdajme, že takéto náboženské podujatia sú zároveň obrovské ľudové zhromaždenia a slávnosti. Tam neprídu len hlboko veriaci, ale aj poloveriaci a rôzni zvedavci.

Skúste sa na chvíľu vžiť do úlohy prognostika. Môže sa stáť, že vplyv veľkých kresťanských cirkví začne u nás upadať natoľko, že sa tu objaví duchovné vákuum?
V duchovnej sfére sa nemôže dlho udržať vákuum. Vždy ho niekto zaplní.

Čo ak to budú nové sekty a takzvané nové náboženské hnutia, veď mnohé z nich sú známe ako deštruktívne kulty?
Všetky bašty zdravého rozumu, vzdelanosti a morálky vyžadujú podporu štátu, aby mali účinný vplyv. Na Slovensku radi zabúdame, aj v diskusii o odluke a financovaní, že cirkvi a náboženské spoločnosti v tom nie sú jediné. Takýmito baštami sú predsa aj univerzity, akadémie vied, ďalšie kultúrne a vzdelávacie inštitúcie. Od nich sa tiež vyžaduje čoraz viac samofinancovania, efektívnosti a výkonu. Je chybou, keď týmto ustanovizniam prisudzujeme iba jednu úlohu – cirkev dbá o morálku, univerzity o vzdelanosť, divadlo o kultúru. Potom sa stráca zdravý rozum a nastupujú samozvaní proroci a šamani. Cirkvi a náboženské spoločnosti sú dôležitou súčasťou tohto celku, no dnes už ani zďaleka nemajú výlučné postavenie.