Vraj kto bol Maliarik? Predčasne penzionovaný evanjelický kňaz zo záhorskej dediny Veľké Leváre. Pre jedných blúznivec a excentrik, pre iných vizionár, prorok, veľký mysliteľ a pacifista. Vyberte si.
Ešte skôr, ako nacistické Nemecko vierolomne napadlo Sovietsky zväz, pozýva Maliarik Hitlera do svetoznámych kúpeľov Piešťany. Vtedy už 70-ročný slovenský kňaz tyká ríšskemu kancelárovi, oslovuje ho „milý priateľ“ a „brat“. V liste mu ponúka verejnú diskusiu, "súboj ideí“ o usporiadaní sveta za účasti zástupcov všetkých národov. Podmienkou je predbežné zastavenie všetkých vojnových operácií.
Samozrejme, že list sa do Berlína nikdy nedostal, zhabali ho už na slovenskej pošte.
Približne v tom istom čase sa Maliarik dožaduje prijatia na sovietskej ambasáde v Bratislave. Pracovníci konzulátu dlho nechápu, s kým majú tú česť. Keď sa pri bráne objaví vetchý starec s košíkom jahôd a prosbou odovzdať dar vyslancovi, musia ho s rozpakmi prijať. Neskôr sa konzulovi predsa len uráči venovať kňazovi niekoľko minút, ale list "bratovi“ Stalinovi odmietne prevziať.
Odosielateľ v ňom pozýval vládcu Kremľa na Slovensko, najlepšie do Veľkých Levár, aby mu osobne vysvetlil myšlienku "celozemského univerzálneho štátu“. Ak "brat“ Stalin nemá čas cestovať, tak on Maliarik sa rád dá pozvať do Moskvy. Jedno je však isté – s boľševickým Ruskom to veľmi zle dopadne, ak sa nepridá k jeho "otcovskému volaniu“.
Keď čítame po 70 rokoch tieto i ďalšie otvorené listy a výzvy štátnikom, ktoré ich autor nazýval epištolami, nevieme sa ubrániť dojmu, že Maliarikovi zrejme preskočilo. Musíme však zároveň dať za pravdu historikovi Romanovi Holecovi z Univerzity Komenského, ktorý svoju štúdiu o tejto rozpornej osobnosti uzatvára slovami:
„Možno sa právom spýtať – kto tu bol choromyseľný? Človek a humanista Ján Maliarik alebo ľudia rútiaci sa pod vedením svojich politikov do vojnovej skazy?“
Všetci ľudia budú bratia
Keby si diplomati z ruského vyslanectva dali tú námahu a zalovili v Maliarikovej minulosti, mohli zistiť, že nečakaná návšteva veľkolevárského kňaza nie je z jeho strany jednorazovým či ojedinelým aktom. Bola pokračovaním dlhodobých aktivít, ktorým sa upísal už pred prvou svetovou vojnou.
Už v roku 1913, uprostred balkánskych vojen, nabádal tamojšie ženy, aby pod vedením čiernohorskej princeznej predstúpili pred cisára Františka Jozefa I. a vyčítali mu všetko, čím sa previnil pred ich národmi.
A o rok neskôr, pár mesiacov pred atentátom na následníka trónu v Sarajeve, píše Maliarik memorandum uhorskému premiérovi Štefanovi Tiszovi. V záujme "svetového zbratrenia sa“ žiada rozpustiť armády a dôstojníkom dať síce doslúžiť, ale už len pri výkone nejakej humánnej práce.
Prvýkrát navrhuje namiesto oslovenia "pán , pani“ používať v styku medzi ľuďmi "brat, sestra, priateľ“.
Ešte pred vypuknutím svetovej vojny posiela memorandum aj americkému prezidentovi Woodrovovi Wilsonovi, ktorého oslovil "milé dieťa Božie!“ a požiadal nastoliť mier medzi USA a Mexikom.
Po sarajevskom atentáte vyzval Maliarik listom Srbov, aby neodpovedali násilím na násilie. Veľkolevárskeho kňaza vtedy niekoľko dní policajne vyšetrovali a pri domovej prehliadke mu zhabali ďalšie listy panovníkom. Okrem iného aj epištolu adresovanú rakúsko-uhorskému mocnárovi Františkovi Jozefovi I. s výzvou zastaviť vojnu.
Už vtedy navštevuje Maliarik konzuláty bojujúcich strán vo Viedni i v Budapešti, pokúša sa zvolať "Svetovú mierovú konferenciu“ do Krakova a Ríma.
Nič sa však nevyrovnalo škandálu, ktorý o rok a pol vyvolal Maliarik v Prahe. Pre svoje protivojnové vystúpenie si tentoraz vybral svätyňu českej kultúry – tamojšie Národné divadlo.
Incident uprostred Valkýry
V stredu 16. februára 1916 bola na programe opera Valkýra od Richarda Wagnera. Cez prestávku po prvom dejstve sa zrazu zdvihol z prvého radu muž v kňazskom ruchu a vykročil na pódium.
Maliarik hneď na seba sústredil pozornosť publika, ktoré si znovu sadlo, a zvučným hlasom vyzval "v mene Božej vôle“ zastaviť všetky vojnové akcie, nezmyselné vraždenie na frontoch i utrpenie v zázemí.
"Bojujúce strany by si mali ako kresťania podať ruky v bratskej láske,“ povedal a vzápätí vymenoval, čo treba pre to urobiť: uzavrieť všeobecný svetový mier, vyhlásiť slobodu, samostatnosť a nezávislosť všetkých národov a celú Zem pretvoriť na jeden univerzálny štát.
Maliarik sa neskôr k tejto udalosti v svojich spisoch často vracal. "Po proklamácii som divadelné zhromaždenie s najväčším kľudom vyzval,“ spomínal, "aby sa incidentom týmto v ničom rušiť nedalo a v predstavení Valkýry pokojne pokračovalo. Samu proklamáciu prijalo obecenstvo so súhlasom, čomu s tichým prikyvovaním výraz dalo.“
"Ja som bol ustrašenými detektívmi do kancelárie divadla odvedený a stadiaľ četníkom do policajného väzenia doprovadený,“ pokračoval Maliarik. "Tu spísaný (bol) obšírny protokol a oznámeno mi, že som z velezrady obvinený.“
Trocha ináč to vidí historik cez prizmu dobových dokumentov. "Prekvapenie bolo dokonalé, účinok problematický,“ konštatuje Holec. "Ohromení ľudia boli v rozpakoch vyjadriť svoje súhlasné či odmietavé emócie.“
Za vlastizradu hrozil Maliarikovi trest smrti, na ktorý sa aj pripravoval. "Chystal som sa k smrti,“ napíše neskôr vo svojej autobiografii, "predstavujúc si, aké to asi bude, keď mi 10 – 12 guliek cez hlavu preletí. Bol som inak v celej bytosti utíšený a kľudný, iba pri rozpomienke na opustenú mamičku mi strašný bôľ srdce hrozne zvieral.“
Maliarikovi vplyvní priatelia a známi však nakoniec dosiahli, že namiesto popravy putoval na takmer dva roky ako choromyseľný na psychiatrickú kliniku v Kateřinkách. "Boli to najhroznejšie dva roky v celom mojom živote,“ spomínal. "Tak ma z môjho bláznovstva liečili, že by som bol čochvíľa skutočne zošalel.“
Nebolo to prvýkrát, čo ho úrady chceli umiestniť do blázinca, až v Prahe sa to však podarilo.
Mecenáš sa našiel
Počas internácie v ústave pre duševne chorých sa Maliarik venoval najmä svojej teórii pozemského univerzálneho štátu. Koncom roku 1917 ho prepúšťajú z kliniky a o niekoľko mesiacov sa z Prahy vracia do Veľkých Levár, kde onedlho zomiera jeho matka.
Foto: reprofoto: z brožúry Učiteľ
Nespokojná cirkevná vrchnosť prinútila Maliarika ešte predtým zažiadať o predčasné penzionovanie. Nemá ani 50 rokov a dôchodok dostáva taký biedny, že doslova živorí.
Prístrešie nachádza v podnájme u miestnej učiteľky Karoly Malej, kde takmer až do konca života literárne pracuje. V medzivojnovom období vydáva Maliarik takmer 40 rôznych spisov, prevažne brožúr, a trvá na tom, že sa musia rozdávať, v žiadnom prípade nie predávať. Zdôvodňoval to vysokým mravným obsahom týchto publikácií.
Už roku 1928 odhadol výdavky spojené s ich vydávaním a distribúciou na 200 000 korún, čo na tie časy nebola vôbec malá suma. Kde vzal toľké peniaze chudobný kňaz vo výslužbe?
Pomáhali mu priatelia a žiaci, sústredení predovšetkým v Brne. Po Maliarikovej prednáške Božia kázeň v roku 1919 začali financovať jeho publikačnú činnosť. Osobitne v tom vynikal Otmar Widhalm, úspešný brniansky obchodník, ktorý sa postupne stal hlavným majstrovým mecenášom a neskôr i jeho adoptívnym synom.
V roku 1931 sa síce Maliarik dočkal aj jednorazovej štátnej podpory, keď mu ministerstvo školstva a osvety poskytlo čosi ako grant vo výške 3 000 korún na spisovateľskú tvorbu, ale veľkolevársky literát ich využil veľmi svojráznym spôsobom.
Ako neskôr oznámil ministrovi Ivanovi Dérerovi, časť peňazí rozdal známym v núdzi a zvyškom vyplatil dlh v tlačiarni a distribučnej firme. Nezabudol však dodať, že viac ako finančnej dotácii by sa potešil "trojhodinovému“ rozhovoru s "bratom“ ministrom. Zároveň mu poslal svoj hlavný spis, vydaný pod názvom Celo-zemský univerzálny štát.
V tomto Maliarikovom filozoficko-teologickom diele nie je ťažko vybadať vplyv Komenského, Tolstého, Gándhího, ale najmä utopistov typu Campanellu, Bolzana či Moora. Maliarikov univerzálny štát by sa totiž zaobišiel bez násilia, zabíjania a vládla by v ňom sociálna rovnosť.
Nádherný nový svet?
Aj súčasný český filozof Petr Jemelka z Masarykovej univerzity v Brne považuje Maliarikov projekt, ktorý predpokladá zrušenie všetkých jestvujúcich štátov a vytvorenie "človeka nového typu“, za syntetickú morálnu utópiu. Zároveň však upozorňuje, že univerzálny štát má mať v tomto prípade totalitný charakter a je iba prostriedkom na uskutočnenie ideálu bohočlovečenstva.
"Má ísť o spoločnosť svätcov, respektíve ľudí na úrovni cesty k svätosti či ešte vyššie,“ podotýka Jemelka. Inými slovami: nie je to typická tradičná utópia, lebo jej autor opúšťa Zem a smeruje vlastne do transcendentna.
Stačí si všimnúť Maliarikom navrhovanú hierarchiu v jeho planetárnom štáte. Mal by byť riadený "zhora dolu božsky dokonalými bytosťami“, členmi Najsvätejšieho synodu ako zákonodarného i vládneho orgánu súčasne. Títo "svätci“ sú odsúdení na život bez rodiny, majetku a domova. Naopak, nižšie vrstvy môžu mať aj viac partnerov, aby sa vraj predišlo sexuálnym excesom.
Spoločenský systém v tomto štáte by mal fungovať na morálnych princípoch. Ich súčasťou je napríklad i zákaz zabíjania všetkého živého a z toho odvodené vegetariánstvo. Nevyhnutná je tiež sexuálna zdržanlivosť.
Maliarik však neponechával nič na náhodu, a tak rozpracoval aj sústavu postihov za porušovanie tejto asketickej morálky – počínajúc stratou niektorých občianskych práv a končiac nútenými prácami v zariadeniach na prevýchovu hriešnikov. Jemelka preto považuje Maliarikov štát za "totalitnú realizáciu asketického teroru“.
Zaujímavé by bolo vedieť, akú úlohu v takomto štáte by mal sám Maliarik. Aj na túto otázku nachádzame odpoveď v jeho početných spisoch. Na jednom mieste uvádza, že by prijal ministerstvo unifikácie, k čomu ho oprávňuje jeho integračné úsilie.
Inde však čítame, že mieri oveľa vyššie, ako je celozemský štát, a že jeho osobným cieľom je "sféra a oblasť taká vznešená, kde už aj obyčajným sluhom byť je vysoké vyznamenanie“. Jemelka sa preto pýta, či celý projekt pozemského univerzálneho štátu nebol pre Maliarika iba cestou k naplneniu jeho osobných ambícií.
Sen, ktorý sa nestal skutočnosťou
Maliarikovi stúpenci nepovažujú svojho majstra za utopistu a rozhodne popierajú i jeho spasiteľské sklony. "Svojím životom to bol predsa veľmi skromný a jemnocitný, až detinsky čistý človek,“ pripomína Ruženka Hermanová z Kruhu žiakov a priateľov Jána Maliarika so sídlom vo Veselí nad Moravou. "Vo svojich prorockých víziách nabádal na vytvorenie harmonického spolužitia obyvateľov planéty s rovnakými právami a povinnosťami.“
A to je na celej veci vari najzaujímavejšie, že hoci od Maliarikovej smrti uplynie v týchto dňoch už 65 rokov, jeho dielo má naďalej vyznávačov, pričom niekoľko desiatok z nich pôsobí dokonca organizovane. Etnologičku Janu Sušienkovú z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre to zaujalo natoľko, že problému venovala svoju diplomovú prácu. Zistila, že okrem spomínaného Kruhu žiakov a priateľov Jána Maliarika pôsobí ešte Spoločnosť J. Maliarika v Brne a Vila Univers v Ostrave.
Okrem spoločných cieľov majú aj niektoré rozpory. Vyplývajú najmä z prístupu k osobnosti Maliarika. Hoci to verejne nepriznávajú, pre niektorých je predsa len guru a svojím spôsobom ho zbožšťujú.
Maliarik bol Slovák, ale na Slovensku je menej známy a uctievaný ako v Čechách. Sušienková našla síce jeho stúpencov v Bratislave, kde sa každoročne koná Festival lásky venovaný jeho životu a dielu, a v Očovej (letné semináre podobného obsahu), zároveň však konštatuje: "Slovensko má voči Maliarikovi výrazný dlh.“ Ani jeho cirkev sa k nemu nehlási, ani v Myjave, jeho rodisku, ani vo Veľkých Levároch nemá pamätnú tabuľu.
Povedané slovami historika Holeca, Maliarikove donkichotské úsilie zostalo márne. Vojnám nezabránil a sen o celozemskom štáte ostáva naďalej iba snom…