V Tatrách treba stanoviť jasné pravidlá

To, čím Tatry lákajú, je nedotknutá príroda, nie hotely, lanovky a zjazdovky, ktoré sú lepšie v zahraničí. To je cesta, ktorou by sa malo kráčať, tvrdí ekológ Michal Wiezik z Technickej univerzity vo Zvolene, ktorý je aj členom ministerskej komisie pre zonáciu Tatranského národného parku.

Michal Wiezik
Michal Wiezik
Autor:
Michal Wiezik
Michal Wiezik
Autor: Ľuboš Pilc

Zonáciu TANAP-u by chcel minister životného prostredia József Nagy uzavrieť do konca roka. Stihne to?
Skôr ako sa dokončí zonácia TANAP-u, by mal byť hotový nový zákon o ochrane prírody a krajiny. Pri zonácii sa preto vychádza z toho, že sú do nej zapracované už aj hlavné zmeny, ktoré sa plánujú v spomenutom zákone. Či sa to stihne do konca roka, na to teraz ťažko odpovedať. Aj v súvislosti s novým zákonom možno totiž očakávať vášnivú debatu, či už vo vláde, alebo v Národnej rade. Je to teda i politická otázka.

Je v Tatrách už dnes niečo podobné ako zonácia?
V podstate áno. Platia tam stupne ochrany. Zonácia len zavádza isté manažovanie tej ochrany, no jednotlivé stupne nezanikajú. Na území TANAP-u máme teraz asi 60 prírodných rezervácií. Zonáciou by sa vytvorilo jednoliate územie, v ktorom by sa tie rezervácie de facto rozpustili, ale stupeň ochrany by sa zachoval. Najprísnejšie chránená zóna A, to jadro, by bolo v strede, na ňu sa nabaľuje ,,nárazníková" zóna, kde už platí štvrtý stupeň ochrany. V nej už možno robiť nejaké zásahy, aby sa zabránilo negatívnym vplyvom prieniku do zóny a zo zóny. Keď sa napríklad objaví lykožrút, v zóne A sa proti nemu nebude zasahovať, ale v ,,nárazníkovej" zóne sa už prijmú kroky, aby sa nedostal do hospodárskych porastov. A, naopak, keby sa šírili nejaké invázne rastliny zvonka, budú sa likvidovať v ,,nárazníkovej" zóne, aby sa nedostali ďalej do jadra.

Ako postupuje odborná komisia pre zonáciu? Speje k dohode?
Zatiaľ sa konali len dve stretnutia, z ktorých mám celkom dobrý dojem. Smerujeme k dohode a myslím si, že je to dohoda, ktorá konečne berie ohľad na ochranu prírody tak, aby bola funkčná. Tie koncepcie, ktoré tu doteraz boli, totiž vždy išli priam silene cestou kompromisu, ktorý však v skutočnosti kompromisom nebol.

Minister tvrdí, že aby sa pri zonácii Tatier mohol prijať kompromis, každý musí ustúpiť. Našli ste taký kompromis?
Máme pomerne veľké územie národných parkov, kde je proklamovaná istá ochrana. Tá je však do veľkej miery iluzórna. Aj tie najprísnejšie stupne ochrany, ktoré sú, znehodnocujú rôzne výnimky. Ak taká výnimka prejde, možno nejakú prírodnú rezerváciu pokojne vyrúbať a postaviť tam lyžiarske stredisko, ako sme videli pred pár rokmi. Nová koncepcia, ktorú má odrážať aj zonácia, je v tom, že sa vyčlenia územia, ktoré budú prísne a bezpodmienečne chránené. Nemusí ich byť tak veľa, takže na rozvoj – v rámci národného parku – budú ďalšie územia. Ideálne by bolo, keby ten rozvoj išiel cestou mäkkého turizmu – turistika, poznávacie pobyty a podobne. Nie však budovanie rozsiahlych centier.

Ako to chcete dosiahnuť?
Treba stanoviť jasné pravidlá, kde možno niečo stavať a kde nie. Na tých miestach, kde to bude zakázané, bude ochrana prírody stopercentná. Tam nebude zasahovať lesníctvo, doprava ani priemysel. Nezaberieme na to celý park, no tam, kde ho už vezmeme, bude skutočná ochrana prírody. Takto nejako by mal vyzerať ten kompromis. S tým súhlasia všetci v komisii. Netuším však, ako sa k tomu postavia napríklad štátni lesníci. Pre nich sú prísne strážené územia strašiakom, lebo tam nemôžu vykonávať svoju činnosť. Debata však nemá stáť a padať na tom, čo sa páči lesníkom. Rozhodovať bude vláda. Keď to bude považovať za prioritu, ako to má aj v programovom vyhlásení, nemal by to byť problém.

Nie je prehrou ekológov, že súhlasili, aby sa časť územia vyňala z pásma najprísnejšej ochrany?
Nemyslím si, že by to bola prehra. Skôr je to nastavenie zrkadla súčasnému stavu. Vezmime si, čo sa stalo s oblasťou TANAP-u, ktorú roku 2004 zasiahla kalamita – asi 12-tisíc hektárov vyťažili. Ochranárske hodnoty toho územia sú dnes takmer nulové. Keby sme sa pozreli na Nízke Tatry, ktoré dopadli ešte horšie, tam sa dokonca uvažuje o vyčlenení celej východnej časti z národného parku. Sú to totiž plochy odlesnené holorubmi, poznačené chemickými postrekmi, prakticky nič tam nežije. Je veľká hanba, že sa niečo také v národnom parku dovolilo, ale je zbytočné niečo také chrániť. Vyčleniť treba i územia obcí. Teraz patria do národného parku, čo je nezmysel. Sú to zbytočné problémy pre ľudí, ktorí tam žijú. Nemusíme sa však báť, že by ochranári robili ústupky tam, kde by sa robiť nemali.

Zonácia sa pripravuje už 11 rokov. V minulosti vyvolala veľké spory, bývalej vláde sa vyčítalo, že chce z prísneho stupňa ochrany vyčleniť rozsiahle územia. Je už prístup ministerstva iný?
Áno. Pre mňa je najväčší prínos tejto zonácie v tom, že by sa územia s najprísnejším stupňom ochrany, takzvaná zóna A, nemali vyčleniť len na základe prirodzenosti lesných porastov a lesnej krajiny, ale že sa pôjde i cestou ochrany dolinových celkov. Ide o to, aby sa do zóny A zahrnuli aj tie časti dolín, ktoré samotné nepatria medzi najzachovanejšie, sú však cenné v rámci celku.

Môžete to bližšie vysvetliť?
Ide napríklad o Tichú a Kôprovú dolinu. Tie sú prísne chránené až do sútoku Tichého a Kôprového potoka. Žije tam silná populácia medveďov, svorka vlkov, asi tristo jeleňov, nemôže sa tam poľovať, jednoducho raj pre zvieratá. Príde však zima, keď sú pre ne tieto strmé svahy dolín nevyhovujúce. Preto sa stiahnu a prejdú do blízkeho povodia Belej. Tam však platí už len tretí stupeň ochrany a bežne sa tam poľuje. Doplácajú na to jelene i neskúsené mladé vlky. Tie zvieratá sú teda trištvrte roka chránené, no potom ich strieľajú. Práve tomu by sa malo zabrániť tým, že niektoré vybrané doliny by sa chránili aj s blízkym okolím. Je to prevratná zmena a zároveň priestor na vyjednávanie – my si zoberieme celú jednu dolinu pre prísnu ochranu prírody a iná dolina, rozdelená medzi A a B zónu, môže prejsť celá do menej chránenej zóny B.

Spomenuli ste nový zákon o ochrane prírody a krajiny. Naozaj ho treba? Bývalý riaditeľ TANAP-u Tomáš Vančura napríklad tvrdí, že by stačil aj súčasný zákon, keby sa dodržiaval.
Samozrejme, keby sa dodržiaval. Jeho veľkým úskalím je však to, že umožňuje legálne obísť stanovené pravidlá. Máme napríklad rezerváciu, kde zákon takmer nič nepovoľuje, je tam stopercentná ochrana prírody, nemôže sa zasahovať do pôdy ani do lesa. Je tam však možnosť udeliť výnimku, ktorú môže na požiadanie vydať pracovník krajského úradu ochrany prírody. Bez súhlasu nejakej komisie, ktorá by to zvážila. Jednoducho dá pečiatku a môže sa tam robiť čokoľvek. Krajské úrady takto ročne vydávali asi tritisíc výnimiek z piateho stupňa ochrany – na vedecký výskum, na vjazdy či na lesnícke zásahy. Keby ich bolo desať, nepoviem ani pol slova. Ale udeľovali sa naozaj ako na bežiacom páse, a to bez akejkoľvek kontroly. Rozhodovali o tom úradníci s pečiatkou. A toto stále platí.

Nový zákon už nijaké výnimky nepripustí?
Nie, v novom zákone už pre takéto územia bude platiť bezzásahovosť. Na druhej strane prináša vítanú zmenu, že sa povolí voľný vstup ľuďom. Doteraz sa na chránených územiach od tretieho stupňa mohli pohybovať len po vyznačených chodníkoch, čo sa aj tak porušuje. Zakazujeme ľuďom pohybovať sa mimo chodníka, a pritom musia uskakovať lesnej technike a traktorom. To je ako v Kocúrkove. Po novom budú mať turisti možnosť spoznať tú divočinu na vlastnej koži.

Zo zonácie Tatier majú obavy vlastníci neštátnych lesov. Boja sa, že svoje majetky nebudú môcť využívať, keď zostanú v najprísnejšom stupni ochrany.
Je to naozaj komplikované. Takmer všetky veľkoplošné chránené územia na Slovensku vyhlásili ešte za socializmu, keď sa neprihliadalo na vlastnícke vzťahy. Po roku 1989 však došlo k reštitúciám. Už vtedy sa spravila veľká chyba, keď sa reštituovali aj pozemky, na ktorých ochrane mal štát veľký záujem. Tak sa stalo, že je dnes takmer polovica TANAP-u v súkromnom vlastníctve. To nemôže robiť dobrotu. Preto je i zámerom spomenutého zákona, že základ ochrany prírody by mal byť na štátnej pôde. Chránené územia treba nejako dostať späť do štátneho vlastníctva alebo pod štátnu správu. Buď odkúpením, výmenou, alebo dlhodobým nájmom, aspoň na sto rokov. Uvidíme, či sa na to nájdu peniaze a či o to vlastníci neštátnych lesov budú mať záujem.

Dá sa vôbec nájsť zlatá stredná cesta, aby s výsledkom zonácie boli spokojní všetci – ekológovia, ochranári, samospráva, lesníci, investori aj vlastníci lesov?
Je to ťažké, ale domnievam sa, že stanovenie jasných pravidiel by bolo prijateľné pre všetkých. Vedelo by sa, kde môžu podnikať developeri, kde je príroda nedotknuteľná. Toto by sa konečne vyriešilo. Bol by to jednoznačný prínos, hlavne pre ochranu prírody.

Čo keď aj potom nejakí podnikatelia dostanú chuť zahrať si konské pólo na zamrznutom Štrbskom plese?
Prečo nie? Ak bude Štrbské pleso v rozvojovej zóne, pokojne môžu. Okolie Štrbského plesa je aj tak plné hotelov. Načo sa tam chceme hrať na rezerváciu, keď sa tam denne premelie 25-tisíc ľudí? Prechádzajú sa po asfaltovom chodníku okolo plesa a v zime sa tam má hrať pólo… Vyčleňme to z piateho stupňa a za to môžeme žiadať nejaké iné územie do prísneho stupňa ochrany. Na Štrbskom plese nestojí ani nepadá ochrana prírody v TANAP-e.

Niektorí odborníci upozorňujú, že stále chýba metodika, podľa ktorej by sa mohlo postupovať aj pri zonácií ďalších národných parkov.
Je to veľmi dobrá myšlienka, no tá metodika nemôže byť zložitá. Musí tam byť základná myšlienka a nejaké pravidlá, ako sa bude postupovať pri ďalších územiach. Tie sú totiž dosť rozdielne, takže spraviť jednotnú metodiku by bolo veľmi ťažké. Možno by preto bolo jednoduchšie postupovať jednotlivo od územia k územiu. Netreba však hádzať flintu do žita. Možnože výsledkom práce tejto komisie bude aj to, že taká základná metodika vznikne.

Treba zonáciu aj pre ostatné národné parky?
Pieninský národný park ako jediný ju už má, ale sú voči nej výhrady. Zonáciu by však mali mať všetky národné parky, takže sa na tom v budúcnosti bude pracovať.

Veľa ochranárov stále hovorí o systémových zmenách. Bez nich vraj nijaká zonácia nepomôže. Čo majú na mysli?
Ide najmä o udeľovanie výnimiek, ktoré som už spomínal. Druhým problémom je, že sú naše národné parky lesnaté. A zákon o lesoch často prikazuje úplne odlišné veci ako zákon o ochrane prírody. To tiež nie je systémové, keď sa dva platné zákony vzájomne bijú. V TANAP-e je ďalší extrém i v tom, že tam máme dve inštitúcie – Štátne lesy TANAP-u a Správu TANAP-u. Jedna patrí pod ministerstvo životného prostredia, druhá pod rezort pôdohospodárstva. Sledujú úplne iné ciele. Aktivita leží na pleciach lesníkov, kým administratíva na Správe TANAP-u. Tá však v skutočnosti nemá rozhodovaciu právomoc. Problémom je aj to, že jednotlivé chránené územia vôbec nemajú právnu subjektivitu. Sú to akoby skupiny nejakých terénnych pracovníkov, ktorí tam kosia lúky a dozerajú na turistov, vyjadrujú sa k žiadostiam o výnimku, ale ich stanovisko nie je záväzné… Takže tí ľudia, ktorí to prostredie národného parku najlepšie poznajú, o ňom vôbec nerozhodujú. Rozhodujú o tom úradníci, ktorí ani nemusia vedieť, ako vyzerá smrek alebo lesná kalamita, no majú potrebnú pečiatku. Právomoc by bolo treba preniesť na správu národných parkov.

Developerov ochranári často vykresľujú ako žralokov, ktorí len čakajú, aby si z prírody uchmatli ďalší kus a postavili tam hotel, lanovku či zjazdovky. Aký názor máte vy?
Také rozdeľovanie je podľa mňa príliš čierno-biele. Treba povedať, kto sú ochranári a kto developeri, lebo to nie je nejaká homogénna skupina. Za ochranárov sa považuje obrovská skupina ľudí – od štátnej ochrany prírody až po občianskych aktivistov a mimovládne inštitúcie. V iných kruhoch sa tak označujú aj poľovníci a lesníci. Také kategorizovanie je teda príliš zjednodušujúce. Viem aj o príkladoch, keď sa dá s developermi rokovať veľmi rozumne. A to vtedy, keď sa stanovia jasné pravidlá hry. Keď im povieme, kde môžu stavať a ktorú čiaru už prekročiť nemožno.

O Vysokých Tatrách sa hovorí, že sú najmenšie veľhory v Európe. Čo by sme mali spraviť, aby sme z nich mali najväčší úžitok?
Treba definovať jedinečnosť Tatier, teda to, čo vedia ponúknuť. Zistíme, že to nie sú zjazdovky ani hotely, lebo tie, a často lepšie, majú krajiny v pomerne blízkom okolí Slovenska, ale že je to práve tá príroda. Máme tam Tichú a Kôprovú dolinu, ktoré sa už dobre spropagovali prostredníctvom filmu aj knihy a začína sa o nich hovoriť v zahraničí. To sú skutočne celoeurópske unikáty.

Čím sú také jedinečné?
Nielen tým, že tam máme krásne fungujúcu populáciu 40 medveďov, že sa tam začínajú množiť kamzíky, že tam žijú rysy, orly a vlky, ale aj preto, že sa tam zachovali limbové pralesy. Tie podľa mňa nie sú už nikde v strednej či západnej Európe. Rastú tam stromy, ktoré majú až 1 200 rokov. Keď sa o takých klenotoch bude vedieť, prilákajú obrovské množstvo ľudí. Tí možno stretnú aj medveďa a budú mať zážitok na celý život. To je práve ten mäkký turizmus, na ktorý majú Tatry potenciál. Nič lepšie sa tam asi vymyslieť nedá. Na to treba, samozrejme, nastaviť infraštruktúru, ktorá bude mimo národného parku, aby sa tým turizmus neznehodnocoval. Zoberme si Donovaly. Neviem, či sa tam nejaký turista môže cítiť dobre, keď chce z okna vidieť hory a namiesto toho zbadá ďalší hotel. Niečo také by sa v Tatrách nemalo stať. Je tam dosť obcí, kde môžu byť dobré penzióny s výhľadom na Tatry, ale do samotného národného parku sa bude chodiť pešo, na zubačkách alebo na bicykloch. Aby turisti nemuseli uskakovať pred traktormi alebo lyžiarmi. Na mäkký turizmus ani neexistuje lepšie územie, ako je TANAP.

Kritici pripomínajú, že u nás chránime až 25 percent územia, kým inde v Európe je to len sedem až deväť percent. Nemáme tých národných parkov a chránených oblastí priveľa?
T
o je zase otázka toho, čo sa považuje za chránené územie. U nás sa totiž za chránené pokladá už to, čo má druhý stupeň ochrany, teda nejaká chránená krajinná oblasť. Druhý stupeň však okrem nejakých maličkostí nezakazuje takmer nič. Tretí stupeň je už o čosi prísnejší a tak ďalej. Ale napríklad lesníci až do štvrtého stupňa nemusia v niektorých prípadoch riešiť, akú má to územie ochranu. Ak príde kalamita, nemusia žiadať ani o výnimku, všetko drevo odvezú a v podstate zničia lesný biotop. Iba na piaty stupeň musia žiadať výnimku. Takže keď sa to tak vezme, skutočne chránený je len piaty stupeň, a to je len zlomok územia. Z tých 25 percent sa tak dostaneme na nejaké dve percentá. A ani územia s piatym stupňom nie sú chránené stopercentne, lebo je tu možnosť výnimiek, o ktorých som už hovoril.

Zmení sa ten pomer po prijatí nového zákona o ochrane prírody a krajiny?
Pripravovaný zákon hovorí, že absolútna ochrana prírody do roku 2020 by mala byť na piatich percentách nášho územia. Zvyšok možno bude chránený, ale v rámci nejakého plánu, na ktorom sa budú podieľať všetky zúčastnené subjekty. Tých skutočne chránených, bezzásahových území, z ktorých človek nemôže nič zobrať, bude asi päť percent. Netreba zabúdať, že ochrana územia má i ďalšie pozitíva. Nielen obrovský vplyv na turizmus, ale napríklad aj na protipovodňovú ochranu. Na území, kde sú zdravé lesy, nevzniká taká povodeň ako tam, kde sa stromy vyrúbu. Zaujímavé je i ďalšie porovnanie. Návratnosť investícií štátu do lesníctva je len asi jedno percento ročne. Z turizmu je to oveľa viac. Takže treba zvážiť – budeme tie lesy rúbať, alebo ich radšej necháme, nech tam môžu chodiť turisti?

Môžu Tatry zaujať i cudzinca, ktorý už prešiel Alpy a najlepšie národné parky v zahraničí?
Keď sa v Tatrách dostanem do zákutí, kam nechodieva veľa ľudí, a vidím okolo seba obrovské doliny s pralesmi, vždy si vravím: Keby tu teraz boli nejakí Angličania, Íri alebo Holanďania! My sme naozaj terno v Európe, akurát nie sme spropagovaní. Pred rokom som bol na blízkom kopci vo Veľkej Fatre, ktorý sa volá Zvolen. Videli sme tam zahraničných turistov, ktorí sa pri konfrontácii s nádherným výhľadom na modré hory zmohli len na to, že zvolali: Eslovaquia, te quiero! (Slovensko, milujem ťa!) Takže určite máme čo ponúknuť. Len ide o to, aby tá prírodná stránka bola v súlade s tým zázemím – so službami, s ubytovaním, dopravou, jazykovou vybavenosťou ľudí, ktorí budú ponúkať servis turistom. Treba dať pozor, aby sme si tú prírodu nezničili a dobudovali to ostatné.

Ktorý národný park v cudzine by podľa vás mohol slúžiť ako vzor pre naše?
Asi každý, ktorý funguje. A nemusíme chodiť ďaleko. Náš TANAP susedí s poľským Tatrzańskim parkom narodowym, kde je ten režim úplne iný ako u nás. Keď ho zasiahli kalamity, padnuté drevo tam nespracovávali. Územie sa tam vyvíjalo prirodzene. A hoci ten park susedí s obrovským komplexom Zakopané a má miliónovú návštevnosť, nie sú tam také problémy ako u nás. Keď sa pozrieme do európskych národných parkov, systém nezasahovania funguje a ukazuje sa, že je lepší. V nemeckom Bavorskom lese je napríklad bezzásahových až 70 percent a návštevnosť turistov to zvýšilo.

Ochrana prírody u nás už roky pokrivkáva. Skutočný záujem o ňu doteraz neprejavila žiadna vláda. Myslíte si, že už nastáva zlepšenie?
O zlepšení by sa dalo hovoriť, keby sa na ochranu prírody vyčlenil väčší balík peňazí. To sa zatiaľ nestalo. Pokiaľ viem, v rámci navrhovaného rozpočtu sa ešte nejako zoškrtali prostriedky pre ministerstvo životného prostredia. Ako to bude ďalej, ukáže budúcnosť.

Na svojom blogu ste uviedli zaujímavý postreh, že aj keď si to neuvedomujeme, na Slovensku je dnes chránený každý jeden štvorcový meter územia. Delikventi sa z nás stávajú už len počas jazdy autom, keď zabíjame tisíce kusov hmyzu lietajúceho nad vozovkou, za čo však ešte nikto pokutu nedostal.
Je to tak. To je tá chyba systému, ktorý požaduje niečo, čo sa nedá dodržať. Skutočne je zakázané usmrcovať voľne žijúce rastliny a živočíchy na celom území Slovenska. Pravda, je tam nejaká zmienka o tom, že to nesmie byť úmyselné. Ale človek úmyselne orie, úmyselne sa vezie autom, úmyselne píli drevo a všade pritom zabíja živé organizmy. V tomto smere je tá všeobecná ochrana prírody iluzórna. A podľa mňa zbytočná, lebo to nikto nekontroluje. Ochrana prírody je zbytočne rozdelená na toľko stupňov. Stačili by dva – jeden prísne chránený, druhý manažovaný a zvyšku územia sa nedotýkať. Netreba postihovať celú rozlohu Slovenska. Načo? Veď tam platia aj iné právne normy, ktoré sú niekedy dokonca prísnejšie – napríklad zákon o poľovníctve či zákon o lesoch.

Krajiny ako Rakúsko a Švajčiarsko úspešne žijú z turistického ruchu. Mohlo by sa nimi Slovensko v niečom inšpirovať?
Tam je situácia trochu iná. Predsa len, majú tie Alpy. V porovnaní s Tatrami je to obrovské územie, kde je oveľa viac miesta – na turizmus aj na ochranu prírody. My to územie máme malé, preto k nemu musíme pristupovať citlivo, aby sme si ho nezničili. Nemyslím si, že by bol vo svete nejako rozšírený trend príliš intenzívneho využívania ochranársky hodnotných území. Že by sa trebárs chatami zastavala celá vzácna dolina. Tie krajiny však mali aj inú históriu, inú obývanosť územia, treba to chápať v širšom kontexte.

Na Západe sú ochranári uznávanou a rešpektovanou skupinou. Zelení sa dostávajú aj do vrcholovej politiky. U nás však aj bežní ľudia považujú ochranárov skôr za čudákov či dokonca extrémistov. Čím to je?
Je to otázka národa. Ale nemyslím si, že by ochranári, nech si pod nimi predstavíme kohokoľvek, boli na Slovensku nejakým spôsobom diskreditovaní. Dokonca si myslím, že majú aj veľký politický vplyv. A nielen u nás, ale aj v Európe. Vezmime si len najznámejšie lesoochranárske združenie na Slovensku, zoskupenie VLK. Veď tí vyhrali s ministerstvom životného prostredia 53 súdnych sporov len za jeden rok pre odstrel medveďa, vedú niekoľko konaní v rámci európskej legislatívy. Tá ich sila je výrazná. Majú veľkú podporu medzi bežnými ľuďmi, len sa o tom toľko nehovorí. To sú veci, s ktorými musia rátať aj politici.

Často počujeme kritiku, akí sme nevšímaví a nezodpovední k prírode. Zatiaľ čo Rakúšan alebo Švajčiar v lese ani v parku nezahodí odpadky, u nás je to bežné. Nevážia si Slováci prírodné bohatstvo, ktoré majú?
To si nemyslím. Často však problémom nerozumejú. Slovákovi napríklad neprekáža niekoľkohektárový holorub, ale nespracovaná kalamita. Nepáčia sa mu popadané stromy, lebo si myslí, že je to niečo zlé, že zomrela hora a podobne. No keď sa tie popadané stromy vyrúbu a vznikne tam suchá lúka, je to podľa neho v poriadku, je to upratané. A ešte lepšie, keď sa tam vysadia smriečky. To je nepochopenie problematiky. Pre ochranu prírody je totiž dôležitejšie, aby tam tie popadané stromy zostali, než aby sa tam vysadili nové. Pre ochranu prírody je dôležitejšie, že sa niekde nepostaví lesná cesta ako to, že tam budú rozsypané smeti. Problémom nie je odpad. Až 90 percent problémov pri ochrane prírody na Slovensku súvisí s lesníctvom. Na to treba poukazovať. To je trecia plocha, o ktorej sa veľmi nerozpráva. Keď sa toto vyrieši, nejaký zahodený papier nebude hrať žiadnu úlohu.

Na Slovensku žije mnoho druhov zvierat, ktoré už v iných krajinách vyhynuli alebo sú veľmi vzácne – vlky, medvede, orly, rysy… Čomu vďačíme za to, že u nás prežili?
Tomu, že sme pomerne hornatá krajina. Keby sme boli na rovine, vyzeralo by Slovensko ako Podunajská nížina – samé polia. To nie je výhradná zásluha nejakej uvedomelej ľudskej činnosti, že tu máme toľko zachovaných lesov. Je to tým, že tu máme strmé kopce a doliny, kde vplyv ľudí nemohol byť výrazný. Máme veľmi zaujímavú polohu, ktorá podporuje rozmanitosť druhov. No a, samozrejme, treba zohľadniť aj to, že sme v minulosti nemali rozvinutý priemysel, ako to bolo napríklad v Česku.

Ľudia majú niekedy problém rozhodnúť sa, čo je správne. Na jednej strane počúvajú ochranárov, že Tichú a Kôprovú dolinu treba zachovať v pôvodnom stave, na druhej strane lesníci presviedčajú, že popadané drevo treba spracovať, aby sa nerozmohol lykožrút. Ochranári tvrdia, že na medvede nemožno poľovať, kým poľovníci opakujú, že sa premnožili, sú agresívne a treba ich strieľať. Čomu majú ľudia veriť?
Musia sa rozhodnúť sami. Nech zvážia argumenty jednej aj druhej strany, prípadne nech si vypočujú tretiu, alebo si k tomu môžu niečo prečítať. A nech sa tam hlavne idú pozrieť. Ak niekto hovorí, že je v Tichej doline katastrofa, nech tam ide. A uvidí, že tá suchá klenba stromov v skutočnosti skrýva obrovské žriedlo života: nové stromčeky, huby, množstvo živočíchov, medvede… Nedávno zopár medveďom nasadili obojky, aby zmapovali, kde sa pohybujú. Zistilo sa, že takmer 80 percent roka trávia v nespracovanom kalamitisku, ktoré poľovníci a lesníci doteraz zaznávali ako to najhoršie, čo môže byť, skadiaľ sa iba šíria lykožrúty. Lenže medveď tam má pokoj a potravu. Rastú tam maliny, sú tam lykožrúty a hmyz, jarabiny, ktoré obžiera. Vôbec z toho kalamitiska nemusí vyjsť, nemusí ísť do kukuričného poľa ani vyžierať kontajnery. Je tam doma. To sa doteraz nevedelo.

Ako sa z človeka stane ekológ? Kedy ste sa rozhodli, že budete environmentalis­tom?
Už ako dieťa som mal najradšej prírodopisné filmy. Vždy ma fascinovali lesy a zvieratá. Zároveň som mal zlé pocity, keď som prišiel do lesa, ktorý som poznal, a zrazu som ho našiel vyrúbaný. Cítil som to ako stratu. Také niečo asi treba mať, ak chce človek túto prácu. Šiel som to študovať a zostal som v odbore, ktorý ma napĺňa. Stretávam úžasných ľudí a vidím nádherné prírodné scenérie. Je to skvelé.

Ktoré miesta na Slovensku máte najradšej? Ktoré by ste odporučili čitateľom?
Určite by mali zájsť do Tichej a Kôprovej doliny. Je to rozsiahle, krásne územie, ktoré sa vetví na rôzne bočné dolinky. Teraz som tam bol na dva dni a videl som osem medveďov. Jedna medvedica s mladými vyliezla do koruny limbového stromu, odhryzla vrchovec, ktorý spadol, takže sa medvieďatá mohli najesť šišiek. A medvedica za pätnásť sekúnd zliezla dole, rýchlejšie ako veverička. Keď také čosi človek vidí na vlastné oči, nenechá ho to chladným. Je to neuveriteľný zážitok. Veľmi rád mám aj Štiavnické vrchy, kde sa dá krásne túlať, všade sú dedinky, tajchy, plno lesov. No v podstate mám rád každý les, kde nevidno veľký vplyv človeka.

Michal Wiezik (32)
Michal Wiezik (32)
Autor: Ľuboš Pilc

Rodák z Martina dnes pracuje na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene, kde je aj prodekanom pre vedu a výskum.

Okrem ekológie krajiny a lesa sa zaoberá aj pedagogickou činnosťou, vyučuje manažment chránených území, ochranu fauny, podieľa sa aj na výučbe základov lesníctva a lesného ekosystému.

Je členom komisie pre zonáciu TANAP-u na ministerstve životného prostredia, ktorá je poradným orgánom šéfa rezortu Józsefa Nagya.

Má osemročnú dcéru a v najbližších dňoch očakáva ďalší prírastok v rodine.

protest miting Bonaparte kauza Basternak

Demonštranti v Bratislave po šiesty raz žiadali odchod Kaliňáka

25.07.2016 20:07

Po šiesty raz sa pred bratislavským komplexom Bonaparte zhromaždili ľudia, ktorí žiadali odstúpenie ministra vnútra Kaliňáka. Ľudia protestovali aj v Prešove.

prezidentský palác, Grasalkovičov palác, výmena stráže

Srb vnikol do areálu Prezidentského paláca, zadržali ho

25.07.2016 16:05, aktualizované: 16:30

Občan srbskej národnosti preliezol v nedeľu približne na poludnie plot Prezidentského paláca zo strany Hodžovho námestia. Okamžite ho zadržali.

dieťa, tablet, technológie,

Nové technológie ovládli život mladých ľudí z generácie Z

25.07.2016 16:00

Ich charakteristikou sú predovšetkým netradičné účesy, trendové oblečenie a mobil v ruke takmer pri každej príležitosti.

Binali Yildirim

Yildirim chce novú tureckú ústavu, premenoval most cez Bospor

25.07.2016 23:02

Turecký premiér Yildirim vyhlásil, že cieľom všetkých politických strán malo byť vytvorenie návrhu novej tureckej ústavy. Oznámil nový názov mosta cez Bospor.

peniaze

Slovenský Eco-Invest sa dohodol na prevzatí slovinskej Palomy

25.07.2016 22:34

Slovenský investičný fond Eco-Invest sa dohodol na prevzatí slovinského výrobcu hygienických potrieb Paloma.

Macedónsko, migranti, utečenci

Irackých kresťanov, ktorí neboli spokojní v Česku, sa ujala cirkev

25.07.2016 21:46

Kresťanskí utečenci z Iraku, ktorým pôvodne poskytla azyl Česká republika a ktorí sa neskôr rozhodli odísť do Nemecka, sa zatiaľ do ČR nevrátia.

Sanders

Sanders na stretnutí so stúpencami podporil Clintonovú

25.07.2016 20:36

So svojimi stúpencami a s delegátmi sa stretol senátor Bernie Sanders. Politik označil Trumpa za "demagóga" a kandidatúru Clintonovej výslovne podporil.