Po slovenskej zemi kráčalo iba málo žien, ktoré by sa šľachetnosťou a originalitou vyrovnali tejto šľachtičnej.
Bola talentovanou výtvarníčkou a poetkou, mecenáškou ohrdnutých umelcov, ale aj patrónkou sirôt a chudobných. Presne pred 100 rokmi jej postavili na Hôrke za Brodzanmi letohrádok nazvaný Babylon. Utiahla sa tam vždy, a najmä v starobe čoraz častejšie, keď zatúžila byť osamote len so svojimi psami leonbergermi a hviezdami. Mala na ne výhľad priamo zo spálne cez presklenú strechu.
V priľahlom lesíku bol kedysi psí cintorín, asi jeden z prvých v našich zemepisných šírkach. Medzi stromami sa leskli mramorové náhrobky s epitafmi. Zlaté písmená na čiernom mramore, ktoré dala vojvodkyňa vyraziť svojim miláčikom. Mala rada psy, kone a ľudí. Ľudí však – na rozdiel od psov – iba niektorých.
Najstarší Brodzanci dodnes spomínajú na svoju „pani Osvícenú“, ako ju volali, alebo „pani hercočku“ v dobrom. Vidia ju v sedle na obľúbenom koni, ako v sprievode dvoch-troch psov schádza ráno z Hôrky do kaštieľa. Koňa vraj dala osedlať ešte aj deň pred smrťou, a to už mala 83 rokov!
„Správala sa dosť čudne, ale voči nám obyčajným ľuďom bola milá a štedrá,“ rozpráva Judita Kubiniová, ktorá starú vojvodkyňu zažila ako žiačka ľudovej školy v Brodzanoch „Pred Vianocami alebo Veľkou nocou zvykla navštíviť našu školu a pýtať sa, komu čo chýba. Zaujímala sa najmä o deti z najchudobnejších rodín. Komu darovala obuv, komu niečo na ošatenie…“
Pritom sama majiteľka kaštieľa bola často bez peňazí. Ale keď bolo najhoršie, vzala niečo z rodinných šperkov a odcestovala to predať kamsi do Viedne.
„Ani jeden človek nie je natoľko zlý, aby som mu nemohla poskytnúť pomoc, ak je to v mojich silách,“ povedala priateľke Anne Igumnovej, ktorá sa pozastavovala nad vojvodkyninou „rozhadzovačnosťou“.
Pani Osvícená sa totiž neuspokojila s drobnými charitatívnymi akciami. V Brodzanoch zriadila chudobinec i malý špitál. Životnú úroveň najširších vrstiev hornej Nitry sa snažila pozdvihnúť zakladaním roľníckych a spotrebných družstiev. Zaslúžila sa aj o brodziansku škrobáreň, svojho času najväčšiu na území Slovenska.
Svetom však vládne nevďak. Hneď po prechode frontu začiatkom jari 1945 kaštieľ i letohrádok vyplienili miestni ľudia. Pozor, nie sovietski vojaci! Tí mali rozkaz ničoho sa tam nedotýkať. Sú o tom svedectvá i archívne dokumenty. Moskovskí vedci – puškinológovia totiž zavčasu upozornili velenie armády, že v Brodzanoch sa môžu nachádzať relikvie späté s básnikovým životom a dielom. A všetko, čo sa týka Puškina, je skutočným Rusom sväté.
A tak vzácne obrazy a nábytok rozchytali a časom výnosne popredali miestni ľudia. Rovnako skončili perzské koberce z kaštieľa.
O tri-štyri roky nato dielo skazy dokonala (neosvietená) proletárska moc, ktorá šľachtu i jej majetky mala poriadne v zuboch. Ďalšia stará Brodzianka Alžbeta Tlčimuková si dobre pamätá, ako noví páni zatočili s veľkou časťou knižnice: „Knihy nakladali vidlami, odvážali kamsi alebo pálili hneď pri kaštieli.“
Ešte šťastie, že vojvodkyňa to už nemohla vidieť. Zomrela v roku 1937.
Foto: Ivan Majerský
Kreslila, spievala a veršovala
Ako sa dostala Puškinova neter do Brodzian? Jej matka Alexandra Gončarevová bola sestrou manželky veľkého básnika. V odborných kruhoch sa už dávno vie, že autor Eugena Onegina mal k fešnej švagrinej hlbšie city a že najskôr nezostalo iba pri citoch. Za životnú partnerku si však zvolil mladšiu Natáliu.
Alexandra, zvaná Asja, sa neskôr – to už bolo po básnikovej tragickej smrti – vydala za čerstvého vdovca baróna Gustáva Friesenhofa, rakúskeho diplomata v Rusku. Ich príbeh sme prerozprávali na tomto mieste pred dvoma rokmi v črte Puškin miloval švagriné, jedna skončila na Slovensku (Pravda, 18. 10. 2009).
Asja sa teda stala barónkou Friesenhofovou a mala na starosti aj manželovho syna z prvého manželstva, vtedy 10-ročného Gregora. V roku 1854 sa jej však vo Viedni narodila jediná dcéra Natália (to už mala 43 rokov) a nevlastný syn sa ocitol v „ofsajde“, čo ho vraj poznačilo na celý život.
Rodinka žila striedavo v hlavnom meste monarchie a v Brodzanoch. Barón kúpil tamojší kaštieľ už o osem rokov skôr, keď ešte bola nažive jeho prvá žena, mimochodom, tiež Ruska, tiež Natália a, navyše, sesternica Asje a Puškinovej ženy.
A čo ich dcéra? Krstili Tašu, ako ju volali doma (od Nataša), v pravoslávnom chráme, ale vyrástla z nej evanjelička, prevzala vierovyznanie Friesenhofovcov. Podľa ruského bádateľa Leva Kiškina zdedila mnohé črty matky: silný charakter, nevyrovnanosť (časté zmeny nálad) a uzavretosť. Bola dosť excentrická a výstredná. Otcovi to neprekážalo, ten ju rozmaznával, matka ako bývalá dvorná dáma bola za prísnejšiu výchovu.
Mala však podobné umelecké sklony ako matka. Rada kreslila, maľovala a spievala. A veršovala. Neskôr jej vyšli v nemčine dve básnické zbierky.
Životopisci tvrdia, že poznala päť jazykov vrátané slovenčiny, nie však ruštinu. To je v rozpore so svedectvom jej vnuka Georga Welsburga, ktorý ruskému spisovateľovi Romanovi Belousovovi porozprával, že stará matka krátko pred smrťou prehovorila neznámou rečou („Preložte ma do postele…“). Až neskôr si ujasnili význam týchto slov, že išlo o ruštinu.
Mladá vojvodkyňa bola bohémkou
Mladosť mala Natália dosť búrlivú. Samé cestovanie, kúpele, plesy, koncerty, divadlá. Vo Wiesbadene sa zoznámila s mladším bratom vládnuceho vojvodu z Oldenburgu, Elimarom, „zasneným a melancholickým“ aristokratom.
Mala 24 rokov, keď sa zaňho vydala proti vôli jeho i svojej rodiny. Veď ona, iba barónka, sa „votrela“ do najvyššej šľachty. Deti narodené v tomto manželstve prišli o právo nosiť vojvodský titul. Dostali iba erb grófov Welsburgovcov (podľa jednej z oldenburských usadlostí), aj to až po smrti ich otca.
Natália neskrývala, že si Elimara zobrala viac z ľútosti ako lásky. Keď sa jej matka nervovo zrútila – ani nie tak z dcériných „úletov“ ako z finančných ťažkosti, ktoré postihli rodinu okolo roku 1870, stala sa paňou brodzianskeho majetku mladá vojvodkyňa.
Onedlho priviedla na svet dcéru Frederiku a syna Alexandra. Ale ponechala ich na starosť matke – ktorá sa čoraz viac zdržiavala vo Viedni – a guvernantkám. Ona sama sa venovala najmä zábave a umeniu. S matkou mala vojvodkyňa napätý vzťah. Vyčítala jej spôsob výchovy vnukov, ktorý sa rozchádzal s jej liberálnymi predstavami.
Život Puškinových príbuzných v Brodzanoch skúmal ako prvý profesor Alexander Isačenko z Univerzity Komenského v Bratislave, vedec ruského pôvodu. Už vo svojej úvodnej štúdii z roku 1947 o mladej Natálii Oldenburgovej napísal: „Utvára okolo seba celý dvor umelcov, básnikov, hudobníkov a maliarov. V Brodzanoch žijú títo hostia niekedy aj niekoľko desaťročí!“ (Dodajme: na náklady majiteľov kaštieľa.)
Isačenko mal zrejme na mysli predovšetkým rakúskeho spisovateľa Fritza Lemmermayera, ktorý sa postupne stal čímsi ako vojvodkyniným tajomníkom. Ruská literárna historička Svetlana Makarenková však nevylučuje, že tam mohol byť aj hlbší citový vzťah. Ak bol, tak skončil celkom opačnými citmi. Ostatne, od lásky k nenávisti nebýva ďaleko…
Lemmermayer začal byť nakoniec protivný aj vojvodkyniným leonbergerom. Jeden ho pohrýzol tak, že mu nadosmrti znetvoril tvár. Bol z toho súdny proces. Ako dopadol, nevieme.
A čo Natáliin manžel, vojvoda z Oldenburgu? Ten svoju ženu miloval slepou láskou. A na život sa naučil nazerať ako na jednu veľkú komédiu. Napokon, sám bol i amatérskym dramatikom – písal veselohry pre svoje domáce divadlo. Z času na čas ich uvádzal v brodzianskom kaštieli alebo na zámočku v Erlaa pri Viedni, ktorý dostal ako dedičstvo od matky, švédskej princeznej…
Ako uľahčiť život chudobným
Kedy sa teda pani Osvícená stala takou, akú ju vo svojom detstve poznali posledné žijúce Brodzianky? Pravdepodobne až po smrti najbližších príbuzných. V roku 1889 jej zomrel milovaný otec – barón Friesenhof, o dva roky neskôr aj matka. V roku 1895 vojvodkyňa predčasne ovdovela. Ale asi najviac ju postihla smrť dcéry Frederiky, ktorá zomrela už vo veku 24 rokov na tuberkulózu.
Cynik by povedal, že štyridsaťročná vojvodkyňa sa dala na pokánie. Predala zámok v Erlaa a so synom Alexandrom a jeho rodinou sa usadila natrvalo v Brodzanoch.
Vďaka kronikárovi Kolomanovi Adamcovi poznáme zásluhy vojvodkyne na zveľaďovaní obce. Už v roku 1898 tam spoluzakladá spotrebné potravinové družstvo Mravec. O šesť rokov neskôr postavili na jeho náklady budovu nazývanú Kasíno, ktoré však nemalo nič spoločné s hazardnými hrami. V jednej jeho časti sa nachádzali kancelárie družstva, v druhej – klubovňa. Vystupovala tam miestna dychovka, ochotnícke divadlo, požičiavali sa knihy.
Pani Osvícená bola takmer tri desaťročia (až do veku 81 rokov) predsedníčkou družstva a snažila sa tak, podľa jej vlastných slov „uľahčiť život chudobných ľudí“. Spolupracovala pritom s nevlastným bratom Gregorom, ktorý mal majetok v susednom Krásne. Gregor von Friesenhof organizoval matičné zbierky, prispieval do Lichardusovho Obzoru a položil základy slovenskej agrometeorológie.
Už v roku 1908 zaviedlo družstvo do Brodzian elektrinu! V „špitáli“, ktorý bol vlastne malým zdravotným strediskom, mala významné miesto alternatívna medicína. Ako spomína dnes už 90-ročný Jozef Kubini, keď v detstve dostal chrípku, liečili ho tam na pokyn pani Osvícenej vývarom z nejakých tráv. Bol to údajne jej vlastný recept.
V roku 1911 dala vojvodkyňa postaviť letohrádok Babylon. „Na lúke vedľa neho sa konali majálesy,“ spomína Kubiniová, „vtedy pani Osvícena dala rozvešať po stromoch rôzne darčeky a my deti sme ich mali hľadať. Kto čo našiel, bolo jeho.“
Nakoniec obnovia aj Babylon
Ale to všetko je dávna história. Kaštieľ po vojne celé desaťročia pustol. Rodinnú kryptu Friesenhofovcov v tamojšej kaplnke niekoľkokrát vykradli neznámi hľadači pokladov. Až v roku 1979 otvorili v usadlosti Literárne múzeum A. S. Puškina, ktoré urobilo koniec výčinom vandalov.
Bývalej riaditeľke Helene Filipovej sa podarilo nájsť a odkúpiť niektoré obrazy Natálie Oldenburgovej. Jej nástupkyňa Eva Geršiová v tom chce pokračovať. „Len aby sa našli potrebné peniaze.“
O rok, o dva sa zrejme podarí zachrániť aj letohrádok. Jeho obnovy a rekonštrukcie sa ujal jeden podnikateľ z Prievidze. A postupuje v súlade s pokynmi pamiatkového úradu.
Do Brodzian opäť prúdia výpravy turistov. Ponajviac z Ruska, ale nedávno tu mali aj jedného Puškinovho prapravnuka. Ten však pricestoval z Nemecka.