Žilinčan Lenárd prišiel prvý so správou o vyvražďovaní Židov

Najprv im tvrdili, že budú pracovať v slovenských fabrikách, neskôr – že ich vezú "na práce" kamsi do Poľska. Spočiatku brali iba mladých a silných. Po dvoch mesiacoch už preplnené vlaky odvážali celé rodiny. Prevažná väčšina odsunutých skončila po neľudskom utrpení v kremačných peciach a masových hroboch.

26.03.2012 18:00
Stropkov, Židia Foto:
Deportácia Židov v Stropkove v roku 1942.
debata (543)

Ani po uplynutí 70 rokov od tragických udalostí však neutíchajú spory o tom, kedy sa pravdu o krutom osude tisícov bývalých spoluobčanov dozvedela slovenská vláda a kedy protihitlerovská koalícia. A prečo správy očitých svedkov tak dlho nebrali vážne.

V marci 1942, keď odchádzali prvé transporty, vedel o nacistických plánoch s plynovými komorami asi len úzky okruh zasvätených v Berlíne. Slovenská vláda oficiálne posielala mladých práceschopných Židov „na pomoc nemeckému vojnovému úsiliu“. Aj väčšina mladých mužov a žien odchádzala s nádejou, že idú pracovať, hoci viaceré okolnosti tomu nenasvedčovali.

Budúcu bratislavskú lekárku Margitu Schwalbovú, ktorá vydá po vojne otrasné svedectvo o Osvienčime, neopustila nádej ani vo chvíli, keď jej gardisti pred odchodom do neznáma zobrali okuliare, sponku do vlasov i pár drobných mincí.

Ba ani vtedy nie, keď už cestovala v zaplombovanom vagóne s osemdesiatkou ďalších podobných nešťastníc z Lamača do Žiliny a ďalej smerom k poľskej hranici. Nádej zomrela ako posledná v tomto prípade až vtedy, keď ich – vysilené a šokované – vyhnali v Osvienčime z vozňov, prikázali vyzliecť sa a umyť v jednej kadi, ostrihali dohola a obliekli do starých uniforiem po ruských vojnových zajatcoch.

Podľa historika Jána Hlavinku, ktorý sa zaoberá výskumom holokaustu, väčšine deportovaných muselo byť zrejmé, že ich nečaká nič dobré, už po nástupe do dobytčiakov a počas cestovania v neľudských podmienkach: „Je dokázané, že v transportoch došlo k úmrtiam už na území Slovenska. Telo mŕtveho len vybrali z vozňa a vlak pokračoval ďalej bez akéhokoľvek prešetrovania,“ pripomína Hlavinka.

Oficiálne si však slovenskí Židia išli plniť pracovnú povinnosť a o päť rokov neskôr sa práve tým oháňal pred Národným súdom Jozef Tiso s ďalšími predstaviteľmi vojnového slovenského štátu.

„Prvé neoverené správy o masovom vyvražďovaní prichádzali na Slovensko až v októbri 1942 a znamenali prerušenie deportácií,“ tvrdil Tisov obhajca Ernest Žabkay. Tie správy však prichádzali skôr, oveľa skôr, namietajú historici. Ba prichádzali už v čase, keď sa kolobeh vlakov do táborov smrti ustavične zrýchľoval.

Napokon, aj bývalý šéf Úradu propagandy Tido J. Gašpar po vojne priznal, že informácie o tom, čo sa deje v „pracovných táboroch“ na území Poľska, dostávali v priebehu celého roku 1942, ale nechceli či nemohli tomu uveriť.

Ušiel, aby zvestoval pravdu

V spoločenskom povedomí pretrváva predstava, že prvé vierohodné svedectvo o systematickom vyhladzovaní slovenských Židov v lágroch na území Generálneho guvernátu (ako sa vtedy volalo nacistami okupované Poľsko) priniesli až utečenci Rudolf Vrba, rodák z Topoľčian a Trnavčan Alfréd Wetzler, a to v júni 1944.

Ale nie je to tak. Vrba s Wetzlerom, ktorým sa vtedy podarilo ujsť z Osvienčimu, informovali Slovensko i svet iba o situácii v tomto najväčšom koncentráku. Už koncom mája 1942 však ušiel z iného veľkého tábora smrti, z Majdaneku pri Lubline, 25-ročný Žilinčan Dionýz Lenárd. Zohnal si civilné šaty, pripravil dobrý úkryt a cez Krakov a Nowy Targ sa dostal až na Slovensko. Tu vyhotovil rozsiahlu správu o pomeroch v koncentráku a o strašnej núdzi deportovaných Ži­dov.

„Tento mladík nám povedal o svojom utrpení v tábore Majdanek, ktoré sa nedalo pochopiť zdravým rozumom a nevyrovnalo sa ničomu inému,“ spomínal po vojne rabín Emanuel Frieder, ktorý sa s Lenárdom stretol.

Niekedy koncom júna 1942 pripravil utečenec správu, ktorej kópia sa dodnes nachádza v izraelskom múzeu holokaustu Yad Vašem. Dopodrobna v nej informoval o hrozných podmienkach v tábore i o tom, že mnohí z ich transportu, ktorý dorazil do Lublinu pred tromi mesiacmi, už nežijú.

Napísal o surových dozorcoch a o preplnených drevených barakoch, kde deportovaných hneď po príchode umiestnili: „Dvadsať barakov, jeden vedľa druhého, z toho 17 ubytovacích. V každom po 400 ľudí, po štyri okná z každej strany, po dve železné pece, žiaden stôl ani stoličky, zato všade rady trojposchodových priční z dosák. Na holých doskách sme sa celú noc prevracali z boku a nabok, nik nemohol zaspať.“

Baraky v Majdanku, ktoré vo svojej správe... Foto: Múzeum Majdanek
Majdanek Baraky v Majdanku, ktoré vo svojej správe opísal Dionýz Lenárd.

Medzi najvzácnejšie veci v tomto tábore patrila obyčajná voda. „Za vedro vody pýtajú zánovné topánky, najradšej by peniaze, ale tie tam predsa už nikto nemá.“

Katarína Hradská z Historického ústavu SAV nevylučuje, že práve na Lenárdovu správu sa odvolávala Gizi Fleischmanová a ilegálna Pracovná skupina, keď v lete 1942 informovala z Bratislavy kuriérnou poštou o neudržateľnej situácii slovenských Židov v Poľsku švajčiarsky Červený kríž.

Informáciu o Lenárdovej správe a – možno i celú správu – dostala s najväčšou pravdepodobnosťou aj Ústredňa Židov, jediná povolená verejnoprávna inštitúcia Židov na vtedajšom Slovensku. Tá zasa mala spojenie na niektorých predstaviteľov slovenskej vlády, Hradská preto pripúšťa, že o svedectve D. Lenárda sa mohol dozvedieť aj Tisov režim.

Mnohé svedčí o tom, že sám Lenárd informoval ďalšie odbojové skupiny na Slovensku. Napríklad jeho správu čítal medzi prvými výtvarník Štefan Bednár, ktorý úzko spolupracoval s podzemným komunistickým hnutím.

„Tak si pamätám, že rukopis mal osemnásť husto a krasopisne popísaných kancelárskych hárkov a bol v tom čase zriedkavým pravdivým svedectvom o nacistickom riešení židovskej otázky,“ spomínal o tridsať rokov neskôr Bednár. Lenárdovu správu odovzdal Elovi Šándorovi z občianskej odbojovej skupiny, ktorý ju mal kuriérom poslať cez Turecko do Londýna.

Kto bol Dionýz Lenárd

V historickej spisbe o holokauste sa o ňom vyskytujú početné zmienky, ale nič konkrétnejšie. Mladý slovenský Žid, a dosť. Nenašla sa – aspoň zatiaľ nie – jediná jeho fotografia.

O žiadnej nevie ani poľský historik Robert Kuwalek, ktorý pracuje priamo v Štátnom múzeu Majdanek. „Kiež by nám chýbala len jeho fotka,“ poznamenáva, „my však ani nevieme, čo sa stalo s Lenárdom po vojne a či ju vôbec prežil.“

Zachoval sa verný opis Lenárda v podaní Š. Bednára. Dva roky pred vojnou sa stretli najprv v Prahe, kde slovenský maliar a karikaturista pravidelne prispieval do Smrekovho Elánu, ale zavše aj do Lidových novín. Lenárd poznal Bednárovu tvorbu, a preto ho vlastne vyhľadal. Priniesol mu rukopisy svojich veršov podpísané pseudonymom Karol Lomnický a poprosil ho, či by mu nepomohol zoznámiť sa s niektorým českým básnikom.

„Predstavil sa mi ako čašník zo Žiliny, ktorý prišiel do Prahy stráviť niekoľkohodinovú kultúrnu dovolenku, ako mi bol povedal,“ spomínal výtvarník. „Chlapec ma veľmi prekvapil, bol rozhľadený v svetovej poézii, ale jeho básne boli dosť staromódne a veľmi závislé na symbolistoch.“

A tu je Bednárov opis zovňajšku 20-ročného Lenárda: „Bol malej postavy, mal veľmi čaptavé nohy, trochu do X, častý to zjav u čašníkov, ktorí prešli tvrdou školou učenia. Trochu škúlil.“

Bednár zoznámil potom Lenárda s Františkom Halasom, ktorého židovský mladík zaujal. Znovu sa stretli až po piatich rokoch, ale už v Bratislave, Lenárd mal novú identitu, volal sa Pružinský a bol v biednom stave. Nejaký čas trvalo, kým si Bednár získal natoľko jeho dôveru, že mu porozprával o svojej deportačnej kalvárii.

Niekoľkokrát sa zišli, Bednár uvádzal dokonca január 1943, ale za presnosť dátumov po toľkých rokoch neručil. Pri poslednom stretnutí mu Dionýz sľúbil, že sa znovu ohlási o týždeň, ale zmizol navždy.

Takmer nikto tomu neveril

Vierohodnosť Lenárdovej správy potvrdzovali už o pár mesiacov neskôr listy a odkazy od väzňov z get, ktoré prichádzali na Slovensko prostredníctvom rôznych ilegálnych kuriérov v jeseni 1942. Medzitým sa tam situácia ešte viac zhoršila.

„Pri tomto informovaní o skutočnom osude deportovaných boli úspešní napríklad Židia odvezení z Prešova a okolia,“ upozorňuje Hlavinka.

V máji 1942 odišli z Prešova tri rodinné transporty a smerovali do východného Poľska. Väčšinou do oblasti Opole, do tamojších get Deblin – Irena či Końskowola. V prvom z týchto transportov odišli aj rodičia a ďalší blízki príbuzní Hildy Hraboveckej, ktorú vyviezli do Osvienčimu už 25. marca, keď z Popradu odišiel vôbec prvý transport s tisíckou židovských dievčat.

Pani Hilda dnes žije v Bratislave a patrí medzi posledných očitých svedkov pekla zvaného tábor smrti. Jej otec, matka, súrodenci, švagrovia i jej 4-ročný synovec – všetci išli do plynu.

Cesta do geta Deblin – Irena trvala niekoľko dní, mnohí starší ľudia a nemluvňatá ju neprežili. V jednom z prešovských transportov bola aj rodina Hraboveckej učiteľa Adolfa Reicha, ktorý riskoval život, keď si v gete ponechal písacie potreby. Neskôr však mohol vďaka tomu poslať do sveta podrobný opis masového vraždenia z 15. októbra 1942.

Esesáci nazvali akciu Jesenná žatva a zabili počas nej každého, kto odmietol opustiť dočasný príbytok v gete a sťahovať sa ďalej. Zomreli vtedy stovky ľudí, aj niektorí blízki H. Hraboveckej. Ďalších odviezli na istú smrť do táborov smrti v Osvienčime, Treblinke či Sobibore.

Reichov list sa však zrejme dostal tam, kde mal. Na základe podobných svedectiev o vražedných orgiách v Poľsku zasiahol u prezidenta Tisu pápežský nuncius na Slovensku. Deportácie boli na dva roky, do jesene 1944, zastavené. Z 57 837 vyvezených slovenských Židov sa však zachránilo len niekoľko stovák.

Koncentrákom Majdanek preślo asi 300-tisíc... Foto: Múzeum Majdanek
Majdanek Koncentrákom Majdanek preślo asi 300-tisíc väzňov, z nich tam 235-tisíc zahynulo.

Naďalej ostáva záhadou, prečo genocídny plán nacistov – postupne sústreďovať a masovo likvidovať celé im „nepohodlné“ národy priemyselným spôsobom – sa nepokúsili od začiatku účinnejšie mariť účastníci protihitlerovskej koalície. Predpokladá sa, že údesnosť informácií z Osvienčimu pôsobila na spojencov až nevierohodne.

Historik Stanislav Mičev si napríklad aj tým vysvetľuje fakt, že ich letectvo až do konca vojny nebombardovalo železničné spojenia, ktorými nacisti prepravovali európskych Židov do táborov smrti…

543 debata chyba