Dve dekády dozadu to pritom vyzeralo nádejne. Po dlhých desaťročiach mali mnohé kaštiele nájsť dôstojnejšie využitie. Po tom, čo o ne prišli pôvodní vlastníci, slúžili v lepšom prípade ako školy či sanatóriá. „Spĺňali ale aj rôzne administratívne potreby, boli to hospodárske budovy, sídla štátnych inštitúcií a z toho vychádzal ich neutešený stav,“ hovorí Peter Škulavík z Pamiatkového úradu SR.
Pôvodné interiéry padli za obeť rabovačkám. Počas rokov zmizlo z kaštieľov aj to, čo bolo dobre pribité. Hnuteľný majetok sa nezachoval takmer nikde. Ak boli kaštiele pod dohľadom zodpovedných správcov, mali šancu zachovať si aspoň dôstojnosť stavby. V iných prípadoch ich noví užívatelia doslova degradovali. V starobylej a vzácnej knižnici kaštieľa v Oponiciach napríklad chovali svine.
Začiatok deväťdesiatych rokov mal kaštieľom priniesť renesanciu. O architektonické skvosty mali záujem reštituenti, zahraniční investori, ale aj domáci podnikatelia. Najväčší boom skupovania kaštieľov nastal v rokoch 1995 až 2005. Nepriniesol však systematickú záchranu pamiatok, ale neraz iba rozčarovanie z toho, že nový vlastník bol ešte horším správcom než štát či obec.
O kaštiele sa navyše okrem neserióznych podnikateľov, ktorí na rekonštrukciu nemali prostriedky, vtedy zaujímali aj rôzni podvodníci. „V deväťdesiatych rokoch sa väčšina kaštieľov predala za symbolickú sumu. Pritom sa stali aj také prípady, že niekto si takto kúpil kaštieľ, založil ho v banke, vypýtal si úver… a špekulant odkráčal s peniazmi preč, úver nesplatil a kaštieľ chátral,“ vysvetľuje Škulavík.
Aj kupci s dobrými úmyslami však občas po čase zistili, že stúpili vedľa. „Investori to nemali ľahké. V kaštieľoch bolo neraz kopec skrytých chýb. Peniaze vložené do opravy budovy sú aj desať-, či dvadsaťkrát vyššie ako kúpna cena objektu. Preto by pôvodní vlastníci mali do takýchto rekonštrukcií púšťať naozaj len solventných záujemcov,“ dodáva Škulavík.
Schátraná stopa Márie Terézie
Jeden z najznámejších prípadov, keď sa nový majiteľ nedokázal o novú nehnuteľnosť postarať, sa stal v Holíči. Nejde pritom o ledajaké sídlo. V minulosti boli jeho vlastníkmi Matúš Čák Trenčiansky či Žigmund Luxemburský. Najčastejšie sa však spája s Máriou Teréziou. Konkrétne jej manželom, rímsko-nemeckým cisárom a šikovným podnikateľom Františkom Lotrinským, ktorému patrilo od roku 1736.
„V Holíči zriadil manufaktúru na výrobu keramiky. Vytvoril tu pre svoju rodinu silné ekonomické zázemie, vďaka jeho podnikateľským aktivitám a tiež vďaka kultúre, ktorú priniesol z viedenského dvora, ožil celý región,“ opisuje turistická sprievodkyňa Helena Nováková. „Navyše tým vytvoril v meste veľa pracovných príležitostí, za prácou sem chodili aj ľudia z okolia,“ pokračuje.
Úpadok nastal až takmer o dve storočia neskôr. V roku 1921 zámok prepadol v prospech Československa. A odvtedy neustále chátral. Za socializmu tu chvíľu predávali autodiely! Na znovuzrodenie niekdajšieho sídla Habsburgovcov sa mesto hotovalo v polovici deväťdesiatych rokov. Sprvoti verilo, že rekonštrukcia pamiatky oživí celý región, podobne ako sa to stalo za čias Františka Lotrinského.
Holíč sa však na súkromnom investorovi popálil. V roku 1996 predalo mesto zámok súkromnej firme za 20 miliónov slovenských korún. „V tých časoch sa hlásili o kúpu rôzni ľudia so všelijakými návrhmi. Jedna spoločnosť tu dokonca chcela spraviť kryocentrum, kde by zmrazovala nebožtíkov, ktorých by chcela v budúcnosti, po nástupe nových technológií, znova oživovať,“ vysvetľuje primátor Holíča Zdenko Čambal.
Ani kupec, ktorého napokon vybrali, pamiatke nepomohol. Mesto ju po jedenástich rokoch odkúpilo späť za 30 miliónov korún… Budova dnes nepôsobí ako pamiatka, v ktorej zanechala stopy aj Mária Terézia. Zvonku aj zvnútra je ošarpaná, kde-tu sa povaľujú spadnuté tehly, celý priestor je chladný. Láka preto skôr podujatia typu Noc strašidiel či trebárs fotografov z Londýna, ktorí sem prišli nafotiť modelky v ošarpanom prostredí…
A aké sú vyhliadky? Mesto sa snaží dotiahnuť aspoň rekonštrukciu historickej budovy tabačiarne, kde by malo vzniknúť kongresové centrum. Z grantov Európskej únie na to môže získať až 2,5 milióna eur. Po zlých skúsenostiach strategického partnera zatiaľ nehľadá. „Podnikatelia sú síce už serióznejší, no keď sa začneme baviť o konkrétnostiach, ide to zväčša do stratena,“ uzatvára Čambal.
Strašiak zlých prístavieb
Ani keby Holíč napokon našiel spasiteľa zo súkromného sektora, nemusí to byť pre pamiatku ešte definitívne víťazstvo. Podľa pamiatkarov niektorí podnikatelia síce majú peniaze a vybraný kaštieľ skutočne hodlajú opraviť, ako sa však neskôr ukáže, výsostne podľa vlastných predstáv, bez zreteľa na históriu. A niekedy aj bez ohľadu na ľudí žijúcich v okolí historickej budovy.
„Keď ide o obnovu a využitie priestorov, tak tam je často veľký boj pamiatkarov a investorov. Bohužiaľ sa nám stáva, že niektorí si nedajú povedať a takéto naťahovačky sa potom končia pokutami. My by sme ale boli úprimne radšej, keby tie peniaze investovali radšej do obnovy a nie na pokuty,“ opisuje súčasný stav Škulavík a dodáva, že pokuty sa pohybujú v rozpätí od sto až do milióna eur. Miliónom však ešte nikoho nepokutovali.
Najčastejšie sú vlastníci sankcionovaní, keď budovu dlhodobo zanedbávajú, ak nezabezpečia jej základnú ochranu. Prípadne ak ju využívajú spôsobom, ktorý ju ničí. „Veľká zodpovednosť je na obciach, ktoré kaštiele predávajú. Na tom, ako si nastavia zmluvy, či si do nich dajú napríklad podmienky, aby obyvatelia obce mohli využívať niektoré miestnosti ako spoločenské či svadobné sály. Jednoducho, aby z toho aj obec niečo mala,“ vraví Škulavík.
Jozef Bednár z ministerstva kultúry však upozorňuje, že súkromní vlastníci nemajú povinnosť sprístupňovať objekty pre verejnosť. „V krajinách Európskej únie však jestvuje tradícia otvorenia všetkých objektov kultúrneho dedičstva pre občanov aspoň počas Dní európskeho kultúrneho dedičstva v septembri. My sa snažíme inšpirovať slovenských vlastníkov, aby sa k tomu pridali,“ dodáva Bednár.
Ďalším rizikom, okrem vymknutia kaštieľa pred obcou, sú aj kontroverzné prestavby či prístavby. Podľa Škulavíka sú dnes mnohí investori serióznejší oproti tým z deväťdesiatych rokov len v tom, že zaplatia kúpnu sumu a majú peniaze aj na prestavbu. Či však pokračujú v serióznej obnove, je diskutabilné, časť podnikateľov svoj nový veľkorysý pozemok rozparceluje na menšie časti.
Kaštieľ ako jin síce zostáva, ale trpí jeho nedeliteľná súčasť, jeho jang, a to je historický park. „Snažíme sa, aby tie pôvodné záhrady a parky boli čo najviac zachované v pôvodnej rozlohe. Podieľali sa na nich starí majstri zo 17., 18. a 19. storočia, čo sa majiteľom snažíme vždy vysvetliť. Hoci je park i v zanedbanom stave, zeleň sa dá bez problémov obnoviť,“ pokračuje Škulavík.
Zelené bohatstvo pod nosom
Vo svojej snahe pritom pamiatkari nie sú sami. Veľkú snahu o zachovanie záhrad a parkov pri kaštieľoch vyvíja aj občianske združenie Spoločnosť pre záhradnú a krajinnú tvorbu. Pred niekoľkými rokmi sa ľudia zo združenia pustili do mapovania historických parkov. Veď v susednom Česku sú tieto plochy nielen zmapované, ale vychádzajú o nich aj publikácie. Nedostatok financií však slovenský projekt predčasne zastavil.
Parcelovanie záhrad a parkov je podľa predsedu spoločnosti Zoltána Balka problémom minulosti, ale aj súčasnosti. „Len v Nitrianskom kraji je vyše sto parkov, z toho asi tretina je rozparcelovaná. Podobné čísla su aj inde na Slovensku,“ opisuje krajinný architekt Balko. Čiastočne je to aj dedičstvo socializmu. Parky sa vtedy menili na futbalové ihriská či pozemky pre rodinné domy.
„Dnes sa deje prakticky to isté, akurát sa tam stavajú wellness centrá, tenisové kurty a iné objekty. Je maximálna snaha využívať tieto priestory komerčne, čím sú parky ohrozené,“ opisuje Balko, ktorý hovorí, že niektorým parkom preto paradoxne pomohla kríza. „Viaceré parky na východnom Slovensku sú v lepšom stave ako na západnom. Nie sú tam peniaze, takže sa tam nestavia nič, čo by kazilo ráz parku,“ dodáva.
Hodnota parkov pritom podľa krajinného architekta nie je len v zeleni. V minulosti plnili v mnohých slovenských obciach funkciu centra obce. „Je to jedna z charakteristických čŕt nášho vidieka. Tieto parky priniesli so sebou kultúru, vždy sa tam niečo odohrávalo – či už folklórne podujatia, alebo oslava sviatkov. Ľudia tu objavovali exotické zvieratá či rastliny…“ vymenúva Balko.
Na južnom Slovensku okrem toho plnia ešte jednu funkciu navyše. Keďže Žitný ostrov je prakticky celý využívaný pre poľnohospodárstvo, tieto parky sú akousi oázou, kde miestni môžu nájsť „les“. Prírodu v inej podobe, než akú majú v okolí svojich obydlí. Snahu zmapovať parky Balko nevzdáva. „Myslím si, že by to mohlo prebudiť ľudí. Ukázať im, aké bohatstvo majú rovno pod nosom.“
Bohatstvo zvané park naplno využívajú napríklad v Beladiciach pri Nitre. Tamojší kaštieľ je dnes hotelom, ktorý má slovo park priamo v názve. „Prechádzka parkom upokojuje dušu a príjemne pôsobí na človeka.“ vysvetľuje Jozef Vyskoč z Park Hotela Tartuf, prečo zachovali zelené plochy vo veľkorysej podobe. Ich park je známy aj tým, že sa z neho postupne stala galéria s keramickými sochami.
Kaštiele lákajú umelcov
Umelcov kaštiele priťahujú. A niekedy aj rozhádajú, ako napríklad vlani v prípade kauzy okolo kaštieľa v Budmericiach. Ten od roku 1953 štát poskytoval spisovateľom. Jeho ďalšie využitie bolo minulý rok pre plánovanú rekonštrukciu nejasné. Štát totiž hľadal nájomcu, ktorý by ponúkol komerčné nájomné, ktoré si Literárny fond nemohol dovoliť. Spisovatelia by sa však mali do Budmeríc vrátiť.
Vráťme sa však do Beladíc. Hoci kaštieľ nemá takú dlhú históriu ako napríklad pamiatka v Holíči, predsa dnes púta pozornosť. Šľachtická rodina Jesenských ho dala vystavať okolo roku 1820. Na prelome 19. a 20. storočia ho kúpil barón Lindelóf, ktorý mu dal neoklasicistickú podobu. Po druhej svetovej vojne v budove sídlila škola, neskôr Okresná pamiatková správa v Nitre. Súčasný majiteľ začal s rekonštrukciou medzi prvými na Slovensku – ešte v roku 1998.
Foto: Andrej Barát
Podľa Vyskoča to malo svoje výhody aj nevýhody. „Najťažšie bolo odhadnúť výšku nákladov, keďže som nemal takmer žiadnu dokumentáciu z pôvodnej stavby a ani z neodborne vykonanej rekonštrukcie v 80. rokoch. Takže čokoľvek sme odkryli, aby sme zistili skutočný stav, si vyžadovalo ďalšiu opravu a dodatočné náklady,“ opisuje najskôr nevýhody. K výhodám zase pripisuje vtedajšie nižšie náklady na stavebný materiál. Dnes by boli výdavky na rekonštrukciu kaštieľa podľa jeho odhadov 1,9-krát vyššie ako v roku 1998.
Beladice nelákajú len hotelovými službami, ale aj umením. Majitelia od roku 1999 spolupracujú s umeleckým keramikom Iljom Holešovským a v zrekonštruovanom parku usporadúvajú keramické workshopy. Aj preto interiér i park kaštieľa zdobia viaceré keramické umelecké výtvory.
„Umelecké artefakty postupne nahradili to, čo sa z pôvodnej výzdoby nezachovalo či zničilo a zmizlo,“ povedal v auguste 2007 počas slávnostného otvorenia unikátnej Prírodnej galérie umeleckej keramiky Holešovský.
Vďaka aktivite miestnych umelcov by svetlejšia budúcnosť mohla čakať aj kaštieľ v obci Chtelnica. Na základe ich snahy, aby sa historická budova premenila na galériu a malé múzeum o histórii obce, vyhlásila Chtelnica verejnú zbierku. Kým predchádzajúce vedenie sa snažilo kaštieľ, ktorý obec vlastní od roku 2000, predať, súčasná samospráva chce jeho obnovu. V rámci možností, samozrejme.
Okrem zbierky, ktorá potrvá od polovice mája do konca roka, postupuje Chtelnica ako mnohé iné obce, ktoré sa snažia zachraňovať svoje kaštiele. Príjmy hľadá z viacerých zdrojov. Tento rok už obec získala 10-tisíc eur z rezervy predsedníčky vlády na odvodnenie múrov kaštieľa, od ministerstva kultúry by mala obec dostať ďalších 30-tisíc eur na opravu striech, ktoré sú v havarijnom stave.
Lacná nie je ani prevádzka
Plátanie z viacerých zdrojov je charakteristické pre všetkých majiteľov kaštieľov, ktorí finančne náročné rekonštrukcie nevládzu platiť z vlastného vrecka či kasy samosprávy. Podľa Bednára z ministerstva kultúry však majitelia majú viacero možností, odkiaľ peniaze čerpať. „Program Obnovme si svoj dom pre rok 2012 ponúka napríklad spolu 5,5 milióna eur. Je oň každoročne veľký záujem,“ dodáva.
Veľké balíky peňazí sú aj v troch štrukturálnych fondoch. Regionálny operačný program ministerstva pôdohospodárstva mal na roky 2007 – 2013 k dispozícii takmer 159 miliónov eur na zásahy do pamäťových a fondových inštitúcií a viac ako 65 miliónov eur pre zásahy do národných kultúrnych pamiatok. Ďalších 37 miliónov bude slúžiť pre program konkurencieschopnosti a hospodárskeho rastu. Samozrejme, len časť peňazí sa dostane konkrétne ku kaštieľom.
K tomu treba ešte pridať rôzne grantové výzvy súkromných spoločností. S grantmi to však nie je vždy jednoduché.
Tie majú rôzne uzávierky, ktoré majiteľ nemusí stihnúť. V Holíči je síce na rekonštrukciu schátraného sídla vyčlenených 2,5 milióna eur, už dva a pol roka sa však naťahuje verejné obstarávanie. V iných obciach dokonca hrozí, že pre „naťahovačky“ možnosť čerpať granty stratia.
Objekty si medzitým okrem veľkých rekonštrukcií vyžadujú aj „drobné úpravy“, aby aspoň vydržali pohromade. V Holíči je historická budova napríklad obkolesená vodnou priekopou. Keď ju mesto dávalo vyčistiť, vynieslo sa odtiaľ až 25-tisíc kubických metrov sedimentu! Okrem toho do objektu presťahovali mestské múzeum, vyčistili sa spletité podzemné chodby. To všetko čosi stojí…
Náklady majiteľov sú však značné aj v štádiu, keď už sa zrekonštruovaný objekt len „udržuje“. „Ak chceme, aby celý objekt kaštieľa pekne vyzeral, musíme venovať nemalé náklady na údržbu parku, budov a opravy. Ročná údržba a prevádzka nás stojí približne 505-tisíc eur,“ opisuje Vyskoč z Hotela Tartuf v Beladiciach. Niektorí vlastníci národných kultúrnych pamiatok na Slovensku by preto ocenili daňové úľavy, no úrady ich zatiaľ neplánujú.
Napriek nákladnej prestavbe i údržbe sa podľa pamiatkara Škulavíka dá povedať, že tie najvychytenejšie kaštiele sa už predali. Tie, ktoré sú vo výhodnej polohe blízko nejakých atrakcií či hneď vedľa hlavných cestných ťahov. „Najskôr bol záujem prevažne o kaštiele na západe, neskôr na celom Slovensku,“ dodal Škulavík. Dnes sa teda dá hovoriť aj o konkurencii medzi vynovenými kaštieľmi.
Koľko ich vyhasne?
Práve konkurencia je zároveň hnacím motorom rozmanitosti slovenských kaštieľov. Ešte pred niekoľkými rokmi sa ľudia známym chválili už len tým, že prespali v skutočnom kaštieli. Dnes je už ponuka rôznorodá, a tak klienti hľadajú čosi navyše. Bednár z rezortu kultúry spomína viaceré „bonusy“ kaštieľov: „V Mojmírovciach majú strelnicu, v Tomášove jedlá z tekvice, ktorej pestovanie tam malo v minulosti tradíciu, v Dolnej Krupej zase pestujú ruže…“
Pamiatkar Škulavík zase chváli rekonštrukciu kaštieľa v Oponiciach. „Pamiatkari tam presvedčili vlastníka, aby v jednom krídle nerobil kongresovú sálu, ale aby ho zrekonštruoval na podmienky knižnice. Vlastník tam obnovil pôvodné zariadenie a nábytok a z depozitov Slovenskej národnej knižnice v Martine sa tam vrátil zostatkový knižný fond,“ uzatvára Škulavík.
Pozitívne príklady sú síce inšpiráciou, netreba však zabúdať ani na alarmujúce číslo – až 150 kaštieľov, ktoré sú v dezolátnom stave! V nelichotivej kondícii je napríklad kaštieľ v Galante v časti Nebojsa, kaštieľ v Ožďanoch, dva kaštiele v Považskej Bystrici, ale aj objekty v Bernolákove či v Rusovciach a mnohé ďalšie.
Ak aj obce či iní správcovia nenájdu peniaze na rekonštrukciu, mali by naštartovať aspoň verejnú zbierku či iný druh miestnej podpory zo strany občanov. Podobne ako to v týchto dňoch spravili v Chtelnici. Najhoršie pre kaštiele totiž je, keď sú zabudnuté. Nielen preto, že chátrajú, ale aj preto, že sa o nich nemusí dozvedieť nádejný kupec.
Niel Young v jednej zo svojich piesní spieval – It's better to burn out, than to fade away. (Je lepšie zhorieť, než vyhasnúť). Pri pohľade na niektoré pomaly a dlho zomierajúce stavby človek má chuť dať mu za pravdu.