S čím idete pred parlament?
Najmä chceme upozorniť na skutočnosť, že sme opäť tam, kde sme boli vlani v máji. Vtedy sme do parlamentu odovzdávali petičné hárky s takmer štvrť miliónom podpisov a ani nám nenapadlo, aká tŕnistá cesta je pred nami. Okrem prijatia zákona o minimálnych mzdových nárokoch sestier sme žiadali zabezpečiť prepojenie zdravotnej a sociálnej starostlivosti, skorší odchod do dôchodku, čo bolo napokon kompenzované možnosťou odmietnutia nočných zmien sestrami, ktoré majú nad 50 rokov. Naše požiadavky sa odvtedy nezmenili.
Zákon o platoch ste si napokon vybojovali, vo februári ho poslanci schválili drvivou väčšinou. Jeho účinnosť však stopol Ústavný súd, pričom podnet vzišiel zo Slovenskej lekárskej komory. Prečo vám to vaši kolegovia lekári urobili?
Vnímame to ako egoizmus jedného stavu, morálny a etický prešľap. No toto je skôr otázka pre bývalého prezidenta lekárskej komory Milana Dragulu. Hoci je pravda, že rozhodujú orgány komory a prezident „len“ tlmočí ich stanovisko. V čase podania podnetu bolo stanovisko také, že súkromní ambulantní lekári nebudú mať na zvýšenie platov sestrám dostatok finančných zdrojov. Prekvapuje ma to, pretože zákon o platoch lekárov, prijatý v decembri po ostrom štrajku, upravuje mzdy lekárov aj v neštátnych zariadeniach. Neštátna sféra je tiež napojená na verejné zdroje zo zdravotného poistenia.
Žiadate teda, aby Ústavný súd zákon opäť odblokoval?
Predovšetkým žiadame, aby ústavní sudcovia rýchlo a nezávisle rozhodli o budúcnosti zákona, aby sa neustále nestupňovala neistota. Slovenský parlament má rozhodovaciu právomoc a jeho rozhodnutia by sa mali dodržiavať. Ak to tak nie je, asi naozaj nežijeme v právnom štáte.
Ak vám kompetentní nevyhovejú, zvažujete aj nátlakové akcie?
To je skôr otázka pre odbory, no znovu opakujem, uprednostňujeme seriózne a slušné správanie. Pripúšťam však, že ak sme sa doteraz vyhýbali spolupráci s pracovnými agentúrami, ktoré sestrám sprostredkúvajú prácu v zahraničí, už sa ďalej nebudeme. Mnohé sestry sú veľmi znechutené a ak im nevieme zabezpečiť podmienky doma, budeme sa snažiť, aby ich mali lepšie aspoň v zahraničí. Odchod im nikto nemôže zazlievať. Aj sestry z Ukrajiny či Rumunska si určite ako cieľovú lokalitu vyberú Benelux alebo Škandináviu, takže žiadny veľký prílev síl z týchto krajín sa zatiaľ nedeje a zrejme ani diať nebude. Nie za základnú mesačnú mzdu 400 eur, za akú by nikto iný s vysokoškolským vzdelaním nerobil.
Je však skutočne nutné, aby mali sestry vysokoškolské vzdelanie? Dekan Lekárskej fakulty UK Peter Labaš si myslí, že by im, ako kedysi, stačila štvorročná zdravotnícka škola. Tie vyštudované označil za neprijateľné pre prax.
K vyjadreniu pána dekana sme už vydali vyhlásenie, v ktorom ho žiadame o ospravedlnenie. Inak, k systému štvorročných stredných zdravotníckych škôl, kam sa nastupovalo po dokončení základnej školy, sa už nemožno vrátiť. Primárny dôvod je jednoduchý – nemôžeme stavať štrnásťročné deti napríklad k lôžku umierajúceho pacienta. Vysokoškolské vzdelanie pre sestry sa presadilo všade na svete preto, lebo do tohto povolania by mal nastupovať zrelý jedinec s vlastným hodnotovým rebríčkom, ktorý sa dokáže konfrontovať s utrpením a so smrťou. Náš systém vzdelávania majú okrem krajín Európskej únie aj v Kanade a USA. Preto sú aj smernice únie v rámci regulovaných povolaní postavené tak, že ide o minimálne desaťročné vzdelanie.
Lekári pozastavenému zákonu vyčítajú, že prisudzuje každej sestre rovnaké finančné ohodnotenie, v najvyššej kategórii až 926 eur, a to len v závislosti od praxe. Je práca každej sestry naozaj rovnocenná? A je správne upravovať im mzdy plošne?
Samotný zákon hovorí len o minimálnom mzdovom nároku. Zamestnávateľ môže stanoviť motivačný príplatok na oddeleniach, kde je práca sestry náročnejšia. Takto je to upravované a odstupňované podľa dĺžky praxe aj v iných povolaniach vykonávaných vo verejnom záujme. A nikto to nespochybňuje. Práve počas praxe sestra odborne rastie, čo by malo byť zohľadnené v jej príjme. U nás mala neraz sestra s 30-ročnou praxou a s doplneným vzdelaním o sto či dvesto eur nižšiu mzdu ako absolventka.
Podľa vás teda ambulantní lekári nehovoria pravdu, ak tvrdia, že od poisťovní nedostávajú dosť prostriedkov na to, aby si mohli dovoliť zvýšiť platy sestrám?
Ambulantní lekári naposledy bojovali o navýšenie platieb od poisťovní práve kvôli platom sestier – a toto navýšenie sa uskutočnilo. Ambulantná starostlivosť je vstupnou bránou do zdravotníctva. Mala by byť komplexná a kvalitná. Ak chceme skvalitniť zdravotnú starostlivosť a presunúť ju na ambulancie, dofinancovanie je potrebné. A počas ambulantných hodín je rovnako potrebný lekár, ako aj sestra.
Zákonu sa tiež vyčítalo, že je diskriminačný, pretože rieši len jednu skupinu zdravotníckych pracovníkov.
Kým sme vôbec pristúpili k petícii, oslovili sme Slovenský odborový zväz zdravotníctva a sociálnych služieb. Pretože komory síce zastrešujú jednotlivé povolania, no zdravotnícki odborári sú tí, čo sa zúčastňujú na kolektívnom vyjednávaní. Predseda SOZ Anton Szalay vtedy záujem o spoluprácu a súčinnosť neprejavil. Keď sme však spustili petičnú akciu, začal nás podporovať. A dnes SOZ tvrdí, že naše požiadavky síce podporuje, no zároveň považuje zákon o mzdách sestier za nesystémový a diskriminačný… Prečo teda majú samostatné platové zákony hasiči, policajti, vojaci, sudcovia?
Lekárom zatiaľ vyššie platy nikto nepozastavil. Neuvažujete o podaní podobného podnetu voči nim?
Neuvažujeme. Do takého morálneho bahna sa zatiahnuť nedáme. Našou snahou je motivovať sestry, aby ostali v systéme. A tomu nepomôžu zbytočné vojny a podávanie podnetov. Tým sa nevyrieši ani nedostatok zdrojov, ani nedostatok všeobecných lekárov. Náš zákon vôbec nie je taký zlý, ako sa ho teraz niektorí snažia vykresliť. Pracoval na ňom tím odborníkov. Brali sme do úvahy aj iné zákony. Problém nie je v zákone, ale v našich postojoch. Akosi sa nevieme vyrovnať s tým, že nie všetko musí byť všade jednotné. Hasiči majú v rámci silových zložiek osobitne upravený zákon a nikomu to neprekáža. Možno je problém aj v tom, že naše povolanie je prefeminizované a každý si myslí, že ženy sa ľahšie „lámu“.
Sú napriek tomu sestry ochotné urobiť vo výške minimálnej mzdy aj nejaké ústupky?
Pri určovaní minimálneho mzdového nároku boli prítomní ministri aj zástupcovia rezortov zdravotníctva a práce. Postupovalo sa férovo, vychádzalo sa z výšky mzdy v národnom hospodárstve, z nástupného platu vysokoškolsky vzdelaného človeka. Zákon o platoch sestier Národná rada vo februári prijala drvivou väčšinou hlasov vrátane poslancov vtedy opozičného Smeru. Ak v súčasnosti predstavitelia vládnej strany tvrdia, že boli oklamaní, ako sú oklamaní občania?! Každý prijatý zákon musí zohľadňovať hospodársky dosah. Je na poslancoch, aby našli spôsob finančného krytia pre zákon, ktorý sami prijali a za ktorý nesú zodpovednosť.
Lekárske a sesterské komory a ich odborárske orgány vydali 19. júla spoločné vyhlásenie. Je to pokus o urovnanie vzťahov?
Áno, vyšlo to hlavne z iniciatívy prezidenta Slovenskej lekárskej komory. Práca lekára a sestry je tímová a mala by sa robiť v prospech pacienta. Dobrá sestra si váži dobrého lekára a naopak. Spoločne žiadame, aby sa vyhovelo oprávneným nárokom aj ostatných zdravotníckych pracovníkov a aby sa prevádzkovateľom zdravotníckych zariadení zabezpečili finančné zdroje na pokrytie nákladov, súvisiacich so zvýšením miezd zdravotníckych pracovníkov.
Asi tretine sestier však zdravotnícke zariadenia platy k aprílu zvýšili. A ministerka zdravotníctva Zuzana Zvolenská uisťuje, že im aj zostanú.
Garantujú im ich štátne nemocnice, ktoré však k tomu zase momentálne neviaže nijaký zákon. V zariadeniach s iným zriaďovateľom už hovoria o pozastavení zvýšených platov, príkladom je nemocnica v Galante. Aby zamestnávatelia sestrám nemuseli zdvihnúť mzdy, asi štyritisíc z nich prinútili podpísať ponižujúce zmluvy, na základe ktorých sa čiastočne stali administratívnymi silami. Tu už nejde o platy, ale o degradáciu povolania. Viete vôbec, aké katastrofálne a varovné je vekové zloženie našich sestier? Z asi 42-tisíc ich má len 176 prax do troch rokov, teda mladé sestry do systému nevchádzajú. Asi tritisíc pracuje menej ako 10 rokov, ale až 13-tisíc ich do 10 rokov odíde do dôchodku.