Tvorcovia ústavy zvádzali súboj s časom

Kto napísal text ústavy Slovenskej republiky pred 20 rokmi? Hoci je kolektívnym dielom, má aj svojich konkrétnych spoluautorov. Docent Ľubomír Fogaš patrí medzi nich, hoci jeho meno sa v tejto súvislosti spomína dosť zriedkavo.

01.09.2012 20:00
Ľubomír Fogaš Foto:
Ľubomír Fogaš.
debata (1)

Verejnosť vás pozná skôr ako odborníka na občianske alebo civilné právo. Ako to, že ste sa dostali k tvorbe ústavy?
Moja prestavba z „civilistu“ smerom k ústavnému právu sa začala dávnejšie, ešte v minulom režime. Na jeho sklonku vznikla komisia pre prípravu federálnej a oboch republikových ústav. Bol som do nej nominovaný za Slovensko. Samozrejme, spolupracoval som so špecialistami na ústavné právo. Neskôr, už po Novembri 1989, som sa stal členom komisie Slovenskej národnej rady pre prípravu Ústavy SR.

Známej to Plankovej komisie?
Nazvali ju tak, lebo jej predsedom bol profesor Karol Plank. Odvtedy som sa zúčastňoval na rozhovoroch medzi delegáciami SNR, ČNR aj Federálneho zhromaždenia o novom štátoprávnom usporiadaní až do marca 1992, keď sa skončili takpovediac v slepej uličke. V tom čase sa povedalo, že problém budú musieť vyriešiť reprezentácie, ktoré vzídu z parlamentných volieb začiatkom júna 1992.

Voľby na Slovensku vyhralo s prevahou HZDS, do komisie pre prípravu Ústavy SR však pozvali aj niekoľkých expertov z iných politických strán. Kedy ste začali na texte pracovať a koľkí?
Bolo to niekedy v polovici júna 1992, keď nás pozvali do Trenčianskych Teplíc, do tamojšieho vládneho zariadenia. Traja sme tam boli takmer celý čas – Milan Čič, Milan Sečanský (obaja za HZDS) a ja za SDĽ. V komisiách tohto typu vždy bolo zastúpené širšie politické spektrum. Navyše HZDS ani vtedy nemalo ústavnú väčšinu.

Boli ste tam celý čas, to znamená ako dlho?
Asi tri týždne. Do ustanovenia za ministra sa na práci zúčastňoval aj Jozef Moravčík (HZDS) či Milan Janičina (SNS) a na texte k prokuratúre pracoval aj Ivan Gašparovič. Vladimír Mečiar nás prišiel pozrieť jeden deň. Na jednom článku ústavy robil aj Jozef Klapáč z Ústavu štátu a práva SAV.

Ako ste postupovali? Vychádzali ste aj z rôznych návrhov ústavy, ktoré vznikli v predchádzajúcom období?
Ešte pred parlamentnými voľbami v roku 1992 tu vzniklo dokonca deväť variantov ústavy. Mohli sme ich brať do úvahy, v tej chvíli však neexistoval žiaden ucelený koncept, ktorý by sa dal vziať za základ. Milan Sečanský nazeral do textu ústavy Slovenského štátu z júla 1939, ale to predsa nemohol byť základ pre ústavu demokratickej republiky.

A čo ústavy cudzích štátov? Milan Čič pri jednej príležitosti spomenul, že istým etalónom bola preňho ústava Francúzskej republiky.
Spomínam si, že sme mali poruke aj ústavu Španielska, ktorú prijali iba v roku 1978, čiže relatívne nedávno. Z hľadiska usporiadania mechanizmov bola pre nás skutočne inšpiratívna najmä francúzska ústava. Sám som sa dosť zaoberal štúdiom niektorých ústav vo Švajčiarskej konfederácii. Vtedy práve vznikol nový text ústavy kantónu Jura. Mnohé jej myšlienky sa mi zdali podnetné, najmä s prihliadnutím na to, že Slovensko bolo stále súčasťou federácie. A ešte dôležitejším podkladom boli pre mňa pripomienky z verejnej diskusie k variantnému návrhu ústavy, ktorý pripravila legislatíva Národnej rady v roku 1991.

Prebehla vôbec takáto diskusia?
Ale áno, predsedníctvo SNR ju vyhlásilo v decembri 1991 a len za prvý mesiac evidovalo 670 pripomienok, z ktorých mnohé boli veľmi podnetné.

Kto riadil alebo koordinoval prácu v komisii?
Profesor Čič.

Nezdržiaval sa ako podpredseda federálnej vlády častejšie v Prahe?
Vicepremiérom federálnej vlády sa stal až 2. júla 1992. Potom musel, samozrejme, viac času tráviť v Prahe. Zrejme aj preto neskoršie práce na odôvodnení ústavy koordinovala profesorka Katarína Tóthová.

Vravíte, že v Trenčianskych Tepliciach ste pracovali asi tri týždne. Čo ste tam za ten čas stihli urobiť?
Vznikli tam všetky kľúčové články budúcej ústavy, praktický celý jej text. Štefan Grman z Úradu vlády hotové články priebežne usporadúval po legislatívno-technickej stránke.

Vedeli ste vtedy, že už o pol druha mesiaca prijme tento text – samozrejme, po istých úpravách – Národná rada?
To sme práve nevedeli, mysleli sme si, že k textu sa ešte po niekoľkých týždňoch vrátime a budeme ho ďalej dotvárať. V tom čase sme vedeli, že už existuje nejaká dohoda medzi Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom (ktorí medzitým viackrát rokovali), ale netušili sme, že sa veci spojené so zánikom federácie natoľko urýchlia. Len tak sa mohlo stať, že náš text išiel do parlamentu ako vládny návrh bez dôvodovej správy. Tá sa tvorila až dodatočne a takpovediac za pochodu.

Mečiar v jednom rozhovore tvrdil, že najväčšie diskusie v komisii boli s poslancom Fogašom. Naozaj?
To je pravda, lebo, opakujem, nemali sme tie informácie, čo mal vtedajší premiér. Museli sme teda stále brať na vedomie, že federácia existuje a ešte nejaký čas – nevedno ako dlho – bude existovať. Okrem toho sme nevedeli, akú politickú podporu bude mať výsledok našej práce. Už predtým vzniklo deväť variantov ústavy a ani jedna verzia nemala šancu prejsť Národnou radou.

O čom ste sa najviac sporili s Mečiarom?
Základný konflikt sa udial okolo dvoch vecí. Po prvé išlo o to, či má naša ústava obsahovať aj Listinu základných ľudských práv a slobôd v celom rozsahu. Čiže vrátane sociálnych práv. Moja základná politická úloha ako predstaviteľa ľavicovej strany spočívala v tom, presadiť tú listinu celú.

Čo sa napokon aj podarilo, politická pravica to však označila za dôsledok „boľševického“ uvažovania tvorcov ústavy a varovala pred tým, že tisíce nezamestnaných sa budú môcť po jej prijatí dožadovať svojho ústavne zakotveného práva na prácu…
Predsa už bývalé Československo ratifikovalo medzinárodnú Chartu sociálnych práv. A prečo by zrazu Slovensko malo ustúpiť od toho, čo sa dosiahlo v zápase o kompletnosť Listiny základných ľudských práv a slobôd?

A čoho sa týkal druhý konflikt?
Ten sa udial okolo tých z navrhovaných ustanovení, ktoré v podstate nebolo možné sfunkčniť hneď, pretože existovala ešte federácia. Týkalo sa to napríklad navrhovaných ustanovení o Národnej banke Slovenska a o vlastnej mene. Alebo ustanovení o slovenskom velení armády či o bezpečnosti krajiny.

Čo ste navrhovali vy?
Aby sme účinnosť takýchto a podobných ustanovení odložili do zániku federácie. Bol z toho veľký spor, aj medzi mnou a premiérom Mečiarom, nakoniec sa však podarilo nájsť vhodný kompromis. Sformulovali sme jeden článok v záverečných ustanoveniach ústavy, kde sa povedalo, že počas trvania federácie tieto ustanovenia nebudú mať „plnohodnotnú platnosť“ a účinnosť.

Dodnes sa vedú diskusie o texte preambuly ústavy. Kritici tvrdia, že národný princíp v ňom prevláda nad občianskym. Čo vy na to?
Preambula mala svoje úskalia, lebo to nie je normatívny text, ale svojím spôsobom politické vyhlásenie, ktoré uvádza celú ústavu. V slovenskej vládnej politike vtedy pôsobilo krídlo, ktoré by sa dalo označiť skôr za nacionalistické ako vlastenecké. Trvali sme však na tom, že preambula ústavy by mala osloviť všetkých občanov, veď literou a duchom ústavy by sa mali riadiť všetci občania, bez rozdielu národnosti či vierovyznania.

Kto je vlastne autorom preambuly? Mečiar pred rokom menoval Augustína Mariána Húsku. Vedeli ste o tom?
Myslím si, že výsledný text vznikol v spoluautorstve a tvorili ho viacerí predstavitelia vtedajšej kultúry, medzi nimi určite Ivan Hudec. Možno že znenie preambuly ovplyvnil aj Augustín Marián Húska, sám ju však nenapísal. Treba vari pripomenúť, že jej text sa menil ešte aj počas rozpravy o Ústave SR v Národnej rade na základe prednesených pripomienok.

Viacerí pozorovatelia po prijatí ústavy v septembri 1992 pozitívne hodnotili, že vďaka SDĽ a vám osobne sa do nej nedostali viaceré návrhy, ktoré by spochybňovali parlamentný charakter Slovenskej republiky. Ako príklad uvádzali odmietnutie práva suspenzívneho veta vlády. O čo vlastne išlo?
Jeden z predvolebných variantov ústavy predpokladal, že sa tu vytvorí podobný politický režim, ako je v Nemecku. A to by znamenalo, že z hľadiska formy vlády by sa na Slovensku zaviedol kancelársky systém. V období transformácie politického režimu by v navrhovanom rozsahu koncentrácia moci v rukách jednej osoby mohla znamenať istý stupeň vytvárania nedôvery najmä zo zahraničia. A nezrelá vnútropolitická scéna tomu nahrávala. Spomínam si, že tento variant som dal posúdiť nielen kolegom právnikom, ale aj ekonómom. A spoločne sme dospeli k záveru, že takýto režim by bol v tom čase pre Slovensko absolútne neprijateľný.

Ako v debatách na túto tému vystupoval Vladimír Mečiar?
Načúval našim argumentom a nakoniec ustúpil. A vôbec, musím povedať, že hoci vtedajší premiér viedol so mnou ostré dialógy, jeho prístup bol celkovo korektný. A aj keď zo stretnutia po nejakej hádke odchádzal s nezmeneným názorom, po nejakom čase hľadal konsenzus.

Čo sa vám v komisii nepodarilo presadiť a čo z toho sa do ústavy dostalo až po rokoch v rámci jej novelizácií?
Navrhoval som napríklad väčšie kompetencie pre Najvyšší kontrolný úrad a bol som aj za ďalšie rozpracovanie postavenia samosprávy. Je však pravda, že v tom období sme si ešte nevedeli presne predstaviť, aké samosprávne celky budú tie budúce VÚC.

Riešila to až pomerne rozsiahla novela ústavy v roku 2001. To ste už boli vicepremiérom a šéfom vládnej legislatívy…
Lenže gro práce vtedy urobili poslanci Peter Kresák a Ladislav Orosz. Novela zaviedla do ústavy aj ombudsmana a musím priznať, že v roku 1992 som nebol veľkým stúpencom tohto inštitútu. Za oveľa dôležitejšiu som považoval prokuratúru, ktorá mohla zasahovať do protizákonných praktík najmä v súvislosti s malou a veľkou privatizáciou. Obmudsman by vtedy nemal na to dostatok nástrojov.

Ústava SR bola šitá pomerne horúcou ihlou. Dá sa napriek tomu po dvadsiatich rokoch povedať, že vydržala skúšku času?
Som presvedčený, že prijatý text ústavy umožnil Slovenskej republike spravovať veci verejné na slušnej demokratickej úrovni. Ústava mala v sebe od začiatku humanitný náboj, vytvárala systém rovnováhy medzi fungovaním výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci, poskytla predpoklady na kontrolu ústavnosti. Samozrejme, že z právnického hľadiska niektoré problémy v sebe niesla, tie sa však dajú riešiť – a aj sa riešia – čiastkovými úpravami.

Čo hovoríte na opakujúce sa diskusie o tom, či potrebujeme novú ústavu?
S ústavou nemožno nakladať ako s obyčajným zákonom. A tie utilitárne zmeny v nej, ktoré sa z času na čas udejú, nesvedčia podľa mojej mienky o našej vnútornej stabilite a zrelosti politickej scény.

Čo máte na mysli?
Napríklad posledná novela bola podľa mňa zlým a aj zbytočným zásahom do našej ústavy. A keď už bola „politicky vynútená“, tak potom príslušná ústavná norma mala stratiť účinnosť hneď po voľbách 2012. Čo sa však nestalo. Dnes, po týchto skúsenostiach, by som do ústavy asi zakomponoval ustanovenie, že prezident má mať možnosť vymenovať úradnícku vládu, aby sme sa vyhli podobným ústavným anomáliám.

Hovorí sa o výchovných účinkoch ústavy a o úcte k nej. Na Slovensku si však na ňu spomenieme najčastejšie iba v predvečer 1. septembra. Čo s tým?
Najmä pre politickú reprezentáciu krajiny by mala byť ústava akýmsi svedomím. To je však aj vec tradície a výchovy. Preto nepodporujem myšlienku napísania novej ústavy. Skôr som za to, aby sme sa dlhodobo zaoberali na odbornej úrovni jej jednotlivými článkami a tam, kde začnú zaostávať za životom, ich postupne upravovali dobre premyslenými novelami.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba