Ideálna krajina pre postihnutých neexistuje. Ideálne mestá áno

Po nádhernom záverečnom ceremoniáli paralympijských hier v Londýne sa svetom prehnala vlna nadšených reakcií. Médiá si nevšímali len veľkú návštevnosť jednotlivých športových podujatí, ale aj vysokú úroveň, na akej sú zdravotne postihnutí v britskej spoločnosti integrovaní do bežného každodenného života.

Vozíčkari
Vozíčkari na Pyramíde nad Nitrou, kam ich vyviezli terénnymi autami.
Autor: Andrej Barát

Kým v niektorých štátoch má starostlivosť o postihnutých dlhoročnú kontinuálnu tradíciu, inde, napríklad aj u nás, musia organizácie združujúce hendikepovaných stále tvrdo bojovať aj o zdanlivé samozrejmosti. Snažili sme sa zistiť, dokedy budú na Slovensku všetci zdravotne postihnutí tak trochu paralympionikmi, ktorí musia deň čo deň podávať športové výkony len preto, aby mohli normálne žiť a fungovať.

Zlé i dobré dedičstvo

Kým v severských a niektorých západných krajinách je už samozrejmosťou stavať bezbariérové budovy a prijímať do zamestnania ľudí s rôznym postihnutím aj bez kvót, u nás sa organizácie združujúce hendikepovaných musia domáhať každého svojho práva. Podľa predseda Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska Branislava Mamojku sú príčiny sklzu aj v tom, že podobné organizácie povedzme v západnej Európe majú aj vyše storočnú tradíciu.

„Aj my sme síce mali ešte začiatkom päťdesiatych rokov viacero organizácií pre nevidiacich, neskôr však ich funkciu na dlhý čas prebral Zväz invalidov, no a po roku 1990 vznikla úplne nová organizácia Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Kým organizácie za niekedy aj viac ako sto rokov fungovania si už dokázali vytvoriť isté zázemie a vplyv, my takéto možnosti a prostriedky zatiaľ ešte nemáme,“ vyjadril sa Mamojka.

Ako prelomový vníma rok 1989 aj Monika Vrábľová, predsedníčka Slovenského zväzu telesne postihnutých. „Predtým bol naozaj zdravotný hendikep vnímaný inak ako teraz. Telesne postihnutí boli uzavretí v rodinách a následne zamestnávaní viac-menej len v družstvách invalidov, kde boli tiež čiastočne separovaní. Po revolúcii sa otvoril nielen trh práce, ale zmenil sa aj prístup. Hoci, je pravda, že za tých dvadsať rokov sa veci nepohli, ako by sme si boli priali,“ povedala Vrábľová.

Opätovné vytvorenie občianskej spoločnosti umožnilo aj väčšiu integráciu ľudí s hendikepom do väčšinovej spoločnosti. Prechod však nebol bez problémov. Pribudla sloboda výberu, zanikli však viaceré družstvá pre invalidov. Podľa Mamojku napríklad izolácia v družstvách nebola až taká vysoká. Navyše okrem pracovných príležitostí ponúkali strediská pre nevidiacich v Báhoni či Levoči aj možnosti na spoločenský život, športovanie. V konkurencii však tieto podniky neprežili.

Bezbariérovosť len na papieri

Odvtedy však ubehli už viac ako dve dekády a náskok iných krajín síce dobiehame, ale nijakým závratným tempom. V čom sa teda slovenská realita pre zdravotne postihnutých najviac odlišuje od tej vo vyspelejších krajinách? Vrábľová ako prvé spomenie architektonické bariéry. Bezbariérovosť je u nás neraz len splnenou povinnosťou. Málo sa prihliada na to, či navrhnuté riešenia v praxi obstoja a sú hendikepovaným skutočne nápomocné.

Vrábľová, ktorá sa od svojich piatich rokov pohybuje len na vozíku či s pomocou bariel, spomenula napríklad Hlavnú železničnú stanicu v Bratislave. „Je tam síce nájazdová rampa, ale aj môj 32-ročný syn má čo robiť, aby ma ňou hore vytlačil. Je veľmi prudká. Daňový úrad v Petržalke je síce príkladne bezbariérový, ale v praxi sa mi tam podlaha naozaj šmýka, takže tam radšej posielam kolegyňu. Sú to pritom často drobnosti, ktoré nie sú vôbec nákladné. Len sa bolo treba poradiť s ľuďmi, ktorým to má slúžiť.“

O sklamaniach z praxe hovorí aj jej kolega Viliam Franko. „Mnohé služby a reštaurácie sa ako bezbariérové len tvária. Ich pomôcky sú v praxi nefunkčné. Chýbajú aj bezbariérové toalety. Pritom, keď som bol pred rokmi vo východnom Nemecku, tam už v tých časoch boli takéto veci samozrejmé a funkčné,“ pokračuje Franko, ktorý pred pár rokmi na Slovensku nemal kde ubytovať anglický umelecký súbor vozičkárov. Vystupovali v Bratislave a Nitre, ubytovaní však museli byť až v Piešťanoch.

Podobné skúsenosti má aj Mamojka. „V zahraničí sú vytvorené ubytovania pre zrakovo postihnutých, nik sa nedovolí pri konferencii opýtať sa, či treba hradiť cestu aj asistentovi, to je predsa samozrejmosť. U nás je s ubytovaním stále problém a keď návštevník potrebuje asistenta, už sa to neraz rieši ako problém.“ Hendikepovaní teda u nás nemusia prekonávať len prekážky v infraštruktúre, ale stále aj v necitlivom ľudskom prístupe.

Často to nie je o peniazoch

Kým zmena mentality spoločnosti je beh na dlhé trate, prekážky v infraštruktúre by sa dali odstrániť oveľa skôr. A to aj v čase krízy. Viaceré riešenia totiž nie sú otázkou peňazí, ale skôr ochoty kompetentných. Stačilo by napríklad pri budovaní nájazdovej rampy privolať niekoho zo združenia telesne postihnutých, aby sa vyjadril k jej funkčnosti. „Slováci podľa mňa tiež milujú schody. A stavajú ich aj tam, kde nemusia byť. Pritom nevytvárať bariéry je lacnejšie, ako ich neskôr odstraňovať,“ tvrdí Vrábľová.

Mamojka uvádza iný príklad. „Keď napríklad dopravné spoločnosti obmieňajú vozový park a nakupujú nové autobusy, malo by byť automatické, že by tam bol zvukový ohlasovač zastávky. Ale nie je. Pritom pri tej sume, ktorú zaplatia za nový autobus, je táto položka úplne zanedbateľná. Nech mi nikto nehovorí, že toto je otázka šetrenia,“ mieni Mamojka. Paradoxne, občas sa stane, že bezbariérovosť nespĺňajú ani projekty z peňazí EÚ, ktoré to majú priamo v podmienkach na udelenie dotácie. Čo potom inde?

Čo sa podľa Vrábľovej zlepšilo, je pohľad väčšinovej spoločnosti na hendikepovaných. Keď prechádza slovenskými ulicami, ľudia na ňu nehladia inak, ako povedzme v západnej Európe. „Kedysi to bolo inak, pričom tŕňom v oku sme boli najmä vtedy, keď sa škrtali nejaké pracovné miesta. Prepustení si zlosť vylievali na invalidoch. Vraveli, ako to, že zdravý človek dostáva výpoveď a postihnutý, ktorý berie aj invalidný dôchodok, zostáva. Ale aj tohto je už menej,“ opisovala Vrábľová.

Hoci má Slovenský zväz telesne postihnutých občas nejakú sťažnosť na diskrimináciu pri pracovnom pohovore, podľa Vrábľovej sa šikovní ľudia uplatniť vedia. Stále však treba aj zákonom stanovené kvóty. „V severských krajinách kvóty netreba, zamestnávanie zdravotne postihnutých je samozrejmosťou. U nás si však zrejme nesieme to rakúsko-uhorské dedičstvo, kde sú ľudia zvyknutí robiť niečo len na príkaz,“ pokračoval Mamojka.

Vzorom nielen Veľká Británia

Keďže u nás je stále mnoho nedostatkov, existuje krajina, ktorú si môžeme vziať za vzor? Tradične dobré ohlasy sú na škandinávske krajiny. A čo tak po paralympiáde velebená Veľká Británia? Frankovi sa takýto príklad páči. „Je to jedna z najbezbarié­rovejších krajín, ako viem, tak aj paralympionici boli so zázemím, ktoré tam majú, veľmi spokojní. V porovnaní so Slovenskom je to naozaj markantný rozdiel,“ mienil Franko.

Vrábľová bola trochu rezervovanejšia. Sama mala napríklad skúsenosť, keď sa ocitla v časti Londýna, kde nebolo pre vozičkára celkom jednoduché pohybovať sa. „Už v hoteli to bolo bezbariérové, rovnako som si nevedela vynachváliť možnosť nastúpiť do taxíka priamo vo vozíku,“ hovorí o svojich cestovateľských dojmoch Vrábľová. Zároveň však dodáva, že v zahraničí nežila, teda, že ide len o dojmy z kratších ciest.

Veľkú Britániu zaradil medzi pozitívne príklady aj Mamojka. Spolu s ňou napríklad Holandsko, severské krajiny či Nemecko. „Nedá sa však povedať vo všeobecnosti, že by jedna krajina bola lepšia ako ostatné. Jednak sú riešenia, ktoré sú skrátka iné a nemožno ich navzájom porovnávať. Druhá vec je, že niektoré projekty sa týkajú len určitých miest.“ S tým súhlasí aj Vrábľová. „Závisí to naozaj nielen od štátu, ale práve od mesta, v ktorom sa nachádzate.“

Keď v meste sedia osvietení ľudia, projekty pre zdravotne postihnutých sa navyše nemusia obmedzovať na úpravy jednotlivých starých budov či ciest. „Kolegovia v Českej republike napríklad teraz riešia projekt, ktorý nevytvára bezbariérovú budovu, ale celú trasu bez prekážok. Je to tak lepšie, keď sa môže upraviť celok, teda, keď ide o systematickú, a nie jednorazovú zmenu,“ vysvetľuje Mamojka.

Buduje sa pre budúcnosť

Práve v tomto ohľade sa však ukazuje ďalšia slabina Slovenska. Keďže v samosprávach sa v zastupiteľstvách po každých voľbách vymení mnoho ľudí, musia organizácie, ktoré združujú hendikepovaných, často začínať s osvetou stále odznova. „Určite by nám vyhovovala väčšia stabilita. Ľudská aj legislatívna. Ale zase nechcem hovoriť, žeby sa veci nezlepšovali. Ide to vpred. Ale keďže žijeme v konkrétnom čase, tak sa nám niekedy zdá, že pomaly,“ uzatvára Mamojka.

Veci sa teda k lepšiemu menia časom a samozrejme aj aktivitou rôznych združení. Dôležitá je však aj takzvaná sebaobhajoba hendikepovaných. „Povzbudzujeme ľudí, aby sa nebáli ozvať. Často sa totiž argumentuje otázkou – pre koho to máme budovať, nik taký tu nežije. Respektíve, že takých je málo. Nestavia sa však pre minulosť a dnešok, ale pre budúcnosť. A to, že tam možno nikto hendikepovaný nežije, neznamená, že nebude zajtra,“ dodáva Mamojkova kolegyňa Ivana Potočňáková.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ
Ďalšie články
komunálne voľby 2010

Rozbieha sa súboj o krajské mestá

20.04.2014 16:00

Kto ovládne osem krajských miest vrátane najväčších centier Bratislavy a Košíc a akú správu vydajú jesenné komunálne voľby o Slovensku?

MK SR, ministerstvo kultury

Kultúra za štátne? Ak pri nej nebude chýbať slovenčina

20.04.2014 15:00

Štát prispeje na kultúrne podujatia, ale iba vtedy, ak ich reklama bude aj v slovenčine. Úrad vlády pripúšťa, že zmení pravidlá prideľovania dotácií pre národnostné menšiny.

Alena Pelechová, kraslice, Veľká noc

Kedysi boli kraslice jedlom, dnes sú dekoráciou

20.04.2014 06:00

Dnes si ľudia kraslice chránia ako veľkonočnú dekoráciu a odkladajú si ich aj na budúci rok. V ich zdobení sa miešajú rôzne štýly a techniky z regiónov.

peniaze

Rezort diplomacie dá státisíce eur na jazykové kurzy pre úradníkov

19.04.2014 14:00

Približne 570 štátnych zamestnancov, ktorí budú zapojení do predsedníctva Slovenska v Rade EÚ, sa bude musieť začať zdokonaľovať v angličtine a francúzštine.

Ľudia odporúčajú