A tým je podľa odborníkov fakt, že nám stále chýba vízia a celospoločenská zhoda na tom, aké školstvo vlastne chceme vybudovať. Krajiny, kde sa podarilo presadiť školskú reformu, si totiž najprv stanovili ciele a stratégiu, ako chcú postupovať, a to až na 20 rokov dopredu. Nie ako u nás, kde sa systém mení vždy, keď nastúpi nová vláda.
Podľa Zuzany Zimenovej, odborníčky na vzdelávanie z internetového portálu Nové školstvo, stále nemáme základnú koncepciu, akým smerom sa má naše školstvo uberať, čo chceme presne dosiahnuť a ako. „Aspoň v odbornej obci by to malo byť jasné. My sme si však neurčili ani ciele, ani nástroje, aby sme vyhodnotili prijaté kroky. Preto dnes ani nevieme povedať, či sa tá reforma podarila,“ upozornila Zimenová.
Na to, aby sa zásadná zmena vzdelávania mohla presadiť a priniesť úspechy, je nevyhnutná kontinuita. Príkladom je Fínsko, ktorého školský systém patrí medzi najlepšie na svete a za vzor si ho vybral aj minister školstva Dušan Čaplovič. „Školstvo sa tam budovalo trpezlivo a kontinuálne celých dvadsať rokov. Napriek striedaniu vlád a ministrov sa darilo udržiavať rovnakú líniu i ciele,“ vysvetlila Lucia Kleštincová, odborníčka na vzdelávanie z Inštitútu hospodárskej politiky.
U nás je to inak. Neexistuje nijaká dlhodobá stratégia, na ktorej by sa zhodli experti aj politické strany. Každá vláda má o reforme vlastnú predstavu, ktorú presadzuje bez toho, aby sa dohodla s opozíciou. „Chýba nám kontinuita. Nielen v oblasti školstva, ale aj v iných dôležitých otázkach, ako je napríklad dôchodková reforma. To, že vláda neprikladá vážnosť školstvu, vedie k tomu, že tu nie je potreba hľadať konsenzus,“ zhodnotil Ctibor Košťál z Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť.
Tvrdenia analytikov potvrdzuje i posledný vývoj v parlamente. Keď tam Čaplovič tento týždeň predkladal zmeny v zákone o vysokých školách, opozícia jeho návrhy podrobila ostrej kritike. Minister sa však ani neusiloval nájsť dohodu s opozíciou. „Má predstavu o svojej pravde a nehodlá ju meniť,“ komentoval jeho postoj Košťál.
Čaplovič hovorí, že opozícia by aj tak nesúhlasila s jeho prístupom, lebo si napríklad neuvedomuje výhody fínskeho školstva. „Problém je, že opoziční poslanci sa chcú dohodnúť len na svojich veciach. A keď neprijmeme ich návrh, tak nevedia prijať žiadny kompromis. Niektorí trvajú na veciach, ktoré nemôžu pomôcť nášmu školstvu, ktoré nevytvárajú podmienky rovnosti šancí pre každého žiaka alebo študenta, ani na to, aby školy boli kvalitné,“ zdôvodnil pre Pravdu Čaplovič.
Opozičný poslanec Miroslav Beblavý (SDKÚ), ktorý sa venuje školstvu, nesúhlasí, že by v otázke vzdelávania nebola kontinuita. Reformy sa podľa neho upravujú a menia všade, aj v zahraničí. Ako pripomenul, napríklad nový zákon o vysokých školách prijali ešte v roku 2002 – odvtedy platí a jeho kľúčové princípy sa rešpektujú. „Spoločenská zhoda tam je. Ak v niečom vidím problém, tak v tom, že sa menej diskutuje o zásadných veciach. Politici si skôr vyberajú témy, ktoré sú sekundárne, ale politicky atraktívne, kontroverzné a vyvolávajú veľký záujem,“ porovnal Beblavý.
Ako dodal, s iniciatívou dohodnúť sa na spoločných cieľoch by mala prísť vláda, nie opozícia. Čaplovič však podľa Beblavého nijaký kompromis nehľadal. „Z jeho strany som zatiaľ nezaznamenal žiadnu snahu nájsť zhodu,“ poznamenal. Práve politické nezhody podľa Koštáľa spôsobujú, že vlády upravujú to, čo schválili ich predchodcovia. „Aj Čaplovičove snahy sú odsúdené na to, že ich zmenia. Aj keby boli dobré, tým, že ich neprediskutoval, príde iná skupina politikov a tá ich zmení,“ tvrdí Košťál.
Podľa analytikov je problémom najmä to, že školstvo nikdy nebolo skutočnou prioritou. Každá vláda o tom len rozpráva, dáva si to do programového vyhlásenia, ale sľuby zostávajú iba na papieri. „Zoberte si našich politikov. Keď hovoria o prioritách, tak spomínajú diaľnice alebo dôchodky. Ani premiér nikdy nerozpráva o vzdelávaní, o tom, že treba kvalitné školstvo. To je ten rozdiel oproti Fínsku. Tam si povedali, že ak sa chcú presadiť, potrebujú dobré vzdelanie. Bola to pre nich priorita. Urobili reformu a dnes sú vo svetovej špičke. Aj my by sme si mali uvedomiť, že bez kvalitného vzdelania sú nám tie diaľnice nanič,“ varoval Košťál.
To, že školstvo nie je naozajstnou prioritou, sa podľa Zimenovej ukázalo aj pri zostavovaní štátneho rozpočtu. „Doteraz sme, žiaľ, nemali šťastie na ministra školstva. Žiadny z nich nebol nositeľom reformy, nikto neprišiel s vlastnou prepracovanou koncepciou,“ uviedla Zimenová.
Po príklad, ako by to mohlo fungovať, podľa nej pritom ani netreba chodiť ďaleko. Dlhodobú koncepciu reformy už prijali napríklad i v Česku, kde jednotlivé reformné kroky nedávno aj vyhodnotili, aby zistili, aký majú efekt a ako sa im darí napĺňať stanovené ciele. Keďže však slovenské školstvo žiadnu dlhodobú stratégiu ani ciele nemá, nemôže ani zistiť, ako napreduje a či sú použité opatrenia účinné.