Presne pred šesťdesiatimi rokmi bola v plnom prúde takzvaná Akcia B. B preto, že v nej išlo o byty. V roku 1948 sa v Československu dostali k moci komunisti, ktorí si účty s „nepriateľmi“ riešili najrôznejšími spôsobmi. Jedným bolo aj masové vysťahovávanie nepohodlných osôb z veľkých miest. A následné prideľovanie ich bytov novým kádrom. Dve muchy jednou ranou.
Na stretnutí k výročiu Akcie B, ktorú nedávno zorganizovala Konfederácia politických väzňov Slovenska, sa pri mikrofóne vystriedalo viacero pamätníkov. Bola medzi nimi aj Marta Zatkalíková, rodená Rosová. Ona bola jedným zo šiestich detí, ktoré komunisti trestajúc otca vysťahovali z bratislavského bytu do domčeka v Zlatne.
Keď sa u nich prvýkrát objavili muži v kožených kabátoch, pani Rosová práve varila. Po tom, čo sa rozoznel zvonec, vyšla otvoriť s varechou v ruke. Tajní jej bez okolkov ukázali vlastný recept. Rodinu nepriateľa štátu necháme vo vlastnom byte dva dni, potom „precedíme“ len s najnutnejšími vecami do pristaveného nákladiaka a „prelejeme“ do dediny ďaleko od hlavného mesta.
„Mame povedali, aby nerobila cirkus a nech nevolá manželovi, že on už o všetkom vie. A aby sme si zbalili všetko potrebné, ostatné, čo tu ostane, nám prepadne,“ spomínala Zatkalíková. Rosovci pritom nemali nadrozmerný byt, žili ôsmi v dvojizbáku. Muži v kožených kabátoch všetko starostlivo zapisovali – jedna obyčajná chladnička, jeden obyčajný koberec, šesť detských postelí…
„A vojde sa šesť detských postieľok tam, kam ideme?“ Pýtala sa starostlivá mama. „To nie je naša starosť,“ odvrkli nevítaní hostia, kým odišli. V deň D ich Akcie B bol však okolo Rosovcov samý človek s veľkým Č. Lekár im dával plnú tašku liekov, susedka Židovka 5-tisíc korún. „My sme to zažili, aké to je ísť do neznáma, budete to potrebovať,“ vyprevádzala ich.
Robotníci síce priniesli ruže, ale prácu si splniť museli. Večer teda rodinu vyložili v Zlatne neďaleko Zlatých Moraviec. Osemčlenná rodina sa mala nasťahovať k panej, s ktorou si nový režim tiež takto vyrovnával účty. Aj napriek tomu, že bola majiteľka chatrného domčeka odcestovaná, celá rodina sa do nového domu nemohla pomestiť. Nábytok nechali na dvore, kde zhnil.
„Porozdeľovali si nás ľudia z dediny. Najmladší súrodenci ostali s mamou, ostatných si k sebe vzali dedinčania. Len sa čudovali, čo sa to v tej Bratislave robí, že takto nechajú napospas osudu toľko detí,“ pokračovala Zatkalíková. Takto šli dni, týždne, mesiace a rodina bola stále rozdelená. Keď sa ich prípad konečne dostal na stôl komusi na okresnom výbore, riešením bolo druhé vysťahovanie.
Destinácia? Neďaleké Jedľové Kostoľany. Novým domovom sa im mala stať drevenica v hore, ďaleko od dediny, kde prespávali lesníci a kde nebolo ani vody. Opäť raz pomohla ľudskosť miestnych zo Zlatna. Vzali ich späť a na bývanie im čiastočne upravili starú chajdu, ktorá slúžila ako škola za Márie Terézie. Jedna piecka však priestor nevyhriala, deti boli stále prechladnuté.
„Pred Vianocami v roku 1953 nás prišli príslušníci skontrolovať, či sme si náhodou nedovolili opustiť toto naše nové bývanie,“ dodala Zatkalíková, ktorá s rodičmi bývala v Zlatne do roku 1954. Potom sa jej otec, ktorý robil úradníka na ministerstve zahraničia a ovládal sedem jazykov, zamestnal v Prievidzi, kde ako baník dostal výmenou za 10-ročný kontrakt služobný 3-izbový byt.
Nepožičal auto k Stalinovmu sviatku
Príbeh Rosovcov bol len jedným spomedzi takmer 700 ďalších. A to len v rámci hlavného mesta a Akcie B. Tej totiž prechádzali dve iné násilné kolá vysťahovávania. Už 9. septembra 1948 vznikla takzvaná akcia očisty veľkých miest od reakcie. Trvala do 29. októbra a okrem Prahy a Brna prebiehala aj v Bratislave. Zo slovenskej metropoly v rámci nej vysťahovali 244 osôb.
Prvú akciu ukončili o necelé dva mesiace, vlna deložovania nepohodlných sa však už nezastavila. Aj po oficiálnom ukončení „očisty“ vysťahovali ďalších 200 osôb. Zoznamy z prvej akcie, na ktorých bolo vyškrtaných zatiaľ príliš málo mien, použili aj pri druhom pokuse nazvanom akcia T-43. Spustili ju v októbri 1949, no zrušili už o pár dní. Strechu nad hlavou menilo 100 ľudí.
Najprudkejší kolotoč vysťahovávania spustili až v roku 1952. Písmeno B v tajnej akcii značilo naozaj slovo byty. Ako píše historik Michal Babál v periodiku Pamäť národa, hlavným iniciátorom akcie B bol minister národnej obrany Alexej Čepička, ktorý dal návrh na „vystěhování státně nespolehlivých osob, nebo osob, které využívají byt proti verejnímu zájmu“.
Cieľom akcie bol teda odsun dvoch skupín ľudí – nežiaducich a ich rodín a odsun osôb, ktoré pracovne nie sú viazané na Bratislavu. Väčšina prípadov však mala politické pozadie. Nemenej dôležitým aspektom akcie však bolo aj získanie bytov pre ľudí z prostredia komunistickej strany. Ústredný národný výbor v tom čase evidoval až 21-tisíc žiadostí o pridelenie bytu.
Akcia prebiehala tak, ako ju opísala v spomienkach Zatkalíková aj podľa oficiálnych dokumentov. Do bytov mali chodiť dvojčlenné pracovné skupiny, ktoré mali pri prvej návšteve najmä upovedomiť o vysťahovaní. A tiež spraviť prieskum bytu a všetko zaznamenať. Osoby, ktoré mali byt opustiť, dostali výmer s termínom vysťahovania od 24 hodín do 15 dní.
Odôvodnením na vysťahovanie bola najčastejšie štátna nespoľahlivosť. Ak sa ľudia bránili, čakalo ich ponižujúce deložovanie, ktorého súčasťou bolo konfiškovanie osobných vecí v prospech štátu. Hoci (podobne ako pri Rosovcoch) viacerí, ktorí vysťahovávali s tým neboli stotožnení (niekedy tak robili aj pod hrozbou násilia), je desivé, koľko ľudí bolo voči Akcii B lojálnych.
Prax bola taká, že ŠtB (pod dohľadom kapitána Hrbáčeka) získavala dôkazy proti vysťahovávaným, Ústredný národný výbor, v ktorom mal akciu B na starosti Július Mazanec, zase robil výmery a vystupoval navonok ako realizátor akcie. Celkový dohľad však mal ústredný výbor komunistickej strany pod dohľadom Jozefa Lietavca.
Foto: Archív Márie Jurčovičovej
Obludný však bol aj prínos iných, obyčajných ľudí (domovníkov, susedov), bez ktorých by akcia B prebiehala určite zložitejšie a pomalšie. „Uvedené osoby zohrávali v Akcii B dôležitú úlohu, pretože poskytovali mocenským orgánom cenné informácie a navonok nevzbudzovali podozrenie,“ píše vo svojom článku Babál.
Hoci je akcia B tak trochu v tieni iných zločinov komunizmu (popráv, väznení, nútených prác), o jej surovosti svedčia nielen osobné svedectvá, ale aj dobové materiály. V uznesení zvláštnej komisie ÚV KSS z novembra 1952 sa napríklad píše: „Z titulu pôrodu môže ostať osoba v byte, pričom sa musí sledovať na grafe termín jej ukončenia. Po tomto termíne sa má vysťahovať.“
Pestrá je aj rôznorodosť dôvodov na vysťahovanie, ktoré spomína Babál: „vyžaduje akademický titul pri oslovovaní“, „ignoruje robotnícke kádre a strašne ich nenávidí“, „bývalý majiteľ hotelu“, „odmietol požičať auto na prevoz transparentov k oslavám narodenín J. V. Stalina“, „je vtieravý a úlisný“.
Bude v Bratislave vojna?
Akcia B však napokon z pohľadu vládnej moci nebola úspešná. Lietavec v správe z júna 1952 predpokladal, že „jedna pracovná dvojica môže denne jednať s desiatimi rodinami. (…) Všetky pracovné dvojice môžu za 10 dní prejednať otázku vysťahovania s 300 rodinami. Presťahovanie cca 2 000 rodín by sa teda ukončilo v polovici októbra 1952“.
Takéto optimistické predstavy sa, samozrejme, nesplnili. Celá akcia napredovala oveľa pomalšie najmä preto, že prebiehala živelne a neorganizovane. Navyše jej nerozumeli ani obyčajní ľudia, ktorí neboli nepriateľmi režimu. Svedčia o tom napríklad aj spomienky Anny Schellbergerovej, ktoré nám poskytla jej dcéra Oľga Grígeľová.
Jej rodinu vysťahovali z Bratislavy na Oravu. „Tamojší ľud nás prijal medzi seba s otázkou – a čože ste tam v Bratislave urobili, keď vás odtiaľ vyhnali?“ Podobnú skúsenosť majú aj sestry Jurčovičové, ktoré s mamou a starými rodičmi (otec ako priaznivec Demokratickej strany v tom čase sedel v base ako politický väzeň) rovnako vyhostili na Oravu do dedinky Jasenová.
„Čo sú to za ľudia? Mladá žena z mesta s dvomi deťmi – a kde má muža? Snáď prišla robiť nábor na založenie JRD? Veď my to tu nechceme. Hovorili si ľudia, no veľmi rýchlo pochopili, že my nie sme tí zhora vyvolení, ktorí im prišli riadiť život. Začali sa o nás starať. Pred dverami sme našli ráno čerstvé mlieko, tvaroh, zemiaky,“ spomínala v knižke Osudová kaňka mladšia zo sestier Jana.
Aj samotná strana upozorňovala na rôzne dezinformácie, ktoré v rámci vysťahovávania kolovali medzi ľudom. V Bratislave sa vraj šírili poplašné správy, podľa ktorých sa chystá veľká vojna so Západom. Slovenská metropola mala byť na frontovej čiare, a preto bolo potrebné uvoľniť 50-tisíc miest pre umiestnenie sovietskych vojakov…
O problémoch akcie B svedčí aj správa z novembra 1952, teda z obdobia, keď už mala byť jeden a pol mesiaca ukončená. „Predložiť do budúceho Sekretariátu ÚV KSS návrhy na rozšírenie komisie, aby mohla všetku prácu splniť na sto percent,“ písalo sa po mnohých pripomienkach v závere trojstranového dokumentu.
Akciu, ktorá mala podľa najsmelších prvotných odhadov trvať šesť až osem týždňov, ukončili až 19. septembra 1953. Iba z Bratislavy v 17 etapách vysťahovali 678 rodín. Pritom navrhnutých bolo až 860, z nich 743 aj schválených, ale pre zastavenie akcie už k ich vysťahovaniu nedošlo. K tomu treba prirátať ďalšie stovky rodín v iných slovenských mestách.
Živým príkladom toho, že násilné vysťahovanie zanechá stopu na celý život, bola aj najstaršia účastníčka nedávneho stretnutia pamätníkov Akcie B, 92-ročná Anna Šestáková. Publiku povedala, že ich vysťahovali presne na Vianoce 1952 a ďalších sedem rokov strávila s manželom a tromi deťmi v jednej malej izbe. Ani s odstupom šesťdesiatich rokov viac hovoriť nedokázala.