Autor Gottlandu: Rozdelenie bolo dobré rozhodnutie

Svet bez Boha nie je možný, a tak túto úlohu v Česku - krajine s jedným z najväčších podielov ateistov na svete - plní Karel Gott. Vo svojej knihe Gottland to pred piatimi rokmi napísal poľský novinár a spisovateľ Mariusz Szczygieł.

Mariusz Szczygieł
Mariusz Szczygieł
Autor:

V rozhovore pre Pravdu povedal, že si ako cudzinec mohol dovoliť to, čo by český autor nespravil. Na prierez 20. storočia u našich západných susedov mu poslúžili príbehy rôznorodých osobností, ktoré formovali česko-slovenské povedomie, ako Tomáš Baťa, Helena Vondráčková, Karel Gott ale napríklad aj zabudnutý autor Stalinovho pomníka na pražskej Letnej. Počas interview hovoril plynule česky, no hneď na úvod poznamenal, že ošiaľ Čechmi ho už trochu opustil. Momentálne má hlavu plnú námetov na novú knihu.

Karel Gott, ktorý má aj na Slovensku svojich skalných fanúšikov, tento rok prvý raz nevyhral Slávika. Znamená to definitívny koniec éry, ktorú zachytávate v Gottlande?
Možno áno. Ale na druhej strane, niekde som čítal, že vyhral len o pár hlasov, takže to zase možno taká veľká zmena nebude. Ja mám Karla Gotta veľmi rád ako speváka a v mojej knihe sa musel ocitnúť, lebo je to podľa mňa pre Čechov, ale aj pre Slovákov, historická postava. Slovom, keď som písal knihu, ktorá mapuje 20. storočie v Česku, vedel som, že Gott tam nesmie chýbať.

Poznáte sa s ním aj osobne?
Áno, v Poľsku som mu moderoval koncertné vystúpenie. Pri inej príležitosti som ho navštívil uňho doma. Pamätám si, že sa chcel rozprávať o Švejkovi, káve a Varšavskom povstaní. V knihe som však využil len citáty z autorizovaných rozhovorov pre českú tlač. Nechcel som, aby mal pocit, že som zneužil naše súkromné rozhovory.

Vaša nová kniha však bude poskladaná práve z veľmi citlivých, osobných rozhovorov…
Nemám napísaný ešte ani riadok, ale už ju mám v hlave celú premyslenú. Knižka sa bude volať Nie je. Chcem písať príbehy o tom, ako sa ľudia vyrovnávajú s tým, čo im chýba, čo už neexistuje, čo im zmizlo, odišlo.

V jednom rozhovore po vydaní Gottlandu ste hovorili, že kniha bola svojím spôsobom aj vašou osobnou psychoterapiou. Bude to tak aj teraz?
Po mojich štyridsiatych narodeninách sa nado mnou z ničoho nič objavil akýsi pomyselný mrak. A odvtedy ma neustále sprevádza. Teraz mám 46 a veľmi sa zaujímam o tému strachu, obáv z ďalšej existencie, zo smrti. A áno, veľmi by som chcel vedieť, ako sa s tým vyrovnávajú iní ľudia.

Potrebuje človek do takýchto tém dospieť?
Keď som mal povedzme 25 rokov a ľudia sa ma pýtali, prečo píšem, hovoril som im takú oficiálnu odpoveď. Že ma zaujímajú ľudia, ich príbehy, svet okolo nás. Že chcem písať, lebo Poľsko už nie je komunistické, ale demokratické, a ja chcem byť ako novinár strážnym psom demokracie. Ale viete, čo som si myslel naozaj?

Netuším.
Mal som jediný dôvod. Chcel som, aby si všetci hovorili – to nie je hlúpy chlapec. Aby videli, že na to mám. Toto obdobie je však už dávno za mnou, verím si, dokonca si myslím, že nie som hlúpy. To znamená, že sa naozaj púšťam do tém, ktoré ma bytostne zaujímajú. A momentálne túžim vedieť, ako sa ľudia vyrovnávajú so stratami, ako si zmenšujú svoj strach zo smrti. Jednoducho povedané, zaujíma ma, ako mám žiť zvyšok svojho života.

Kto vám to má povedať?
Najrôznejší ľudia. Minule som bol ako hosť v jednej televíznej relácii, ktorá sa vysiela dopoludnia a pozerajú ju vlastne len ženy v domácnosti. A priamo počas relácie som diváčky vyzval, aby sa ozvali tie, ktoré by mi chceli porozprávať o tom, čo im chýba a ako to riešia. Ozvalo sa tridsať žien a ja sa chcem ozvať všetkým. Vidíte, že námety sú všade okolo. Na rozdiel povedzme od Gottlandu to nebude kniha obmedzená na istý región. Mám síce vytypované dva príbehy z Česka, ale budú tam vystupovať aj ľudia z Poľska, Ukrajiny… A keď môžem využiť túto cestu, vyzývam aj čitateľov Pravdy, aby mi napísali, ak mi chcú prezradiť, ako sa vyrovnávajú s nejakou stratou alebo so strachom. E-mail na mňa nájdu na mojej internetovej stránke.

Keď sa vám ľudia ozývajú, čoho sa predovšetkým boja?
Samoty a choroby. Matka Tereza však kedysi povedala, že napriek tomu, že sa celý život zaujímala o chudobných a chorých, myslí si, že pre ľudí je ešte väčšou tragédiou, ak nie sú akceptovaní. Možno si to človek tak prvoplánovo neuvedomuje, ale s týmto má veľa ľudí problém a podvedomý strach.

Vráťme sa ešte ku knihe Gottland. V nej bol prezentovaný iný typ strachu. Pamätníci sa aj po rokoch zdráhali rozprávať o okolnostiach vzniku Stalinovho pamätníka. Podobná „amnézia“ jestvuje aj na Slovensku. Je to česko-slovenský fenomén?
Istý čas som si to myslel. Bolo pre mňa prekvapujúce, keď si ľudia v Prahe tieto udalosti nechceli pamätať, či ich možno naozaj vytesnili. Pýtal som sa napríklad novinárky, ktorá o odhalení pamätníka robila spravodajstvo, a tá nevedela ani to, že autor súsošia napokon spáchal samovraždu. A to sa písal rok 2003 alebo 2004! Teda bolo dávno po revolúcii. Ľudia hovorili – o tom sa nevedelo, nehovorilo, nepísalo. Miesto toho, aby povedali, ja som nevedel, bál som sa opýtať. Vždy hovorili v takom neosobnom tvare. A keďže my Poliaci sme trochu iní, považoval som to za české špecifikum. Pred mesiacom som však bol v Španielsku na autorskom čítaní a po diskusii sa za mnou zastavovali ľudia a vraveli mi – to je presne, ako keď sa u nás dnes hovorí o období vlády generála Franca.

Majú podľa vás európske národy problémy so sebareflexiou? Je pre ne užitočný pohľad zvonku, aký ste vy ponúkli Česku, ale aj nám?
Určite je to užitočné. Poľsku sa napríklad venuje britský historik Norman Davies, ktorý vždy napíše niečo, čo je pre nás Poliakov objavné. A pohľad zvonku potrebuje napokon úplne každý. Keby nik nepozoroval a nehodnotil mňa, myslím si, že by som bol veľmi zamindrákovaný jedinec. Možno by som si myslel, že som nevydarený. Druhá vec je, ako vy ten pohľad zvonka spracujete. Po Gottlande som mal rozporuplné reakcie. Časť čitateľov tvrdila, že som bol k Čechom príliš drsný, iní, tiež Česi, hovorili, že ich musím mať veľmi rád, keď som ich opísal tak zhovievavo.

Mohol by takú knihu napísať Čech?
To neviem posúdiť. Česi o sebe píšu veľa. Ale oni tie knižky píšu veľmi hrubé. Ja tomu hovorím, že sú to také švejkovské orgie kecov. Ja som naproti tomu ponúkol knihu s textami na rozmedzí reportáže, eseje a poviedky. Možno aj tým bola tá kniha iná, že ja pri tvorbe nepovažujem za najhlavnejšie samotné písanie, ale krátenie. Takisto neviem, či by mal český autor odvahu v jednej knihe vedľa seba postaviť toľko rôznorodých historických postáv. To sa ešte viac prejavilo pri mojej ďalšej knihe Udělej si ráj, ktorá bola venovaná českej kultúre.

Aká zostava osobností v nej vystupovala?
Napríklad Egon Bondy, ktorý, ako vieme, svoje posledné roky dožil v Bratislave, Bohumil Hrabal a Halina Pawlowská… Vidím, že ste sa zarazili pri tom poslednom mene, ale pre mňa Pawlowská stelesňuje tradičný český prístup k humoru. A v tej knihe je ako seriózna postava, ktorá je archetypom českého zabávačstva. Český spisovateľ by si zrejme povedal, že písať o nej je pod jeho úroveň. Pre mňa je to ale smiešne. Ja nemám predsudky, nie som spútaný, nie som Čech.

Tento rozhovor vyjde na 20. výročie rozdelenia Československa. Pamätáte si, ako ste túto udalosť vnímali v roku 1993?
Musím sa priznať, že som bol v životnej fáze, keď ma zaujímali iné veci, ale viem, že Poliaci to všeobecne vnímali ako veľké prekvapenie. Niektorí to následne brali aj tak, že sa Slováci zbavujú okupanta. Teraz to myslím skôr v kultúrnom zmysle. Mne sa zdalo, že česká kultúra mala v Československu jasnú hegemóniu nad slovenskou. Keby to tak ostalo aj naďalej, tak s príchodom ďalších vplyvov, ako je globalizácia či amerikanizácia, by slovenská kultúra síce existovala, ale bola by naozaj potlačená veľmi do úzadia. Takže ja to vnímam ako dobré rozhodnutie pre Slovákov.

Tak to vnímate teraz, na prahu roku 2013. Čo kedysi?
Keď som v roku 2000 prišiel prvýkrát do Česka a nepoznajúc jediného českého slova som sa okamžite zamiloval do češtiny, začal som vnímať viac aj otázku rozdelenia vášho spoločného štátu. Vtedy sa v Česku hovorilo, že Slováci rozdelenie ľutujú, že sú na tom zle a že Česko a Praha sú pre nich zasľúbenou destináciou. Myslím, že teraz sa to takto nevníma ani tam, ani u vás.

Mali aj Poliaci problém po rozpade federácie rozoznávať, čo je české a čo slovenské?
Poliakov som musel napríklad často presviedčať, že české Tatry neexistujú. Množstvo ľudí u nás si myslelo, že Tatry sú v Česku. Keď som im hovoril, že to nie je pravda, odvetili – a kde teda sú. Keď som im povedal, že na Slovensku, krútili neveriacky hlavou.

Spomínali ste, že rozdelenie pomohlo slovenskej kultúre. Sledujete ju trochu?
Áno. Dokonca mám obľúbeného slovenského autora – Michala Hvoreckého. Keď som si prečítal jeho prvú poviedkovú knihu Silný pocit čistoty, bol to pre mňa objav. Žil som totiž v stereotype, že Slovensko je krajina ľudovej kultúry a že u vás asi sotva vznikne kniha, ktorú by mohol napísať povedzme britský autor. Ale táto kniha bola odvážna, moderná, inteligentná. Asi som najväčší čitateľ Hvoreckého v Poľsku, lebo som kúpil 27 výtlačkov.

Prečo práve toľko?
Rozdával som ich známym ako darček. Keď som im povedal, od koho to je, vždy znalecky pritakali – áno, áno Josefa Škvoreckého poznáme.

O Slovákoch ste nepísali preto, lebo poľského čitateľa viac zaujímajú Česi? Popravde priznávam, že aj mňa viac zaujímajú Česi. A je to preto, lebo vy Slováci sa nám viac podobáte. Ste viac temperamentní, tiež si dáte radi vodku, je vo vás viac energie. Čechov vnímam ako trochu driemavých. Nie všetkých, samozrejme, ale ako celok pôsobia takým ospalým dojmom. A práve to ma zaujíma. Vždy ma fascinovalo, ak je niekto pokojný. Chcem objavovať, čo je pod hladinou tej zdanlivo stojatej vody.

Svoje objavy zverejňujete najčastejšie vo forme reportáže. U nás niekedy označovanej za mŕtvy žáner. Ako je to s reportážou v Poľsku?
S kamarátmi vedieme vo Varšave kníhkupectvo, v ktorom sa predáva len literatúra faktu. Máme 7-tisíc poľských titulov a je o ne záujem. Samozrejme, nie sú to len knihy reportáží, ale napríklad aj biografie. No reportáž má v Poľsku silnú tradíciu.

Ako sa vytvorila?
Poliaci sa vždy zaujímali o celý svet. A radi o ňom aj čítali. Jeden z najvýznamnejších poľských reportérov Ryszard Kapuściński prinášal reportážne eseje o rôznych krajinách, hlavne o afrických, ale napríklad aj z Ruska a Iránu. Neboli to však cestopisy. Písal o ľuďoch v cudzine tak, akoby písal o Poliakoch v Poľsku. Mal veľmi silný vplyv na ďalšie generácie reportérov. Pre nás mladých bol ako boh. Okrem iného hovoril, že reportér je prekladateľ kultúr.

A ten ďalší faktor?
Pochádzate z krajiny, kde vládol totalitný režim, takže viete, že médiá za minulého režimu podliehali prísnej cenzúre. Reportéri teda začali písať takým spôsobom, aby to cenzor pustil do tlače, aby čitateľ nemal pocit, že ho klamú, a zároveň, aby sa reportér mohol pozrieť do zrkadla. Docielilo sa to tak, že keď nebolo možné písať o systéme ako o celku, tak sa písalo o podrobnostiach, detailoch, v ktorých sa však zrkadlil celý svet, celá spoločnosť. Čitateľ si to vedel prečítať medzi riadkami, novinári tomu hovorili malý realizmus. Okrem toho generácia reportérov v 70. rokoch zaviedla do tlače prvky literatúry a poľský čitateľ si na to zvykol a dodnes takéto články vyhľadáva. Akurát predvčerom som kdesi našiel vysvetlenie, aký je rozdiel medzi novinárom, reportérom a spisovateľom. Novinár iba opisuje skutočnú udalosť. Reportér robí to isté, ale jeho písanie musí viesť k zamysleniu. Spisovateľ nemusí opisovať nijakú reálnu udalosť, ale jeho text tiež musí viesť k zamysleniu. Myslím si, že ľudia tieto rozdiely chápu a vyhľadávajú všetky tri typy textov.

Keď siahnu po reportáži, tak prečo?
Mám na to vlastnú teóriu. Podľa mňa je to preto, že máme v sebe zvieracie inštinkty. Zviera, keď aj zalezie do nejakého svojho útočiska, stále pozoruje okolie, či nehrozí nejaké nebezpečenstvo, pričom má strach. S dobrým rozhľadom je ten strach menší. A človek, podobne ako zviera, využíva reportáže a literatúru faktu všeobecne, aby sa uistil, či mu niečo nehrozí, či je v bezpečí. Úlohou reportéra je, aby pomohol ľuďom pochopiť svet, ostatných ľudí. Ale pozor! Pochopiť neznamená ospravedlňovať, súdiť či lichotiť. Skrátka, len ľudsky pochopiť, prečo sa niekto správa tak, ako sa správa.

Aj vy sa takto zbavujete obáv?
Priznám sa vám, že som sa nikdy veľmi nezaujímal o islam. Keď sa teda v médiách objavili negatívne správy, mal som obavy. Potom som sa však dostal ku knižke nórskej novinárky Asne Seierstadovej Kníhkupec v Kábule. Ona bývala pol roka v rodine afganského kníhkupca a hoci písala len o detaile, jednej rodine, opäť sa tam zrkadlila celá spoločnosť. Teraz, keď vidím v televízii nejaké alarmujúce správy z moslimského sveta, vždy si spomeniem aj na život kníhkupcovej rodiny a mám menší strach.

Iné médium vám takéto ubezpečenie nevie poskytnúť?
A ktoré? Televízia nejde do hĺbky.

V mnohých prípadoch už ani noviny.
Áno, vnímam, že reportáž z novín mizne. V Poľsku napríklad ani Gazeta Wyborcza, ktorá od svojho vzniku v roku 1989 programovo podporovala reportáž, jej už nevenuje toľko miesta. Reportáž o rodine Baťovcov, ktorou som otváral knihu Gottland, som písal pôvodne práve pre Gazetu. Mala 23 normovaných strán. Dnes by mi to už neuverejnili. A tá reportáž pritom vyšla len pred desiatimi rokmi – v roku 2002. Dnes už na to v novinách nie je toľko miesta a ani nie je dosť peňazí na ich zaplatenie.

Umiera reportáž spolu s novinami?
Ja som optimista. V Poľsku sa napríklad reportéri už nemusia živiť písaním reportáží pre noviny, ale vydávajú knihy.

A čo mladí autori, ktorí ešte nemajú etablované meno?
V Poľsku sa niektorí vedia presadiť, ale v tomto ohľade uvidíme, ako to bude v budúcnosti. V každom prípade u nás máme inštitút reportáže, súkromné nadácie podporujúce literatúru faktu, vzniká divadlo faktu… Ľudia budú vždy chcieť čítať o iných skutočných ľuďoch a kultúrach.

Svet je momentálne plný protestov, prebehli a prebiehajú revolúcie. Pre reportérov by to mohlo byť obdobie plodné na témy…
Je to perfektná príležitosť ukázať udalosti inak ako obyčajné spravodajstvo. V reportérskej prílohe Gazety Duży Format, som napríklad čítal reportáž o ľuďoch, ktorí ako radoví bojovníci zvrhli režim Muammara Kaddáfího. Sám som bol zvedavý na ich dôvody, prečo vzali do rúk zbraň a riskovali svoj život. Jeden hovoril, že sa k rebelantom prihlásil, lebo mu nechceli dovoliť študovať angličtinu. Druhý preto, že z učiteľského platu nemôže zarobiť na veno pre sestru. Meno Kaddáfí sa tam objavilo možno jeden či dva razy, o slobode tam nebolo ani jedno slovo. Bol som ohromený, lebo som si pritom uvedomil, že ľudia sú vlastne všade rovnakí. A to je možno aj úloha nás reportérov, aby sme to napísali. Že ľudia sú všade rovnakí.

Mariusz Szczygieł (46)

  • poľský novinár a spisovateľ, ktorý sa slovenským a českým čitateľom predstavil najmä knihou Gottland, v ktorej opisuje históriu 20. storočia Česka a Československa; kniha v roku 2012 vyšla aj v slovenskom preklade vo vydavateľstve Premedia
    • už ako šestnásťročný písal pre poľský skautský týždenník Na przełaj, kde prinášal za komunizmu odvážne reportáže o živote mladých gayov; po zmene režimu provokoval poľské konzervatívne kruhy svojimi reportážami v novinách Gazeta Wyborcza
    • mal aj vlastnú veľmi sledovanú talkshow na TV Polsat nazvanú Na każdy temat (Na každú tému); neskôr viedol reportérsku prílohu Gazety Wyborczej Duży Format; najnovšie spoluzakladal poľský Inštitút reportáže a súkromnú školu reportáže
    • je autorom šiestich kníh; za knihu Gottland získal v roku 2009 ocenenie pre európsku knihu roka European Book Prize, je tiež držiteľom viacerých poľských novinárskych i literárnych cien
Rozdělení Českloslovenska, Jan Rychlík

Historikovo svedectvo o konci jedného štátu

22.01.2013 06:00

Rozdělení Česko-Slovenska 1989 – 1992, dielo historika Jana Rychlíka je rozšíreným vydaním knihy Rozpad Československa. Česko-slovenské vztahy 1989 – 1992.

Slovensko, Silvester 1992

Oslovení po dvadsiatich rokoch: Mohlo to byť lepšie

13.01.2013 06:00

S akými pocitmi vstupujete do nového roku a do nového štátu? Odpovede verejne činných osobností na túto otázku uverejnila Pravda 4. januára 1993.

Milan Kňažko

Milan Kňažko: Masaryk by rozdeleniu rozumel

12.01.2013 06:00

Pre Milana Kňažka Česko-Slovensko v jednom nezaniklo - to, čo nás stále spája, sú porovnateľné politické škandály.

žena, práca, kancelária

V Poľsku sa chystá štrajk žien pre potraty

27.09.2016 19:09

Zatiaľ viac ako 30 000 Poliek prisľúbilo, že sa budúci pondleok zapojí do "výstražného štrajku žien" na protest proti chystanému sprísneniu protipotratového zákona.

Miroslav Lajčák

Výber generálneho tajomníka OSN vrcholí, Lajčák si verí

27.09.2016 18:12

Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák vstupuje do záverečnej fázy voľby generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov spokojný.

nafta, benzín, ropa

Obmedzenie ťažby ropy tak skoro nebude, Irán neráta s dohodou

27.09.2016 16:23

Irán utlmil nádeje, že sa čoskoro dosiahne dohoda o obmedzení ťažby ropy, ktorá by podporila jej cenu.

Peter Gajdoš

Slovensko prispeje na výcvik líbyjskej stráže, informoval Gajdoš

27.09.2016 16:05

Slovenská republika prispeje do námornej operácie Eunavfor Sophia zameranej na rozloženie prevádzačských sietí prostredníctvom našej vojenskej polície. Sumou 50-tisíc eur Slovensko prispelo na výcvik líbyjskej pobrežnej stráže.