Podľa jedných mala byť krajina medzi Dunajom a Tatrami už v roku 2000 druhým Švajčiarskom. Väčšina však predpovedala slovenskej ekonomike hlboký pokles – každopádne hlbší ako Česku – už v prvých rokoch osamostatnenia sa. Slováci by mali podľa týchto proroctiev dnes chodiť po žobraní.
Ale aj otvorené hlavy v Bratislave a Prahe si dávno pred rozdelením spoločného štátu pridobre uvedomovali, že najbližšia budúcnosť je plná rizík a neistôt. Česká strana sa obávala dôsledkov rozpadu federácie od pamätnej „pomlčkovej“ vojny. Jej experti už v jeseni 1991 zvažovali, ako im predísť a spísali katastrofický scenár takého vývoja aj s krízovým plánom nevyhnutných opatrení.
Prvé informácie o ňom však vyplávali na povrch až v júli 1992, keď sa ešte politici v Prahe i Bratislave navonok tvárili tak, že im ide o záchranu spoločného štátu.
Hrozilo sedem morových rán
Vladimír Mečiar vyzval vtedy českých politických partnerov, aby plán zverejnili. Tí najprv „zatĺkali“, po niekoľkých dňoch však museli s farbou von. Vyšlo najavo, že scenár pod kódovým názvom Akcie Bohemia obsahoval všetko, vrátane „krízového zásobovania naftou“, ako prezradil poslanec Jiří Payne. Podľa Mečiara však analýza počítala aj s exodom Rómov z Čiech na Slovensko, s masovým prepúšťaním Slovákov z tamojších fabrík a zo stavieb i so zátarasami pri rieke Morava. Viac svetla do veci vniesol vtedajší federálny premiér Jan Stráský, ktorý sa priznal k spoluautorstvu tohto elaborátu.
Na jeho vypracovaní sa podieľal ešte ako člen predchádzajúcej českej republikovej vlády. Podľa Stráského scenár obsahoval rôzne varianty uzavretia spoločných hraníc so Slovenskom v prípade krízy. Obsahoval aj úvahy o tom, koľko Rómov by mohlo migrovať, ale oboma smermi. Stráský však zároveň oznámil, že čítal aj podobný katastrofický scenár slovenskej proveniencie, ktorý vypracovali vládne miesta v Bratislave v približne rovnakom čase.
„Zhrozil som sa najmä predpokladaných ekonomických rizík v prípade oddelenia Slovenska,“ uviedol posledný predseda federálnej vlády bez ďalších podrobností. Niečo z toho však dostali „čierne na bielom“ aj poslanci Národnej rady v decembri 1991. Čarnogurského vláda im vtedy predložila správu o možných sociálno–ekonomických dôsledkoch zániku federácie.
Ale bez návrhu opatrení, aké obsahoval český krízový plán. Maloobchodné ceny mali po osamostatnení Slovenska vzrásť o 20 percent, prudko sa mal zvyšovať schodok štátneho rozpočtu i miera nezamestnanosti. Prílev zahraničných investícií by podľa tohto scenára pravdepodobne klesol na minimálnu mieru.
Slovenskej mene sa predpovedala devalvácia, transformačnému procesu slovenskej ekonomiky oddialenie alebo až zastavenie. Menový kurz krátko po rozdelení mal dosiahnuť podľa jedných prognostikov 1 : 5, podľa druhých až 1 : 10 v neprospech slovenskej koruny. Podľa ekonóma Pavla Kárásza z Prognostického ústavu SAV v tom nemusel byť ani zlý úmysel. Mnohých zvádzal k takýmto pesimistickým úvahám vtedajší stav slovenskej ekonomiky i sociálnej sféry. „Nezabúdajme, že pred dvadsiatimi rokmi mali Slováci o štvrtinu nižšiu životnú úroveň ako Česi a naša ekonomika dosahovala len 70 percent výkonnosti českej ekonomiky,“ pripomína Kárász. A dodajme: miera nezamestnanosti tu bola vtedy trikrát vyššia ako v Českej republike.
Strach má niekedy veľké oči
Črtali sa však aj hrozby iného druhu. Koncom leta 1992 sa začalo hovoriť o možnom konflikte – dokonca ozbrojenom! – s Maďarskom. Bude mať 5–miliónové Slovensko bez zväzku s Českom dostatok síl na obranu proti 10–miliónovému južnému susedovi? – tak znela otázka. To už bolo po prehradení Dunaja v súvislosti s výstavbou gabčíkovského vodného diela.
Slovenský rozhlas vtedy hlásil, že neďaleko obce Vojka na maďarskom brehu, sa rozmiestňuje sedemdesiat transportérov maďarskej armády. Budapešť správu okamžite dementovala. „Ak spočítame naše vojenské sily, je zrejme, že Maďarom nemôžeme teraz vzdorovať,“ prehodil na jednom seminári Ján Čarnogurský. Onedlho na to, počas zasadnutia Rady obrany ČSFR, vyrukoval Mečiar s návrhom na vytvorenie orgánu, ktorý by po rozdelení federácie koordinoval obranu oboch, už zvrchovaných republík.
V skutočnosti by však dramatickejšie dôsledky mohlo mať zhoršenie slovensko–českých vzťahov. Veď obe národné ekonomiky boli poprepájané tisíckami väzieb a ich roztrhnutie mohlo ublížiť jednej i druhej. Najmä po júnových parlamentných voľbách sa začali v českých médiách objavovať názory, že tomu sa už nebude dať vyhnúť, lebo Slovensko sa vraj po rozdelení vráti k centrálnemu plánovaniu. „To sú fi kcie neobjektívnych pozorovateľov, ktorí každý variant ekonomickej reformy šmahom považujú za návrat k štátnemu dirigizmu,“ zareagoval český ekonóm a prognostik Valtr Komárek.
Vážnejším dôvodom na obavy z budúcnosti bola niekedy prostorekosť či indiskrétnosť niektorých politikov a ich nešikovné pokusy vybojovať výhodnejšiu východiskovú pozíciu pri vzájomných rokovaniach. Jeden príklad za všetky. Na schôdzke o delení federálneho majetku v októbri 1992 si vtedajší podpredseda českej vlády Josef Lux (KDU–ČSL) nechtiac vypočul kdesi na chodbe tatranského hotela Poľana, ako premiér Mečiar navádza Ľudovíta Černáka (vtedy ministra hospodárstva), aby sa nebál na partnerov pritlačiť.
Vraj prečo im nedať najavo, že v stave núdze môže Slovensko použiť aj kohútiky na plynovode? Lux to hneď išiel zreferovať Klausovi: „Ak sa máme baviť na úrovni medzinárodného banditizmu, tak my pri tom emusíme byť,“ vyhlásil český premiér. Mimochodom, Mečiar s podobnou argumentáciou išiel neskôr aj na verejnosť. Napríklad aj v rozhovore pre nemecký týždenník Der Spiegel v máji 1993 povedal.
„Česi by nemali zabudnúť, že všetky ich energetické diaľkové potrubia prechádzajú územím Slovenska,“ poznamenal. Na otázku redaktora, čo tým vlastne myslí, bez váhania odpovedal: „Ak by došlo k poruche dodávok ropy, nevydržia dlhšie ako desať dní. Čím nechcem povedať, že by sa mal tento prostriedok použiť, ale náš názor tým získava na realite.“
Klaus: Bude vám lepšie
S blížiacim sa zánikom Česko- Slovenska prognózy, najmä tie oficiálne, postupne ružoveli. Ako prezradil v jednom rozhovore Oldřich Dědek z Inštitútu ekonómie Štátnej banky československej, podobné predpovede sú motivované „úsilím nevytvárať paniku“ Napríklad analytická skupina okolo ministra hospodárstva ČR Karla Dybu (pôvodne prognostika) prišla v decembri 1992 s odhadom mierneho rastu ekonomiky bezprostredne po rozdelení ČSFR. Analytici z centrálnej banky a Ekonomického ústavu ČSAV však naďalej počítali s hospodárskym poklesom a rastom spotrebiteľských cien.
V Česku zhruba o 18 percent, na Slovensku až o 30 percent už v roku 1993. V polovici decembra zverejnila Hospodárska komisia OSN pre Európu svoju správu o možných dôsledkoch rozdelenia ČS FR. Uvádzalo sa v nej, že obe republiky budú musieť niesť „značné ekonomické náklady“, pre Slovensko však bude cena rozdelenia „pravdepodobne oveľa vyššia“. Vidinou „svetlejších“ zajtrajškov čičíkali znepokojenú verejnosť najmä prví muži oboch republík. Klaus, ktorý ešte koncom júna v rozhovore pre týždenník Respekt tvrdil, že „zastavenie doterajšieho prerozdeľovania bude pre Slovensko znamenať obrovskú dieru v štátnom rozpočte“, teraz Slovákom zrazu odkazoval, že sa budú mať lepšie.
Na sklonku roku pricestoval český premiér do Bratislavy ako hosť televíznej relácie Kroky. Vyhlásil okrem iného, že na spoločných česko–slovenských hraniciach sa „nebudú stávať colnice“. Ale už pri návrate do Prahy mohol zo svojej limuzíny pozorovať, ako pri Lanžhote začína jedna takáto colnica vyrastať.
Slovenský premiér Mečiar v novoročnom prejave takisto sľuboval ďalej rozvíjať všestrannú spoluprácu s Českom, na ktorú „nepotrebujeme ani colnice, ani hraničné priechody“. Ale podľa správy ČTK práve počas novoročnej noci vyhodil neznámy páchateľ do vzduchu „colnú búdku“ v Starom Hrozenkove (okr. Uherské Hradište). Už 2. januára 1993 obsadila česká strana colné stanovište na spoločnej hranici so Slovenskom a o dva dni neskôr začala s colnými kontrolami na cestách. Slovenská strana odpovedala onedlho podobnými opatreniami.
„Z ohlásených nadštandardných vzťahov medzi oboma štátmi nezostalo veľmi rýchlo prakticky nič,“ konštatuje český historik Jan Rychlík. Menová únia medzi SR a ČR sa mala podľa zmluvy zachovať do 30. júna 1993, vydržala však ledva do začiatku februára. Odvtedy platili v oboch štátoch nové samostatné meny, u nás slovenská koruna.
Od vzďaľovania sa k zbližovaniu
Prvé roky po zániku Československa akoby dávali za pravdu zlým prorokom. Nové nástupnícke štáty sa museli najprv aj vzájomné vymedziť, niekedy to však ich politické reprezentácie očividne preháňali, čo viedlo k ochladeniu vzťahov medzi ofi ciálnou Prahou a Bratislavou. Podľa platných dohôd uzavretých ešte pred rozdelením sa mali premiéri Česka a Slovenska stretávať najmenej raz ročne, nastala však štvorročná prestávka, počas ktorej sa Klaus a Mečiar oficiálne nenavštívili.
Na rokovacom stole dvojstrannej komisie pre delenie federálneho majetku sa totiž ocitli nové nečakané požiadavky (napríklad Bojnický oltár) a oheň bol na streche. V apríli 1997 sa vzťahy medzi ČR a SR dostali až na bod mrazu.
Predchádzali tomu výroky Václava Havla vo francúzskej tlači o Mečiarovom stihomame a Mečiarovo mítingové vtipkovanie na účet Havla, jeho manželky i Klausa. Slovenská vláda vyzvala Havla, aby sa za svoje slová o jej premiérovi verejne ospravedlnil. Keď sa tak nestalo, Bratislava povolala domov veľvyslanca Mjartana „na konzultácie“. Isté oteplenie vo vzájomných vzťahoch nastalo až v súvislosti s piešťanskými rokovaniami Klausa a Mečiara v jeseni 1997.
Otvorený účet bývalej federácie uzavreli však až vlády Mikuláša Dzurindu a Miloša Zemana. Prísne strážený náklad so štyrmi tonami zlata sa sťahoval z Prahy na Slovensko. Zdá sa, že takzvané nadštandardné vzťahy (bez colníc a ďalších obmedzení) sa mohli rozvíjať až po voľbách v roku 1998, keď prišli nové politické garnitúry nezaťažené traumou rozdelenia. Odvtedy sa datuje aj úspešný lobing českej politiky v prospech Slovenska, ktoré „zmeškalo“ vstup do NATO a čoraz viac sa vzďaľovalo aj od Európskej únie.
Čiže nenaplnili sa katastrofi cké scenáre o „železnej opone“ na rieke Morave ani o krachu slovenskej ekonomiky po rozdelení spoločného štátu. Podľa ekonóma Kárásza je to i zásluha slovenskej inteligencie, ktorá sa rýchlo učila pri kormidle vlastného štátu a nedopustila sa pritom fatálnych chýb. Podobne to vidí český politológ Jiří Pehe: „Slovensku prospelo predovšetkým to, že rozpad Česko–Slovenska bol preň, na rozdiel od Česka, pozitívnou výzvou – mohlo prvýkrát v demokratickom prostredí budovať svoju štátnosť.“
Korunu takýmto vyjadreniam nasadil nedávno sám Václav Klaus, keď povedal, že slovenská politika dokázala vyťažiť z rozdelenia viac ako česká. Zrejme to však myslel skôr ako výčitku do vnútra, než pochvalu navonok. Politická scéna v Česku je dnes naozaj v neutešenom stave…